HRA S RÔZNYMI KARTAMI

Turecko nie je štát, ktorý sa bezpodmienečne podriaďuje washingtonskému diktátu

Foto TASR/AP
Dátum 29.09.2016

Turecká republika sa od vstupu do NATO v roku 1952 považuje za pevnú, aj keď špecifickú časť Západu. Do paktu nebola prijatá z „lásky Západu k nej“, ale z utilitárnych dôvodov – posilniť jeho juhovýchodné krídlo. Územie Turecka malo vo vzťahu k ZSSR a dnes k Ruskej federácii veľký vojenský význam.

Ako vysvetliť, že Ankara patrí do severoatlantického priestoru? Normálne uvažujúcemu Turkovi by nenapadlo označiť územie, kde žije, za Severný Atlantik. Abstraktné, vypreparované tvrdenie má však naporúdzi fyzikálna geografia. Z jej pohľadu je totiž Stredozemné more vnútorné a Čierne more vnútropevninové more Atlantického oceánu. Tak sa aj Ukrajina a Gruzínsko môžu stať členmi paktu. Tento pohľad sa síce nedá uplatniť na Slovensko, Maďarsko a Českú republiku, ale v NATO aj tak sú...

Hospodárske prepojenie Turecka so Západom sa zosilnilo po tom, ako sa začalo uvažovať o jeho európskej integrácii. V septembri 1963 podpísalo ako prvý štát asociačnú dohodu s Európskym hospodárskym spoločenstvom, v apríli 1987 podalo prihlášku do spoločenstva. Štatút kandidátskej krajiny EÚ získalo v decembri 1999 a v októbri 2005 sa začali prístupové rokovania.

Protirečivé dedičstvo

Pohľad Západu na Turecko však zostal nejednoznačný. Jeho história spojená s Osmanskou ríšou skrýva zložité, protirečivé dedičstvo spojené aj s krutým násilím. Ide predovšetkým o arménsku genocídu, problémy vo vzťahoch s Gréckom a mnohé excesy osmanského vládnutia na Balkáne aj Blízkom východe a dávnejšie i v strednej Európe, čo pocítilo aj Slovensko.

V úzkoprsom, agresívne prozápadnom diele S. P. Huntingtona Zrážka civilizácií sa Turecko spolu s Ruskom a Mexikom zaradilo medzi „rozpoltené krajiny so zlyhaním snahy o zmenu civilizačnej identity“. Upozorňuje sa aj na možnosti zvýšenia regionálneho vplyvu Turecka po rozpade ZSSR medzi turkickými národmi, ktorých početnosť mimo Turecka sa odhaduje až na 110 miliónov – z toho je na území bývalého ZSSR vyše 60 miliónov. Na druhej strane sa prezentujú obavy zo zblíženia Ankary s Moskvou, ktoré v posledných rokoch zosilneli.

V súvislosti s úsilím o vstup Turecka do EÚ sa objavili viaceré výhrady proti nemu, ktoré sa pod kuratelou NATO v podmienkach bipolarity prehliadali. Išlo najmä o kurdskú otázku a podporu Severocyperskej tureckej republiky.

Ekonomický neoliberalizmus, ktorý vidí Turecko ako veľký trh s perspektívami expandovania, na takéto čosi kvôli vidine zisku neprihliada. Politický konzervativizmus spojený v posledných rokoch s nárastom nacionalizmu, vybičovaného hystériou migračnej vlny, však začína mať ku konaniu Turecka vážne výhrady. Oveľa viac sa napríklad pripomína ako významný medzník európskych dejín porážka osmanského vojska pri Viedni v septembri 1683. Rastie aj kritika dodržiavania ľudských práv a demokratických princípov politiky v krajine.

Puška plodí moc

Citlivú záležitosť, ktorá ovplyvnila prozápadnú epochu vo vývoji Turecka, predstavujú vojenské prevraty. Západ akoby v jeho prípade dával v mnohom za pravdu maoistickej téze „puška plodí moc“ – vojaci sa stali jednou z hlavných záruk prozápadného, liberálnodemokratického režimu. Na vzniku „nového“ Turecka má zásluhu aj vojenská elita, ktorá sa nepodriadila podmienkam Sèvreskej zmluvy z augusta 1920, prijatej na mierových rokovaniach po prvej svetovej vojne, a pustila sa do boja za zväčšenie územia štátu. Súčasnú podobu tureckého územia tak určila až Lausannská zmluva z júla 1923. V nijakej členskej krajine NATO nemali vojaci taký významný vplyv na politiku ako v Turecku, ktorý zdôvodňovali svojou vernosťou línii sekularizmu vytýčenej Mustafom Kemalom Atatürkom.

