ŽIJEME V MATERIÁLNOM MATRIXE

Jozef Banáš: Mnohí na Západe sa na ľudí z Východu stále pozerajú ako na poloopice sediace na stromoch

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 29.05.2018

Narodil sa 27. septembra 1948 v Bratislave. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave vyštudoval zahraničný obchod. Od roku 1972 pracoval v podniku Chirana export Piešťany, ako topmanažér v Raiffeisen – Tatraleasing a Reemtsma Hamburg Slovak International Tabak. V rokoch 1983 – 1988 bol tlačovým atašé na Československom veľvyslanectve v NDR, v rokoch 1990 až 1992 česko-slovenským vyslancom v Rakúsku. V roku 2002 ho zvolili za poslanca NR SR. Ako prvý poslanec v novodobej histórii bol v jednom funkčnom období vedúcim dvoch stálych delegácií NR SR – pri Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a Parlamentnom zhromaždení NATO, kde ho v Benátkach ako prvého Slováka v histórii v roku 2004 zvolili za viceprezidenta. Po odchode z politiky naskočil do rozbehnutého vlaku s názvom spisovateľ. Vydal 14 kníh doma a 18 za hranicami, je najprekladanejším slovenským autorom. Najnovšia kniha bude o M. R. Štefánikovi. Písanie preňho znamená polepšovanie seba samého. Jeho úcta k politikom je nulová, váži si však Vladimira Putina. Hovorí, že rozhovor poskytne každému médiu, ktoré ho osloví a uverejní jeho slobodné názory. Americký spisovateľ Dan Brown ho nazval hľadačom pravdy, Dalajláma požehnal jeho úsiliu zbližovať ľudí. Jozef Banáš.

Pôsobili ste v ekonomickej i diplomatickej sfére. Čo vás priviedlo v roku 2002 do politiky?

Dva dôvody. Primárny bol môj idealizmus, možno trochu zmiešaný so zvedavosťou. Mal som však pocit, že vo vtedajšej práci som dosiahol všetko, čo firma potrebovala. Druhý dôvod bola moja neustála konfrontácia s cudzinou. Od skončenia vysokej školy som bol v zahraničnom obchode alebo v zahraničných spoločnostiach, pričom som si uvedomoval, že Slováci majú neskutočne nízku mieru sebavedomia. Pritom mnohé významné zahraničné osobnosti z kultúrneho, spoločenského i politického života som osobne poznal a neboli o nič lepší ani šikovnejší ako Slováci, len sú sebavedomejší. Povedal som si, že idem do slovenskej politiky a pokúsim sa posilniť osobnú zodpovednosť Sloveniek a Slovákov.

Ako ste sa dostali práve k Pavlovi Ruskovi a jeho strane ANO?

Oslovil ma priamo on. Vtedy som si položil otázku, nie či mám ísť do politiky, ale prečo s Pavlom Ruskom. Môžem povedať, že bol schopným manažérom. V tom čase nám povedal: Chlapci, keď chcete byť úspešní v politike, musíte mať dve veci: peniaze a médiá. Keď ich nemáte, tak zabudnite na to, že sa môžete v politike presadiť. Vnímal to absolútne pragmaticky.

Neoľutovali ste tento krok? Ako sa dnes na svoje rozhodnutie pozeráte?

Nie. Bola to veľmi dobrá životná skúsenosť. Nakoniec som na tom aj „zarobil“, pretože som potom napísal knihu Idioti v politike a dodnes sa veľmi dobre predáva. Keď som pochopil, že na úspešné pôsobenie v politike potrebujete viac žalúdok ako hlavu, opustil som ju. V politike máte len dve možnosti – buď sa tomu víru, ktorý vás stiahne, prispôsobíte, alebo nie a vymrští vás von.

Údajne ste boli od začiatku proti rozhodnutiu ísť do vládnej koalície s KDH, SDKÚ a SMK...

Áno. Hovoril som v strane, že nie som s tým stotožnený. Súviselo to najmä s predstaviteľmi KDH, pretože na rozdiel od nás to boli mazaní harcovníci a tvrdil som, že to s nimi nezvládneme, lebo nás „odpinkajú“ ľavou zadnou. A aj tak bolo. Nakoniec som z ANO odišiel, po hádkach s predsedom a najmä po klamstve v súvislosti s kandidátkou do EP. Vyhral som hlasovaním vnútrostranícku nomináciu na lídra kandidátky a napokon tam dali iného.

