STRATEGICKÉ MANKO

Odborník vyčíslil straty pri privatizácii energetického sektora na 8 miliárd eur

Foto TASR/HENRICH MIŠOVIČ
Dátum 30.08.2017

Ekonómovia a analytici zaujímajú k privatizácii strategických podnikov širokú škálu postojov. Niektorí ju vnímajú vyslovene pozitívne a argumentujú, že získaný kapitál bol nevyhnutne potrebný na ozdravenie bankového sektora a uskutočnenie ekonomických i sociálnych reforiem. Iní hovoria o predaji rodinného striebra a v súvislosti s privatizáciou strategických podnikov sa podľa nich nedá hovoriť o poriadnom predaji, keďže bola vykonaná za výpredajové ceny.

Búrlivá transformácia

Privatizácia sprevádzala samostatné Slovensko už od jeho vzniku ako jeden z najvýraznejších prejavov postsocialistickej transformácie. Pre korupčné kauzy, rodinkárstvo a klientelizmus, ktoré boli od počiatku jej súčasťou, sa pre mnohých stal tento výraz takmer nadávkou. Špecifická bola situácia v skupine takzvaných prirodzených monopolov v oblasti telekomunikácií, plynárenstva a energetiky. Ich privatizáciu zákon nedovoľoval, čo sa však zmenilo počas prvej Dzurindovej vlády. Novela zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, rušiaca zákon o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností, túto prekážku odstránila. Od septembra 1999 tzv. zákon o veľkej privatizácii vláde umožňoval odštartovanie privatizácie strategických podnikov. Prešiel aj s podporou koaličnej SDĽ, ktorá dovtedy víziu vstupu súkromných investorov do tejto oblasti odmietala. Zákon zároveň vymedzoval podniky, ktoré nemožno ani po tejto zmene privatizovať. Išlo napríklad o lesný fond, poštu, či železnice a hraničné prekladiská. Kým mečiarovská privatizácia je dlhodobo oprávneným predmetom kritiky, na udalosti spojené s Dzurindovou privatizáciou energetického sektora sa len málokedy pozerá ako na proces vykazujúci v jednotlivých prípadoch podobné znaky cielenej manipulácie. Holistický pohľad na vec nám ponúkol renomovaný ekonóm Marián Vitkovič.

Zlatonosná hus

Klasickým príkladom kontroverzie je v oblasti privatizácie strategických podnikov Slovenský plynárenský priemysel. Od roku 2013 je opäť stopercentným vlastníkom SPP štát, no v roku 2002 získalo 49 percent akcií podniku zahraničné konzorcium Ruhrgas a Gaz de France. Robert Fico dokonca hovoril o predaji podielu akcií SPP vládou Mikuláša Dzurindu ako o „najväčšom zlodejstve“. Vladimír Mečiar zas v roku 2008 hovoril o tom, ako si Dzurindova vláda „fandila, ako to dobre rozdelila na tri tajné zmluvy na troch rôznych miestach“. No treba jednoznačne uznať, že v období odpredaja nebolo v SPP všetko s kostolným poriadkom, keďže niektoré roky bola aj takáto zlatonosná spoločnosť stratová. To naznačuje, že manažment s ňou nenakladal výnimočne zodpovedne, ak to chceme podať veľmi mierne. Otázka je, či nebola hus inak znášajúca zlaté vajcia nemeckým a francúzskym akcionárom odpredaná za cenu bežnej hydiny. Ministerstvo hospodárstva pod vedením Ľubomíra Haracha v tom čase poverilo ekonóma Mariána Vitkoviča vypracovaním návrhu dividendovej politiky v energetických podnikoch, pričom dokument obsahoval aj stanovenie ceny podnikov pre budúcu privatizáciu. Podľa Vitkoviča bol tento odhad neskôr ignorovaný a z vyrátanej trhovej ceny bolo popustených 45 miliárd korún. Ekonóm je presvedčený, že úmyselne prišlo k umelému zníženiu ceny podniku o 25 percent.