Došlo k dvom vojenským prevratom, po ktorých vojaci prevzali svoju moc do rúk, a boli spojené s rozsiahlymi perzekúciami. Prvý raz to bolo v máji 1960 pod vedením generála Cemala Gürsela, ktorý bol na čele Rady národnej jednoty, stal sa aj premiérom a v rokoch 1961 – 1966 prezidentom.

Druhý vojenský prevrat s horšími následkami pre obyvateľstvo sa uskutočnil v septembri 1980. Na jeho čele stál generál Kenan Evren, ktorý bol v rokoch 1980 – 1982 šéfom Rady národnej bezpečnosti (premiérom bol až do decembra 1983 admirál Bülent Ulusu) a potom do roku 1989 prezidentom. Po prevrate bolo popravených vyše 500 osôb. Odhaduje sa, že bolo uväznených od 250- do 650-tisíc ľudí a na čierne zoznamy sa dostalo takmer milión sedemstotisíc osôb. Upravila sa ústava a zakázali sa niektoré politické strany, zrušili mnohé inštitúcie, pričom hlavný smer perzekúcií bol proti ľavicovým a kurdským subjektom.

Postmoderný puč

Dva ďalšie vojenské prevraty – v roku 1971 a 1997 – boli tiež otvoreným vystúpením vojakov proti vládnej politike a kritizovali v prvom rade odklon od atatürkovskej línie. Vojaci priamo neprevzali štátne a vládne funkcie, ale pod ich tlakom sa uskutočnili viaceré represívne kroky a opatrenia. Po prevrate v roku 1997 bol nakrátko uväznený a mal päť rokov zákaz politickej činnosti aj Recep Erdogan. Tento prevrat sa často označuje za mäkký alebo postmoderný vojenský puč. Jednou zo špecifických požiadaviek vojakov bolo predĺženie času povinnej školskej dochádzky z 5 na 8 rokov.

Posledný prevrat v júli 2016 bol už len pokusom. Napriek mnohým záhadám, ktoré okolo neho vyvolávajú západné médiá hlavného prúdu, treba poznamenať, že pozícia vojakov v Turecku sa v posledných rokoch oslabila a vzťah štátu a spoločnosti sa napriek oficiálne proklamovaným stanoviskám tiež zmenil. Ťažko sa dalo očakávať, že to dopadne ako v roku 1960 alebo 1980.

Západ zrejme tento moment nepripúšťa. Hlavné črty a ciele vojenských prevratov museli byť NATO známe, nie je totiž možné, že západné spravodajské služby nič nevedeli. Otázne je, ako sa k ich uskutočneniu stavalo – ale asi nič proti nim nepodnikalo. A toto môže platiť aj pre júlovú akciu.

V roku 2012 sa však stalo niečo, čo Západ vydesilo, ale nemohol oficiálne protestovať. Pred súd boli postavení vojaci, ktorí stáli na čele prevratov z rokov 1980 a 1997. Odsúdených bolo vyše 30 generálov a dôstojníkov, mnohí z ich už vo vysokom veku. Kenan Evren (v očiach časti verejnosti ešte stále hrdina za to, že po ním vedenom prevrate sa skončilo dlhoročné politické násilie v spoločnosti) mal po vynesení rozsudku doživotného väzenia v roku 2014 už 96 rokov a bol pripútaný na lôžko. Vládna moc situáciu po pokuse o prevrat využila v masívnom rozsahu na kroky a opatrenia proti svojim protivníkom.

Situácia sa v Turecku začala meniť v druhej polovici 90. rokov. Vo voľbách v roku 1996 sa prvýkrát dostala k moci islamsky orientovaná strana – Strana blaha, ale premiéra Necmettina Erbakana po roku zosadil postmoderný vojenský prevrat.

Viac ako symbolické stretnutie

V roku 2002 vyhrala voľby Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá nadväzuje na Stranu blaha a ďalšie strany islamskej orientácie. V západnej politológii sa označuje za umiernene islamistickú a na čele Turecka je už štvrtý premiér z jej radov.

V zahraničnej politike súčasná turecká vládna strana urobila niekoľko krokov, ktoré vyvolali nevôľu Západu. V roku 2003 Turecko ako člen NATO odmietlo poskytnúť svoje územie pre letecké útoky na Irak. V roku 2010 sa dostalo do diplomatickej roztržky s Izraelom pre jeho zásah proti konvoju do Pásma Gazy, pričom zahynulo deväť tureckých občanov. Až po potlačení pokusu o prevrat sa vzťahy normalizovali.

V roku 2014 sa Turecko nepridalo k protiruským sankciám. Rusko-turecké vzťahy sa však dostali na bod mrazu po zostrelení ruského vojenského lietadla SU-24 na sýrsko-tureckej hranici v novembri 2015 a Moskva vyhlásila protiturecké sankcie. Napriek tomu údajne poskytla prezidentovi Erdoganovi cenné informácie, ktoré mu uľahčili konanie v podmienkach pokusu o prevrat.

Rusko od začiatku pokusu o prevrat jednoznačne podporovalo legitímnu tureckú moc. USA i NATO s jednoznačným hodnotením udalostí čakali a až keď bolo jasné, že pokus stroskotal, ho začali „liberálnodemokraticky“ kritizovať.

Turecký prezident sa ako s prvou hlavou štátu po potlačení prevratu stretol práve s Vladimirom Putinom, ktorému sa predtým v liste za incident s lietadlom ospravedlnil. Jedna lastovička síce jar nerobí, ale globálne i regionálne išlo o viac len ako o symbolické stretnutie.

Tri vektory politiky

Turecko je od začiatku 50. rokov ekonomicky, politicky i bezpečnostne silne prepojené so Západom, patrí medzi spojencov USA a aktuálne nič nenaznačuje radikálny obrat v jeho politike. Vývoj v posledných 20 rokoch však ukázal, že nejde o štát, ktorý sa bezpodmienečne podriaďuje washingtonskému diktátu.

Druhý významný vektor tureckej zahraničnej politiky predstavuje EÚ – ale ani tam Turecko zatiaľ nevychádza v ústrety Bruselu, tak ako by si to jeho administratíva priala. Vo svojej politike čoraz viac kalkuluje s tým, že jeho záujmy nie sú spojené len so Západom.

Rusko sa stáva pomaly tretím vektorom tureckej zahraničnej politiky. Okrem možností posilňovania bilaterálnych vzťahov, ktoré majú výraznú ekonomickú dimenziu, sú tu aj multilaterálne vzťahy – či už v čiernomorskom regióne alebo aj širšie na Blízkom východe. Napokon záujmy Moskvy a Ankary sa stretávajú i v štátoch s turkickým obyvateľstvom, kde sa zaťato angažuje aj USA.

Ankara začína hrať vlastnú politiku na Blízkom východe, ktorá nie je vždy po vôli Západu. Ťažko ju však obviňovať z úsilia o novoosmanizmus. Vzťahy s viacerými štátmi regiónu sú síce protirečivé, ale Turecko má prvoradý záujem o stabilitu v regióne, kde preň predstavuje dlhodobo fatálny problém kurdská otázka.

Hegemónia USA je v troskách. Spolupráca Turecka s Ruskom získava nový kontext v procesoch vytvárania multipolárneho usporiadania moci vo svete. Prvým dejiskom je zatiaľ Blízky východ, kde táto spolupráca môže prispieť k riešeniu mimoriadne komplikovanej sýrskej krízy, ale aj vojny s Islamským štátom.

Na prognózovanie ďalšieho vývoja vzťahov Ankary s Moskvou od neočakávaného obratu v nich uplynul ešte len krátky čas. Turecko sa iste bude snažiť vzniknutú situáciu využiť vo svoj prospech a hrať na viac strán a s viacerými kartami. Zdá sa však, že postoj Západu k Turecku, ktorý sprevádza dvojaký meter, vytvoril v posledných desaťročiach zárodky zmien vo vzťahoch k USA, NATO aj EÚ. Môžu byť aj podnetom na ďalšie zblíženie Ankary s Moskvou, ktoré má veľký potenciál obojstrannej i širšej regionálnej prospešnosti, ale Západ tým nadšený nebude.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave