SLOVENSKÝ DUCH DOLNEJ ZEME

Druhý augustový víkend sa vo Vojvodine už tradične niesol v znamení sviatku slovenskej menšiny v Srbsku. Tohtoročné
54. Slovenské národné slávnosti plné kultúry, zábavy a súťaženia si obliekli šat jubilanta – presne pred 270 rokmi totiž do Petrovca prišli prví Slováci. Ich potomkovia si tu podobne ako tisíce Slovákov z okolitých obcí už takmer tri storočia zachovávajú rodný jazyk, kultúru a tradície.

Životaschopná menšina

Z histórie je známe, že v roku 1745 sa na základe dekrétu cisárovnej Márie Terézie vybrali prvé skupiny Slovákov z Hontu a Horehronia po porážke Turkov osídľovať opustené úrodné polia medzi Tisou a Dunajom. Naši predkovia zanechali rodné hornaté územia a na vozoch ťahaných koňmi, ale aj vlastnými rukami si na Dolnú zem priniesli len to najnevyhnutnejšie. Mali však pracovité ruky a chuť obrábať úrodnú pôdu. Z drevorubačov, garbiarov, uhliarov a vápenkárov sa obratom stali roľníci, pekári, stavbári a remeselníci, ktorí kompletne zabezpečovali úroveň a rozvoj slovenskej menšiny na Dolnej zemi. Viackrát som navštívil slovenské dediny a mestečká v Maďarsku, Rumunsku alebo bývalej Juhoslávii – Srbsku. Je obdivuhodné, ako si obyvatelia týchto obcí dlhé stáročia zachovávali a zachovávajú našu krásnu rodnú reč. Keď porovnávame životaschopnosť jednotlivých slovenských menšín, za najsilnejšiu možno považovať práve vojvodinskú menšinu, a to aj napriek tomu, že je najďalej od Slovenska. Na druhé miesto môžeme zaradiť slovenskú menšinu obývajúcu bihorskú a nadlackú oblasť v Rumunsku a najslabšia, hoci je najbližšie, je menšina Slovákov v okolí Békešskej Čaby v Maďarsku. Viackrát som navštívil aj Slovákov v Amerike a Kanade a hoci mali a ešte aj majú Slovenskú ligu a kongres, bol som svedkom skutočnosti, že vnuk sa nevedel po slovensky dohovoriť so starým otcom. Preto sú moje dojmy z Vojvodiny naozaj veľmi pozitívne.

Školstvo, rodina a viera

Mnoho zaujímavých faktov o slovenskej menšine v Srbsku som sa dozvedel od režiséra a vedúceho Slovenských národných slávností Jána Slávika z Kysáča. Podľa jeho slov sú piliermi slovenskosti v Srbsku slovenské školstvo, slovenská rodina a viera. V každej dedine a mestečku je materská škola a kostol. V Báčskom Petrovci a Kovačici sa nachádzajú slovenské gymnáziá, zmiešané slovensko-srbské gymnázium možno nájsť v Starej Pazovej a výhradne slovenská stredná zdravotnícka škola je v Novom Sade. Slovenskí učitelia sú maximálne aktívni a robia všetko pre rozvoj slovenčiny a slovenskosti vo Vojvodine. Školy, ktoré som osobne navštívil v Kysáči, Petrovci, Kulpine a Aradáči, majú veľké informačné tabule s výsledkami práce riaditeľov, učiteľov a žiakov. Ide o súťaže všetkých slovenských vojvodinských škôl v recitovaní a prednese poézie, športe, slovenskej histórii a folklóre. Na základe výsledkov žiakov hodnotia riaditeľov a učiteľov. Ich výber schvaľujú predstavitelia Matice a starostovia obcí. Riaditeľom školy sa tak môže stať len človek, ktorý zaznamenal preukázateľné úspechy v rozvoji slovenskosti.

Keď som fotografoval dom Matice slovenskej v Kysáči, oslovil ma krásnou, mäkkou slovenčinou 91-ročný Michal Anušiak. Očarený som sa opýtal, ako je možné, že Slováci vo vojvodinskej oblasti rozprávajú po slovensky tak krásne a čisto. Pohotovo mi odpovedal: „Srbi keď videli, tak nám nechali zamerkovať všetko, čo sme si chceli zamerkovať!“ Aké krásne a pravdivé. Aj slovo „zamerkovať“, ktoré som u nás dlho nepočul, si Slováci na Dolnej zemi zamerkovali.

Jubilejné slávnosti

Do Báčskeho Petrovca som zamieril kvôli Slovenským národným slávnostiam, ktoré sa tu konali 7. – 9. augusta. Pod režisérskou taktovkou Jána Slávika postupne predviedlo svoje prekrásne umenie dvanásť folklórnych súborov z celej slovenskej Vojvodiny. Na záver prišlo nádherné, priam neuveriteľné defilé, keď sa viac ako štyristo dievčat, žien, chlapcov a mužov v pestrých krojoch podľa tradícií obcí postavilo oproti preplnenému hľadisku amfiteátra a veľkej tribúny. Vtedy všetci diváci povstali a začali tlieskať. Po približne dvoch minútach všetko stíchlo a po zaznení tónov vyše päťtisíc ľudí z plného hrdla zaspievalo Slovenskú matičnú hymnu vojvodinských Slovákov:

Po nábreží koník beží, koník vraný.
Skadiaľ že si môj šuhajko maľovaný.
Skadiaľ som, stadiaľ som, slovenského rodu som.
Duša moja, duša moja.
Ja som Slovák, ty Slovenka.
Daj mi rúčku.
Rúčku ti podávam, tebe verná zostávam.
Duša moja, duša moja.

Po doznení posledných tónov a dospievaní oduševneného chorálu zostalo úžasné ticho. Snáď po polminúte vypukol veľký potlesk a po ňom nastalo objímanie slovenských rodín, priateľov a všetkých účinkujúcich. Plný dojatia som sa díval okolo seba a neveril som vlastným očiam. Režisér programu Ján Slávik ma chytil za plece a povedal: „Celé Slovenské národné slávnosti vrátane záverečnej hymny motivujú mladých ľudí a posilňujú ich slovenského ducha.“ Každé slovo matičnej hymny Slovákov doslova nabáda mladých ľudí uzatvárať slovenské manželstvá a žiť pre národ. Ja, jeden z asi stovky návštevníkov, ktorí na slávnosti prišli zo Slovenska, hrdo konštatujem, že keď pred 270 rokmi Matej Čány priviedol hontiansko–horehronskú skupinu Slovákov na úrodnú pôdu Vojvodiny, zasial tam aj silného slovenského ducha, ktorý stále klíči, rastie, žije, prináša úrodu a podľa toho, čo som v Báčskom Petrovci videl a počul, bude žiť naveky.