Keď ste odišli z ANO, ostali ste v NR SR ako nezávislý poslanec a neskôr ste prešli do SDKÚ. Prečo ste sa tak rozhodli?

V tom čase vládla v parlamente veľmi krehká väčšina a mnohých nezávislých poslancov obviňovali, že za hlasovanie berú peniaze. Ja som nikdy nič také v živote neurobil, nakoniec to potvrdil aj záznam zo spisu Gorila, v ktorom meno Banáš nenájdete. Nechcel som byť terčom a vstúpil som do klubu SDKÚ. Navyše druhý kľúčový moment pri rozhodovaní bol, že v tom čase som bol vo vysokom štádiu rozpracovanosti za viceprezidenta Parlamentného zhromaždenia NATO. V takom prípade nemôžete byť v straníckom vzduchoprázdne.

Ako ste vnímali alianciu po vstupe SR do NATO?

Bol tam istý druh eufórie nielen z NATO, ale aj zo vstupu do EÚ. Aj keď na druhej strane bola sčasti brzdená, pretože NATO škrípalo. Bolo po bombardovaní Juhoslávie, s čím som nesúhlasil. Postupne, keď som sa dostával k rôznym informáciám, prichádzal som na to, že moje predstavy sa rozchádzajú s realitou v NATO. Rozhodovanie v PZ NATO bolo presne také ako za socializmu: keď za vrchstolom sedel sovietsky diplomat, tak sa všetci pozerali, ako hlasuje a hlasovali s ním. V Parlamentom zhromaždení NATO bola diskusia, porozprávali sa, potom sa pozreli na Američana, hlasovali tak ako on a bolo vybavené.

V tom čase boli súčasťou zhromaždenia aj Rusi, ktorí mohli diskutovať, pozorovať, ale nie hlasovať. Aká tam panovala atmosféra?

Vtedy nebola taká silná rusofóbia ako dnes. Začal som raziť provokačnú tézu, aby sme vzali do NATO aj Ruskú federáciu, alebo nech sa teda aliancia rozpustí.

To bolo nereálne, veď Američania by zrazu nemali proti komu bojovať...

Samozrejme. NATO je predsa o tom, že potrebujete mať vytýčeného nepriateľa, aby ste mohli robiť zbraňový biznis. Preto som prišiel o ilúzie. Môj hlavný dôvod bol ísť na tú pozíciu preto, aby o Slovensku bolo počuť, aby slovo Slovensko rezonovalo.

Rezonovalo aj vďaka vašim jazykovým schopnostiam...

V Kodani som si dovolil „fór“ a viedol som plénum Parlamentného zhromaždenia NATO v štyroch jazykoch. Štandardne sa hovorí v angličtine, aj keď si môžete vybrať zo šiestich. Komunikoval som v jazykoch podľa toho, aký poslanec vystúpil. Keď bol Nemec, tak som prepol do nemčiny, potom do francúzštiny a provokácia bola, keď som sa začal rozprávať s ruským poslancom po rusky. Nikdy nezabudnem na ten moment, keď sa po rokovaní postavila francúzska, nemecká a ruská delegácia a začali tlieskať. Povedali – „This is Joseph Banas from Slovakia, look at him“ (To je Jozef Banáš zo Slovenska, pozrite sa na neho). Bola to pre mňa veľká satisfakcia.

Súhlasili ste, aby sme boli súčasťou tohto zoskupenia?

Keby boli v tom čase také protiruské nálady, aké sú dnes, tak by som bol proti vstupu SR do NATO. Aliancia sa totiž z oficiálne obranného paktu zmenila na agresívnu inštitúciu, ktorá si v súlade so záujmami USA vyrába nepriateľa, a my tam tajtrlíkujeme, lebo sme toho súčasťou.

Neprekážalo vám, že spojenecké vojská bez mandátu OSN bombardovali v roku 1999 vtedajšiu Juhosláviu?

Vtedy som nebol v politike. Občiansky mi to prekážalo, ale nemal som na to nijaký vplyv. Samozrejme, že to bola jedna obrovská katastrofa. Máte tu nehumánne bombardovanie Juhoslávie, ale v každom roku je na svete tridsať vojen a konfliktov a za každou z nich niekto stojí. Nemcom stále niekto vyčíta vinu za druhú svetovú vojnu, v ktorej oficiálne zahynulo 52 miliónov ľudí. Nik sa však nezameriava na skutočnosť, že tu každoročne v rámci celého sveta v dôsledku lokálnych vojen, genocíd až po hladomor umrie 18 miliónov ľudí. Čiže z hľadiska ľudských obetí sa každý tretí rok zopakuje druhá svetová vojna. A nikto si to ani nevšimne.

Ste jediný slovenský poslanec, ktorý sa ospravedlnil za inváziu do Iraku. Presvedčil vás fakt, že zbrane hromadného ničenia sa v Iraku nenašli? Prečo sa aj iní neospravedlnili?

Treba sa ich spýtať. Samotný Američan Colin Powell povedal, že zbrane hromadného ničenia v Iraku neboli, ale napriek tomuto priznaniu sa nájdu politickí oportunisti a takzvaní analytici, ktorí dodnes inváziu do Iraku obhajujú.

Katastrofálna situácia na Blízkom východe spustila migračnú krízu, na ktorú doplácajú štáty EÚ. Zdá sa vám to normálne?

Správanie únie a najmä Angely Merkelovej je presne také, ako keď vám niekto spraví dieru do vane. Namiesto toho, aby rozmýšľali, ako zapchať dieru, premýšľajú, ako budú rozdeľovať vytekajúcu vodu. Z toho je jasné, že ide o cielenú akciu. Načo sme v NATO, ktoré nedokáže ochrániť členské štáty pred mobilmi vyzbrojenými migrantmi? A mám silný pocit, že Frontex organizuje ich prísun do únie.

Migrácia je čoraz intenzívnejšia a zdá sa, že nie je možné ju zastaviť. Je správne, že žneme, čo sme nezasiali?

Bývalý východný blok nemal kolónie, nikoho sme nezdierali z kože a ani dnes nikoho nezdierame, skôr naopak. Ten niekdajší proces stále pokračuje, len sofistikovanejšími metódami. Čo my máme s ich koloniálnymi rabovačkami? Bruselskí politici, ktorí sú veľmi dobre platení, sú jednoducho oportunistami. Ak máte plat dvadsaťtisíc eur, tak budete tvrdiť, že čierne je biele. Medzi ľuďmi na Západe a nami je rozdiel aj v tom, že občania bývalých socialistických štátov sú štyridsať rokov trénovaní v hľadaní alternatívnych informácií, pretože neverili vtedajším médiám hlavného prúdu. Západniari sú oproti nám v tomto pozadu. Zrazu precitajú, že im nejako nesedí realita s mediálnymi informáciami. Keď bývalé východné štáty zistia, že sa tu deje nejaká prekvapujúca infiltrácia migrantov, tak sa tomu začnú brániť. Obávam sa, že stupňujúci tlak môže vyvolať opätovné rozdelenie Európy. Nakoniec, niektorí na Západe sa na ľudí z Východu stále pozerajú ako na poloopice sediace na stromoch. Občania z bývalej východnej Európy majú istú hrdosť a jedného dňa si povedia dosť. Bude mi to veľmi ľúto, pretože projekt EÚ považujem za veľmi dobrý, ale nie v takej podobe, do akej ho Berlín cez Brusel vedie. Pritvrdzujúci diktát Bruselu bude vyvolávať stále silnejšie odmietanie občanov. Preto v Nemecku AfD naberá na sile. Nevylučujem, že keď AfD a iné nové strany inde začnú naberať silu, esteblišment sa uchýli k falšovaniu výsledkov volieb. A potom vriaci kotol vybuchne, presne takým spôsobom ako za Hitlera. A možno niekto má záujem, aby to naozaj aj vybuchlo. Treba sa zamyslieť, kto stále hľadá nepriateľa a vyvoláva konflikty. Odpoveď mi vychádza dosť jasne – kam vstúpi americká noha, tam je vojna a chaos.

Aliancia posilňuje jednotky NATO v pobaltských štátoch a približuje sa k ruským hraniciam. Chcú Američania vyvolať vojnu s Ruskom?

Armáda NATO mi pripomína armádu Rakúsko-Uhorska, poskladanú z rôznych národov, ktoré majú medzi sebou rečovú bariéru a navyše sú žoldnieri. Predstavte si, že by prišlo k reálnemu konfliktu, kde na jednej strane stojí jazykovo, emočne a najmä výrazne vlastenecky a morálne motivovaná, stmelená armáda, a oproti stoja Estónci, Litovčania, Lotyši, Poliaci, Maďari, Slováci, Česi, Bulhari, Rumuni (zámerne menujem východných členov NATO, lebo nás tam pošlú ako prvých) – žoldnieri, ktorí nevedia, na čo tam vlastne sú a nerozumejú si. Žiadnu vojnu doposiaľ nevyhrala prevaha zbraní, ale morálna prevaha brániaceho sa vojaka. Rusi mnohokrát v histórii dokázali, že keď bojujú za vlasť, tak porazia aj papierovo podstatne silnejšieho súpera. Nemyslím si, že bude vojna, ale bude neustále napätie. Ak máte napätie, tak máte stále šancu prísť do Kongresu a povedať – musíme vyvíjať nové zbrane, tanky, lietadlá a biznis ide.

Počas pôsobenia v PZ ste stretli mnohých vysokých dôstojníkov NATO. Čo pre nich znamená Rusko?

Majú na sakách plno metálov, ale sú to len úradníci v uniformách. Prakticky nikto z nich nikdy nebol v boji, majú len teoretické znalosti z vojenských akadémií. Viete si predstaviť, že by išli veliť do boja proti Rusku?

USA využívajú EÚ na konflikt s Ruskom v podobe sankcií. Ako vnímate boj Západu s Ruskom?

O sankciách proti Rusku nerozhodujú národné štáty, ale pár oportunistických, dobre platených úradníkov. Juncker má plat 24-tisíc eur, europoslanec nejakých 15-tisíc. Sedíte v Bruseli alebo Štrasburgu, hlasujete o nejakej sankcii proti Rusku, v duchu si hovoríte, je to volovina, Rusku to v podstate len pomáha, aj tak silnie, ale veď sa nemôžem vymykať z radu a mám za to 15-tisíc mesačne, tak zahlasujem.

Rusko je po prinavrátení Krymu považované za agresora. Stotožňujete sa s týmto označením?

Rusko nie je agresor, všetci to veľmi dobre vedia vrátane tých, ktorí to tvrdia. Na Kryme žije 90 percent obyvateľov ruskej národnosti. Krym patril Rusku, Krymčania sa cítia Rusmi a chceli byť pripojení k Rusku. Treba si položiť základnú otázku - kedy bolo referendum na Kryme, pred Majdanom alebo po. Rusi si predsa mohli Krym vziať späť od roku 1991, keď vznikla samostatná Ukrajina. Mali na to 23 rokov a neurobili to, pretože platili dohody. Sevastopol, ktorý je pre nich historicky, hospodársky a vojensky kľúčový teplovodný prístav, nikdy nepustia. Krym sa prinavrátil Rusom až po Majdane, pretože po štátnom prevrate nemali istoty, že budú naďalej platiť dohody. Ako môže povedať novinár, že sa Rusko približuje k hraniciam NATO, keď je to presne naopak. Ako môže byť Rusko agresor, ak majú Američania 160 základní vo svete, Rusko je kompletne obkľúčené americkými základňami, ale agresor je Rusko. To už ani nie je na smiech, ale na psychiatriu.

Myslíte, že by SR mala naďalej zotrvávať v NATO?

Ak by nás niekto reálne ohrozoval, tak áno. Ale kto ohrozuje Európu okrem neozbrojených migrantov, ktorých prílevu najsilnejšia vojenská aliancia sveta nedokáže zabrániť? Je pozoruhodné, že nikto nespravil prieskum občanov, či chceme alebo nechceme byť v NATO. Možno sa aj robia, ale ich výsledky nezverejnia, pretože asi zisťujú, že väčšina obyvateľov si neželá byť súčasťou aliancie. Vytváranie Ruska ako nepriateľa je opätovná snaha USA a jej dcérskej spoločnosti NATO o bipolarizáciu sveta. Jednoducho ak nemáte nepriateľa, obchod so zbraňami neprosperuje. Ideálne pre svetový mier by však bolo NATO rozpustiť. Bol som v Afganistane a vtedajší prezident Karzaj vyhlásil, že misia NATO vedie krajinu do skazy.

Aký je váš pohľad na aktuálne dianie na Slovensku? Poznáte liek na slovenskú politicko-spoločenskú neurózu?

Správne ste to pomenovali, že ide o neurózu. Kľúčovým zákonom demokracie je diskusia. Problém v médiách i politike je v tom, že je tu kaviarenská a národniarska strana. Na oboch brehoch sú dominantní tí najagresívnejší. Rozpráva sa, že herci sú lídri pouličných protestov, ale veď to sú stále tí istí piati-desiati. Len v bratislavských divadlách je dvesto ďalších hercov, ktorí nemajú také isté názory ako tí najagresívnejší herci na tribúnach. Tí, ktorí chodia pohládzať svoje ego na tribúny, zažívajú fascinujúci pocit. Pred nimi stojí dvadsaťtisíc ľudí, súhlasia s nimi, vykrikujú ich mená, pre dav sú polobohovia. Keby boli títo ľudia vnútorne vyrovnaní, tak nepotrebujú tlieskať svojmu egu. Navyše médiá sú také bohorovné, že dajú celkový záber na námestie, kde je päťtisíc ľudí, a spokojne ohlásia tridsaťtisíc. Kľúčovým princípom pluralitnej spoločnosti je boj záujmových skupín, ktoré sa snažia dostať k štátnym zdrojom prostredníctvom politikov. Pýtajú sa ma, prečo nejdem do ulíc. Ja mám ísť do ulíc, aby som v mene záujmových skupín, ktoré nie sú pri koryte, bojoval proti tým, ktoré pri koryte sú? Parlamentné voľby sú ideálny systém, ako jednu záujmovú skupinu legitímnou cestou nahradiť druhou.

Prevzala ulica politiku štátu do vlastných rúk?

Fico má obrovské šťastie, že na strane opozície nemajú charizmatické osobnosti. Ľudia totiž nevolia podľa programov a odvodového bonusu. Rozhodujú sa podľa charizmy lídra. Keby teraz prišiel na čelo trebárs KSS charizmatický predseda, dostal by priestor v médiách a chodil by medzi ľudí, tak by mala táto strana 15 percent. Viem, o čom hovorím. Mal som doposiaľ asi štyristo besied na Slovensku a päťdesiat v ďalších osemnástich krajinách. Všade platí, že v politike vyhráva ten, kto dokáže získať voličov emóciou a rétorickou zdatnosťou.

Do pozície pravicového lídra sa začína stavať prezident Andrej Kiska...

Ak si Andrej Kiska myslí, že bude zjednotiteľ pravice, preceňuje sa. Hoci sa už zlepšil, na charizmatického lídra nemá. Nevie spontánne reagovať. Podľahol tlaku sympatizujúceho okolia, pretože médiá hlavného prúdu ho výlučne glorifikujú. Podporuje ho kaviareň, ktorá podlieha optickému klamu. Žijú vo svojej bubline, utvrdzujú sa, akí sú úžasní, médiá im v tom drukujú, lebo väčšina je ich. Ja som najbesedujúcejší slovenský spisovateľ, som neustále medzi ľuďmi, viem, že Slovensko si myslí iné ako bratislavská kaviareň. Navyše nemôžete sa pasovať za vodcu pravice, lebo „vodcovaniachtivých“ je tam už teraz dosť. Jednota akéhokoľvek politického zoskupenia sa končí pri otázke, kto mu bude šéfovať. Úprimne odporúčam Andrejovi Kiskovi prv, než vstúpi na stranícku scénu, prečítať si moju knihu Idioti v politike. Jej hlavnou myšlienkou je: „Politika je druhé najstaršie remeslo na svete, a ako veľmi sa na to prvé podobá.“

Ako sa teda dá vyliečiť neuróza?

