BIČ NA EXTRÉMISTOV

Žitňanská chystá podmienky na politickú honbu na čarodejnice

Foto TASR/ANDREJ GALICA
Dátum 29.09.2016

Každá ideológia si rada nájde vnútorných i vonkajších nepriateľov, ktorými môže zastrašovať obyvateľstvo a proti ktorým môže zmobilizovať svojich verných. Nacisti mali nepriateľa rasového, marxisti triedneho, no a dnešní globalistickí liberáli radi poľujú na takzvaných extrémistov. Majú však problém. Dnes totiž nijaké gangy skínov v kanadách neterorizujú slovenské mestá, čo ukazujú aj policajné štatistiky. Počet extrémistických a rasovo motivovaných násilných útokov dlhodobo klesá, z čoho akoby nemala radosť ministerka spravodlivosti Lucia Žitnanská.

Radikáli na objednávku

Keď teda extrémistických trestných činov každoročne ubúda a nikto si ani nespomenie, kedy sa na Slovensku stala posledná rasová vražda, ministerka prišla s geniálnym nápadom, ako zabezpečiť prísun nových nepriateľov a budovať tak v populácii pocit ohrozenia a zároveň zastrašovať hrozbou perzekúcie akýchkoľvek kritikov súčasného smerovania spoločnosti. Na celom fenoméne takzvaného extrémizmu je fascinujúce, ako flexibilne s týmto pojmom dnešná garnitúra narába. V témach, pri ktorých ešte pred pár rokmi existovala slušná živá diskusia, sa dnes stavajú bariéry a tí, ktorí sa ocitnú na nesprávnej strane, sú dehumanizovaní ako zlí primitívni extrémisti, ľudský odpad, ktorý si nezaslúži byť súčasťou verejnej diskusie. Naopak, treba proti nemu nasadiť špeciálne zložky, ktoré sa s ním nekompromisne porátajú. Za extrémistov sa pritom na Slovensku takmer zásadne považujú len tí na pravej strane politického spektra. Alarmujúce sú preto správy, že sa štát chystá spolupracovať pri tejto honbe na čarodejnice s mimovládnymi organizáciami, keďže tie sú až pričasto samy preplnené ľavicovými extrémistami odchovanými v nenávisti k tradičným európskym a slovenským hodnotám, kam patrí aj sloboda prejavu padajúca mašinérii politickej korektnosti za obeť všade ako prvá.

Špecializovaný súd

Žitňanská sa obáva, že extrémisti budú „prerastať do štandardných štruktúr“, čo by sa dalo preložiť v zmysle, že má obavy z konkurencie. Iné názory preferuje vo forme lietajúcich dlažobných kociek a rozhnevaných heilujúcich násilníkov, ktorých môže ľahko zvládnuť polícia. To, že dnes rastie nespokojnosť aj medzi slušnými ľuďmi, ktorí začínajú čoraz hlasnejšie formulovať svoje výhrady k dnešnému systému, ju – ako snáď aj každého ďalšieho „štandardného“ politika – desí. Preto by chcela rozšíriť definíciu extrémistického trestného činu tak, ako to len pôjde, aby dala príslušných úradom možnosť stíhať ľudí za čo najširšiu škálu myšlienkových zločinov. Ďalší krok je odovzdať prípady extrémizmu do jurisdikcie Špecializovaného trestného súdu, akoby snáď ľudia s odlišným názorom boli nejakí vojaci, ktorých treba súdiť osobitne. Myšlienka, že takéto zaobchádzanie sa v budúcnosti ujde niekomu za komentár na sociálnej sieti, zatiaľ čo „apolitickí“ vrahovia budú ďalej putovať na obyčajné okresné súdy, tiež pôsobí komicky. Žitňanskej prianie, aby sa sudcovia v extrémizme „vyznali“, tiež povedie len k tomu, že sa sami stanú ľahšie ovplyvniteľní ideológiou, ako nám ukazujú napríklad kanadské ľudskoprávne komisie operujúce často v súlade s neomarxistickými doktrínami a feministickým učením.