Lukratívny kšeft

Nakoniec bolo zahraničným investorom odpredaných 49 percent akcií za 122 miliárd slovenských korún, teda v prepočte za 2,72 miliardy eur. Slovenská vláda pritom na kurzovej strate prišla pri predaji o vyše sedem miliárd korún z celkovej predajnej ceny 130 miliárd. Počas nasledujúcich desiatich rokov získali zahraniční investori na dividendách zhruba 3,5 miliardy eur. To je v plynárenskom sektore naozaj nezvyčajne slušná návratnosť. Ďalšou perličkou je skutočnosť, že Gaz de France a Ruhrgas dostali pred odkúpením podielu v rozpore s pravidlami informáciu, že sú vo verejnej súťaži sami. Úrad špeciálneho prokurátora začal v tejto veci v roku 2003 trestné stíhanie pre porušovanie záväzných pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 ods. 1 trestného zákona. Odsúdený nikto nebol, keďže zmenou trestného zákona bol prečin porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku zo zákonníka vypustený. Stalo sa tak v roku 2006, keď rezort spravodlivosti viedol Daniel Lipšic.

Hra s percentami

Zaujímavým atribútom privatizácie počas prvej Dzurindovej vlády bolo, že SDĽ odmietala, aby sa v strategických podnikoch privatizovali majoritné podiely. Dzurinda túto výhradu rešpektoval, no nakoniec sa obišla tak, že minoritným zahraničným akcionárom bola odovzdaná manažérska kontrola napriek tomu, že vo firme nevlastnili väčšinu. Nastala tak absurdná situácia, v ktorej mali minoritní vlastníci kontrolu napríklad aj nad dividendovou politikou. Tak to bolo aj v prípade SPP. Podobná bola situácia v Transpetrole, kde v roku 2002 odkúpila 49-percentný podiel spoločnosť Jukos Oil Company kontroverzného ruského podnikateľa Michaila Chodorkovského. Aj v tomto prípade hovorí Vitkovič o smiešnej sume, keďže Transpetrol bol predaný za 3,5 miliardy korún. Ivan Mikloš hru s percentami obhajoval v rozhovore pre SME s tým, že v skutočnosti nemalo ísť o výsledok kompromisu s SDĽ, ale o premyslenú stratégiu: „Zámerne sme privatizovali 49 percent akcií preto, aby štátu ostala väčšina. Ale zároveň sme chceli do týchto podnikov získať strategických – nie finančných – investorov, pretože sme chceli, aby riadenie týchto podnikov prevzali renomované zahraničné firmy, ktoré zastavia korupciu a politický klientelizmus, prinesú investície a know-how, umožnia zapojenie slovenských energetických podnikov do medzinárodných tranzitných a distribučných sietí a prinesú do rozpočtu potrebné zdroje na uskutočnenie dôchodkovej reformy, teda zavedenie druhého piliera.“ Vitkovič však kritizuje i rozdeľovanie ziskov z privatizácie. Okrem reforiem šli veľké sumy aj na rôzne vybrané nekoncepčné projekty, ako napríklad na výstavbu súkromného Národného tenisového centra či na koncepciu externej integračnej komunikačnej stratégie SR.

Astronomické straty

Vitkovič je presvedčený, že pri privatizácii strategických podnikov Slovensko prerobilo minimálne obrovskú sumu. Pre Extra plus sa vyjadril v zmysle, že je to dokázateľné pri použití každej zo známych výpočtových metód. Je jasné, že sa privatizovalo za nízke sumy, či už vychádzate z originálnych účtovných dokladov spoločností, teda z tržieb, zisku, či vývoja v rokoch pred privatizáciou, alebo použijete tzv. benchmarkovú metódu porovnávania s podobnými energetickými spoločnosťami. „Priama škoda je minimálne osem miliárd eur, čo je asi 240 miliárd starých slovenských korún, čo je mimochodom asi polovica jedného ročného štátneho rozpočtu Slovenskej republiky,“ hovorí Vitkovič a dodáva, že do tejto sumy nie sú zarátané straty, ktoré vznikli počas Mečiarových vlád. V prípade strategických podnikov ide o zodpovednosť prvej Dzurindovej vlády a všetkých nasledujúcich vlád, ktoré situáciu neriešili napriek tomu, že dôkazy o nevýhodnom privatizovaní sú dostupné v dokumentácii viacerých ministerstiev či v účtovníctve a archívoch firiem, ktoré boli takýmto spôsobom sprivatizované.

Podobný scenár

Vitkovič vidí podobné skresľovanie aj v prípade elektrární a tvrdí, že hodnota ich imania bola pred privatizáciou umelo znížená. V tomto prípade už dva roky prebieha policajné vyšetrovanie. K nezrovnalostiam sa na jeho začiatku vyjadril aj premiér. „Na základe uznesenia o začatí trestného stíhania pre uvedený zločin sa konštatuje, že krátko predtým, ako boli Slovenské elektrárne privatizované a bola stanovená suma, za ktorú bol 66-percentný podiel predaný talianskej spoločnosti Enel, prišlo k umelému zníženiu hodnoty vlastného imania spoločnosti Slovenské elektrárne o neuveriteľných 12 miliárd slovenských korún. Hovoríme o roku 2005, keď sa urobili špeciálne opravy, špeciálne prepočty, a presne s cieľom stanovenia kúpnej ceny prišlo k zníženiu hodnoty vlastného imania spoločnosti,“ konštatoval Robert Fico. Elektrárne boli talianskemu investorovi predané za 32 miliárd korún, suma 12 miliónov korún sa zhoduje s Vitkovičovým tvrdením, že ceny energetických podnikov boli vedome znížené o zhruba 25 percent oproti ich trhovej hodnote. Premiér Fico k prípadu tiež dodal: „Mesiac po privatizácii prišlo k navýšeniu hodnoty Slovenských elektrární a zrazu z kúpnej ceny 32 miliárd korún stúpla cena Slovenských elektrární na 56 miliárd slovenských korún. Tak aká bola ich skutočná kúpna cena? Dnes určite vieme, že nebola 32 miliárd, ale minimálne 32 plus 12 miliárd, a keďže si cenu následne navýšili, môžeme hovoriť, že skutočná hodnota 66 percent akcií Slovenských elektrární bola 56 miliárd korún. Môžeme hovoriť o rozdiele 24 miliárd slovenských korún. Ak to dobre prerátam, je to 800 miliónov eur, o ktoré Slovenská republika prišla pri tejto privatizácii organizovanej v roku 2005 a 2006.“

Plošné podhodnocovanie

Polícia v súvislosti s privatizáciou Slovenských elektrární vedie trestné konanie proti šiestim osobám. Dajme tomu, že sa podarí niekomu niečo dokázať v prípade slovenských elektrární. Ak sú však tvrdenia Mariána Vitkoviča pravdivé, šlo by len o takpovediac malé ryby, pravdepodobne o účtovníkov plniacich príkazy, možno o manažérov. Ak však v prípade privatizácie celého energetického sektora naozaj prišlo k úmyselnému plošnému podhodnocovaniu predajných cien, musel byť proces riadený z najvyšších miest. A niekto na najvyšších miestach na tom musel poriadne zarobiť. Vieme, ako to s megaškandálmi na Slovensku zvyčajne chodí. Ak sa prevalia, kým je dotyčný na svojom poste, obyčajne rezignuje a situácia sa nikdy neobjasní natoľko, aby mu hrozilo väzenie. A nikto si nerobí ilúzie o tom, ako to najskôr chodí v politike. Že každý na niekoho niečo má, preto nedajbože, že by niekto rozhasil rovnováhu a vytasil harpúnu na veľké ryby. Mohol by sa tak sám čoskoro zamotať do siete, ktorú by si uplietol na seba i osobu vo svojom okruhu. Preto môže byť v podobnej situácii spoľahnutie na to, že sa nenájde kapor, ktorý by vypustil celý rybník. Veď sú v ňom namočení všetci spolu.

V súvislosti s vydaním ústavného zákona na zákaz privatizácie strategických podnikov sa v ére samostatného Slovenska 25. – 26. septembra 1998 konalo tretie referendum. Účasť na ňom bola 44,25 percenta, za zákaz hlasovalo vyše 90 percent účastníkov, proti bolo menej ako 10 percent. Ľudové hlasovanie však bolo neplatné, hoci do platnosti chýbalo len 5,75 percenta. Iniciátorom plebiscitu bola politická strana ĽS HZDS. Petičný výbor odovzdal zastupujúcemu prezidentovi (vláde SR) takmer 450-tisíc podpisov.

Referendová otázka znela: Ste za to, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala ústavný zákon, ktorým sa zakáže privatizácia týchto strategických podnikov:

1. Západoslovenské energetické závody, š. p., Bratislava,
2. Stredoslovenské energetické závody, š. p., Žilina,
3. Východoslovenské energetické závody, š. p., Košice,
4. SPP, š. p., Bratislava,
5. Slovenské elektrárne, a. s., Bratislava,
6. Transpetrol, a. s., Bratislava?

(ÁNO hlasovalo viac ako 90 percent voličov.)

Dnes by mohla znieť otázka inak: Komu prospela privatizácia strategických podnikov?

V ROKU 1998 VLÁDA MIKULÁŠA DZURINDU VYHLÁSILA, ŽE ŠTÁT JE NAJHORŠÍ VLASTNÍK A POVOLILA PRIVATIZÁCIU STRATEGICKÝCH PODNIKOV. AKO S ODSTUPOM ČASU VNÍMATE TOTO ROZHODNUTIE AJ VZHĽADOM NA FAKT, ŽE SR MÁ DNES DLH VYŠE 44 MILIÁRD EUR?


Robert Fico
predseda Smer-SD

Štát prevzal vodnú elektráreň v Gabčíkove a je to štvrtý strategický podnik, ktorý sa Slovensku podarilo dostať späť pod štátnu kontrolu. Nikdy sme sa netajili kritickým postojom k privatizácii strategických podnikov v réžii vlád Mikuláša Dzurindu. Ak si pripomenieme, že za desať rokov nemeckí a francúzski spoluvlastníci na SPP zarobili toľko, že sa im vrátila kúpna cena, plus zarobili aj na predaji svojho podielu a pripočítame k tomu rôzne konzultačné a iné služby, cez ktoré podnik priebežne tunelovali, ak si rovnako pripomenieme obdobne nevýhodnú privatizáciu Slovenských elektrární, keď kupujúci záhadne získal o jednu akciu viac a štát tým stratil kontrolnú pozíciu v podniku, a napokon sa dostaneme k prenájmu elektrárne Gabčíkovo, kde len za prvých 8 rokov taliansky investor získal 340 miliónov eur, čo znamená, že za dohodnutých 30 rokov by mu len výnosy Gabčíkova viac ako vykompenzovali náklady na kúpu 66 percent celých Slovenských elektrární, je zrejmé, že privatizácia strategických podnikov v réžii pravicových vlád priniesla Slovensku veľa škody. V roku 2009 sme získali späť polovicu prepravcu ropy Transpetrol a odkúpili sme späť matku SPP, čím sme okrem iného získali plnú kontrolu nad cenovými návrhmi, ktoré nemajú veľa spoločného s tými, ktoré predkladalo nemecko-francúzske vedenie podniku. Čo iní pokazili, snažíme sa naprávať, predovšetkým v sektore energetiky. Okrem ozdravenia verejných financií chceme aj v prístupe k strategickým podnikom preukázať zodpovedný prístup a výsledky. Nerozpredávame ich, ale spravujeme a rozvíjame tak, aby boli na prospech štátu, jeho príjmov, ale aj na prospech samotných ľudí. Aj v tomto ponúkame úplne iný prístup ako naši pravicoví oponenti.


Roman Stopka
predseda Práce slovenského národa (PSN)

Nejakú zámienku si vymyslieť museli, aby ľudí obalamutili. Môj priateľ komentoval vznik SR slovami: „Orlom rozviazali krídla“. Keď sa dostala k moci Dzurindova skupina, nevrlo dodal „a priviazali im nohy“. Žiaľ, naši ľudia sú občas prístupní pekne znejúcim, ale hlúpym myšlienkam. Pre občana v dnešnej dobe, lepší vlastník ako štát, neexistuje. Každý súkromník hľadá svoj prospech a zamestnanca si ctí len do tej miery, do akej mu zveľaďuje majetok. Dzurindova éra nás zbavila materiálnej základne na formovanie zvrchovanosti SR a urobila nás závislými na dovoze, aj to nekvalitnom. Navyše, ohrozila tiež fungovanie demokracie, pretože cudzí vládcovia ovládajú prostredníctvom trhu práce voličov a môžu rozhodovať kto bude vládnuť i diktovať, aké zákony sa budú prijímať. Tam spočíva základ korupcie.


Marian Kotleba
poslanec NR SR, predseda ĽS Naše Slovensko

Štát je taký dobrý vlastník, aká dobrá je vláda. Ak je vláda skorumpovaná a jej najvyšší predstavitelia myslia len na svoje vrecká, tak rovnako sa potom správajú aj manažéri štátnych spoločností. Reči o štáte ako zlom vlastníkovi slúžili všetkým vládam len ako zámienka na to, aby sa veľké strategické firmy mohli za bagateľ sprivatizovať. Politickí nominanti najskôr podniky účtovne zruinovali a potom ich pod cenu predali. V súčasnosti zarábajú zahraniční majitelia na sprivatizovaných slovenských strategických podnikoch viac ako 700 miliónov eur ročne. To je zhruba polovica ročného rozpočtu celého slovenského školstva. Z podnikov, ktoré v minulosti slúžili na prospech celému Slovensku, dnes bohatnú cudzinci. Nedá sa to teda vnímať inak ako ekonomická vlastizrada najťažšieho kalibru.


Boris Kollár
predseda SME rodina

Privatizácia energetických monopolov bola strategická chyba. Zahraniční majitelia SPP, ZSE, SSE a VSE maximalizujú zisk, a tým škodia slovenským domácnostiam a podnikateľom. Napríklad SPP – distribúcia dosiahla v roku 2016 zisk 37 percent! Slušná úroveň zisku u energetického monopolu sa pohybuje na úrovni cca 7 percent. Takýto stav zvyšuje náklady na energie pre slovenské domácnosti a bráni podnikateľom zvyšovať platy. Tvrdenie, že štát je najhorší vlastník, neplatí. Presvedčili sa o tom napríklad dodávatelia Váhostavu. Videli sme veľa príkladov, keď súkromný majiteľ vytuneloval z podniku aktíva, nechal ho skrachovať a nevyplatil ľudom mzdy. Liberálne poučky sú v rozpore s realitou. Štát musí ľuďom pomáhať a brániť ich záujmy proti veľkým súkromným subjektom, zneužívajúcim svoje postavenie na trhu.


Richard Sulík
predseda SaS

Štát je bezpochyby najhorší vlastník, stačí si porovnať štátne a súkromné nemocnice, štátne a súkromné vlaky alebo zdravotné poisťovne. V jedných sa kradne a šafári a výkon je chabý, tie druhé fungujú. Napriek tejto zjavnej skutočnosti považujem privatizáciu strategických podnikov za čiastočne chybnú. Konkrétne rozvodné závody nemali byť vôbec privatizované, lebo len veľmi ťažko k nim vzniká konkurencia a tak ako diaľnice mali ostať v rukách štátu. Privatizáciu elektrární považujem za obrovský hriech, lebo boli predané hlboko pod cenu a navyše Enelu, čo je tiež štátny podnik, len taliansky, takže tu je filozofická úvaha o štáte ako zlom vlastníkovi bezpredmetná. Naopak, privatizáciu Slovenských telekomunikácií považujem za úspešnú, čo potvrdil aj Robert Fico tým, že sprivatizoval zvyšok.