Oslabovaním agresivity. Médiá stále živia napätie medzi kaviarnikmi a národniarmi, sú neskutočne agresívne, podnecujú v ľuďoch tie najprimitívnejšie pudy. Zámerne vyvolávajú strach, ktorý je základným predpokladom na ovládanie ľudí. Politika ma už začína frustrovať, a preto sa venujem písaniu kníh, ktoré človeka zušľachťujú. Snažím sa prinášať ľuďom morálne, mravné a duchovné hodnoty z kultúr, kde ešte stále jestvujú. Dnes mám milión čitateľov doma i za hranicami a to je sila, ktorá môže niečo zmeniť. Ľudia sa nad mojimi knihami zamýšľajú a to dáva môjmu písaniu zmysel. Musí začať platiť zákon rovnováhy. A tá je vtedy, keď máte vyrovnané duchovné a materiálne hodnoty. Ideálne je, keď majú prevahu duchovné, lenže dnes žijeme v materiálnom matrixe.

Aký máte názor ​na slovenskú mediálnu scénu?

Ľudia si musia uvedomiť, že médiá hlavného prúdu nemajú záujem informovať, ale zarábať a manipulovať. Všetci píšu, ako Fico klesá. Nie som fanúšik Fica, ale na jeho mieste by som bol v pohode, pretože napriek frontálnemu útoku na jeho osobu sa Smer-SD stále drží na dvadsiatich percentách. Po tejto delostreleckej paľbe by mal mať štyri. To znamená, že masa sa už nenechá ovplyvňovať „štandardnými“ médiami, ktoré sa dnes dostali do situácie komunistického Rudého práva.

Kedysi v médiách fungovala cenzúra. Dnes vraj neexistuje. Je novinár na Slovensku slobodný?

Politici, novinári a farári sú tí najneslobodnejší ľudia. Dnes u novinárov funguje autocenzúra. Mám osobnú skúsenosť s novinárom, ktorý o mne písal. Rozplakal sa, že to, čo zverejnili, on nepísal, že všetko mu zoškrtali a nechali pod článkom len jeho meno. A povedal mi, že s tým nemôže nič urobiť, lebo má dve deti a musí z niečoho žiť. Tak potom o akej slobode to hovoríme? Za socializmu boli ideologické limity a dnes je to podobné. Totalita nastane vtedy, keď zrušia internet a nebude sa dať dostať k iným informáciám ako k tým, čo vám tu súkajú médiá hlavného prúdu. Ak ste v denníku typu N, tak ste majiteľmi pravdy a kto s vami nesúhlasí, je váš nepriateľ. V médiách tohto typu permanentne potrebujú nepriateľa. To sú klasické boľševické metódy.

Ako vnímate „normalizáciu“ v RTVS?

Prečo v televízii alebo v nejakom inom médiu, keď šéf nie je spokojný s podriadeným, nemá právo ho prepustiť? V každej inej firme je to normálne a prečo to má byť v mediálnej brandži iné? Prestaňme tu robiť z novinárov chránený druh. Ak som zamestnávateľ, tak z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov mám právo v prípade nespokojnosti so zamestnancom prepustiť ho, či ide o štátnu alebo súkromnú firmu.

Ste úspešný spisovateľ, ktorý sa netají vlasteneckým cítením. Slováci nie sú hrdí, sú zakomplexovaní. Prečo?

Slováci boli tisíc rokov v područí kléru a Maďarov, slúžili sme im. Treba však rozoznávať sluhov a lokajov. Keď je niekto dobrý sluha, tak je to vážená profesia. Sluha má rád svojho pána a pán svojho sluhu. Lokaj síce slúži a tvári sa, že miluje svojho pána, ale najradšej by ho nožom od chrbta zaklal. Slováci neboli sluhovia, ale lokaji, ktorí nenávideli svojich pánov, ale sa tvárili, že ich majú radi. Hlavným problémom na Slovensku je pretvárka. Sluha má hrdosť, lokaj nie. Sebavedomie každého národa sa determinuje aj silou osobností, ktoré národ má. Máme osobnosti, ktoré aj na medzinárodnom fóre rezonujú – napríklad Alexander Dubček a Milan Rastislav Štefánik. Prídem však na školu besedovať s maturantmi a spýtam sa približne šesťdesiatich stredoškolákov, či vedia, kto je Dubček. Ak vedia štyria, som rád. Myslím, že systém výučby na školách, pokiaľ ide o podporu národnej hrdosti, je zlý. V USA je prirodzeným prejavom patriotizmu mať na súkromnom dome štátnu zástavu. Paradoxne najväčší apologéti USA prejavy slovenského vlastenectva dehonestujú. Maďari majú povinnú maturitu z histórie. Nízka miera našej hrdosti je determinovaná aj tým, že okrem zopár športovcov nemáme vzory a potom ťažko môžete viesť mládež k národnému sebavedomiu.

Médiá ľudí hlásiacich sa k patriotizmu označujú za extrémistov...

Myslím si, že tu ide o stádovitosť. Tí najagresívnejší udávajú tón. Keď národnú vlažnosť hlásajú vo vlajkových lodiach kaviarne, v SME, Denníku N, týždenníku Týždeň, tak si stádo myslí, že je to „in“, že sa to tak patrí. Na jednej besede som mal slovenskú košeľu a zrazu sa prihlásila mladá, milá dáma s otázkou, že ju zaujíma, prečo mám slovenskú halenu. Odpovedal som protiotázkou: A prečo máte vy tričko s nápisom I love New York? Nie je to zvláštne, že v tejto krajine, ktorá sa volá Slovensko, som čudný so slovenskou košeľou a keď vy máte na tričku I love New York, tak je to normálne?

Veríte, že dokážeme vrátiť do normálu vzdelávanie, výchovu a úctu človeka k človeku?

Základný zákon existencie všetkého živého je zákon rovnováhy. Bez nej systém nemôže fungovať. Kristus hovoril: Svet by bol nádherný, len stačí dodržiavať Desatoro. V prvom rade by tak mali urobiť farári. Počas rozhovoru ste spomenuli Kristovu myšlienku Čo zaseješ, to budeš žať. Čo dáš, to sa ti vráti. Naša západná, kresťansko-komunisticko-kapitalistická civilizácia je orientovaná materialisticky. Sme orientovaní dostredivo, k sebe, sme naučení len brať. Vo východnom učení majú ľudia dlane od seba, čo znamená dávať. V evanjeliách je jedna veta, ktorú nám farári veľmi neradi prízvukujú – neodídeš odtiaľto, kým nezaplatíš do posledného haliera. To znamená, kým ty svoj posledný skutok nevyvážiš skutkom dobrým. Zlepšovať svet musíte začať od seba. Na ľudí sa usmievam, zdravím aj neznámych. Keď idem ráno v špičke, tak pustím čakajúceho vodiča z vedľajšej cesty a dúfam, že budem ľuďom pozitívnym príkladom. Príliš veľa posudzujeme iných, hľadáme smietky v očiach svojich blížnych, ale brvná vo svojich vlastných prehliadame.

Vo vašej knihe Kód 7 dávate ľuďom nádej, že zlo sa skončí...

Už sa končí. Po každej búrke zákonite príde slnko. Svet sa postupne dostáva z hľadiska času i priestoru do rovnováhy. Končí sa vek Rýb, ktorý sa mení približne po 2140 rokoch. Vo veku Rýb dominoval materializmus. Najväčšou tragédiou tohto dvojtisícročia pre západnú civilizáciu bolo prevrátenie ušľachtilého Kristovho učenia do dogmatickej teológie. Veku, ktorý sa končí, dominovalo násilie, vojny, lož, agresivita, trest a mužský element. Kristus kázal o neustálom milosrdenstve a odpúšťaní a my kresťania máme paradoxne právo založené na treste. Dalajláma mi povedal, že naša chyba je, že stále bojujeme, namiesto toho, aby sme hľadali porozumenie. Prichádza koniec anglosaskej civilizácie, naša civilizácia smeruje na Východ, kde sú Slovania. Aj Vladimir Putin čerpá aj z ruskej duchovnosti. Nastupuje vek Vodnára, ktorému bude dominovať pravda, odpustenie, porozumenie, tolerancia a ženský element. Znie to síce idealisticky, ale taký je zákon. Musíme sa vrátiť k tomu, čo hlásal Ježiš Kristus – k láske a odpusteniu.

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria