INFORMAČNÁ VOJNA PROTI RUSKU

Vladimír Putin zastavil rozvrat vlasti, upevnil centrálnu moc a presadzuje záujmy štátu

Foto REDAKCIA
Dátum 26.10.2016

V posledných rokoch sa čoraz viac hovorí o informačnej vojne. Jej korene siahajú ďaleko do minulosti - niečo podobné nájdeme už v traktáte Sun-C´ho Umenie vojny. Často sa spája s propagandou a psychologickou vojnou, ktorú intenzívne viedli protistojace strany v čase bipolarity sveta.

Naivne sa mohlo myslieť, že po konci studenej vojny sa tento fenomén stratí. Realita je opak. Svet sa napriek veľkej zmene nezjednotil a boj o moc a bohatstvo nadobudol nové podoby. Vytvorilo sa viacero mocenských vákuí a vzniklo nové súperenie o suroviny, trhy či investície, ale aj o sféry vplyvu a pôsobenie na vedomie ľudí. Náhly rozpad socializmu v Európe a pokles jeho vplyvu vo svete vytvoril situáciu, s ktorou sa nepočítalo. Staré čínske príslovie vystríha: „Obávaj sa splnenia svojich prianí.“

Záujem o tabuizované témy

A tak sa oheň znovu rozhorel. Priania – neraz viac zbožné ako realistické – sa síce splnili, ale nevedelo sa, čo s nimi. Nielen v bývalých socialistických štátoch, ale aj na Západe sa podnecoval záujem o témy, ktoré dlho boli tabuizované, marginalizované – najmä v záujme toho, aby sa zakrývalo, čo sa vlastne začalo diať. V tomto čase sa rozšírili mnohé konšpiračné teórie, najmä o novom svetovom poriadku (New World Order). Časť aktérov v branži dosahovala tučné zisky, a tak na oheň usilovne prikladala polienka slobody vyjadrovania, postmodernistickej plurality, pestrosti, nevypočítateľnosti či potreby odlišnosti, ktoré sa stali „prospešnými“ nielen v ekonomike, ale aj v politike a kultúre.

Jedným z trendov v európskych pomeroch 90. rokov bola nihilizácia socializmu, čo sa bralo ako vychýlenie kyvadla, ktoré sa po čase vráti späť. Neoliberalizmus, ktorý mal v prvom rade ekonomické zameranie (dnes už vidíme, že dôležitou, ak nie hlavnou úlohou bolo oslabenie a zničenie konkurencie), sa pritom snažil aj politicky a kultúrne vykoreniť čo najviac z toho, čo sa spájalo so sociálnym štátom, ideami sociálnej rovnosti, solidarity a spravodlivosti.

Začali sa však hľadať aj noví nepriatelia, nebezpečenstvá a hrozby. V druhej polovici 90. rokov sa oživila informačná vojna, ktorá sa stala súčasťou mediálno-politickej praxe a pozornosť jej venovali aj teoretici. Informačnú vojnu možno vymedziť ako súhrn činností na manipuláciu informácií, ktoré majú poškodiť protivníka.

Aj táto vojna teda vyžaduje reálneho protivníka. Spočiatku ním bol nacionalistický a náboženský extrémizmus, ktorý sa však predtým v boji proti socializmu podporoval. To nestačilo a vytvárali sa osi zla, „darebácke“ štáty a iné zoznamy. Vrcholom bolo obnovenie „lásky“ k starým nepriateľom – v prvom rade k Rusku a potom Číne.

Od teroristov k partnerom

Informačná vojna vyžaduje konanie v dvoch smeroch. Prvý je aktívne, útočné – šírime naše idey, ktoré nám majú zaistiť víťazstvo, úspech či zisk. Druhé je pasívne, obranné – bránime naše idey, teda „našu pravdu“ pred nepriateľom, ktorý nám chce uškodiť, oslabiť, poraziť nás či dokonca zničiť. Aj v tomto prípade platí rímske „ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu“, teda my sa musíme pripraviť skôr a lepšie ako protivník.

Za prvú informačnú vojnu po rozpade bipolarity možno považovať interpretáciu občianskych vojen na území bývalej Juhoslávie. Obviňovanie Srbov ako hlavnej príčiny vojen vyvrcholilo tým, že teroristickú organizáciu Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK) začal Západ vykresľovať ako bojovníkov za slobodu.

Dôkazom, že sa vedelo o aktivitách UCK, ktoré sa však zámerne prehliadali, je materiál Republikánskeho politického výboru v Senáte USA z 31. marca 1999 Kosovská oslobodzovacia armáda: podporuje Clintonovej politika skupinu spojenú s terorom a drogami? Od teroristov k partnerom. UCK napriek charakteru svojej činnosti nikdy nebola zaradená na nijaký zoznam teroristických skupín v USA, Veľkej Británii ani EÚ a v roku 1999 bola rýchlo premenovaná na Kosovský ochranný zbor.

Druhou veľkou témou bolo rozšírenie NATO. Slovensko sa pritom stalo akýmsi pokusným králikom – v rámci projektu PRENAME (Národný program prípravy SR na členstvo v NATO), ktorý schválila vláda SR 9. júna 1999, sa v rokoch 2000 – 2004 vynaložilo vyše 6 miliárd Sk (viac ako 199 miliónov eur) vo viacerých oblastiach, medzi ktoré patrila aj „práca s verejnosťou“, aby podporila vstup do NATO. Niekedy sa už parlamentné voľby na Slovensku v roku 1998 označujú za predobraz farebných revolúcií, ktorých neoddeliteľnou súčasťou je manipulácia informácií.

Fikcia ruskej hrozby

V západných médiách hlavného prúdu v súčasných členských štátoch EÚ a NATO, teda aj na Slovensku, bola už v 90. rokoch napriek situácii v Ruskej federácii a smerovaniu jej zahraničnej politiky silne zastúpená fikcia ruskej hrozby. Súvisela tak s informovaním o občianskej vojne v Juhoslávii, ako aj s úsilím o rozširovanie NATO – treba zabrániť vplyvu Ruska, aby neprekazilo to, čo potrebuje Západ. Aj strašenie návratom socializmu v strednej a východnej Európe sa spájalo s tým, že to bol moskovský projekt – a je jedno, či už sovietsky alebo ruský, čo prežíva dodnes.

Zmenu v ruskej zahraničnej politike priniesol Jevgenij Primakov najmä tým, že sa pokúsil vytvoriť os Moskva – Peking – Dillí ako protiváhu pozícii USA vo svetovej politike. Pripomeňme jeho obrat nad Atlantikom 24. marca 1999, keď letel na oficiálnu návštevu do Washingtonu a zatelefonoval mu viceprezident USA Al Gore, že sa rozhodlo o bombardovaní Juhoslávie. Po tejto správe Primakov prikázal posádke lietadla  otočiť sa a vrátiť do Moskvy.

Západ zostal zneistený po tom, ako sa ruským prezidentom v roku 2000 stal V. Putin. Po prostorekom, jednoducho sa vyjadrujúcom a náladovom Borisovi Jeľcinovi sa objavila pre zahraničie neznáma rozvážna až tajomná osobnosť, ktorú časť médií označovala za sfingu. Nový prezident zastavil rozvrat Ruska, upevnil v ňom centrálnu moc a vytvoril predpoklady na presadzovanie jeho národných záujmov v zahraničnej a bezpečnostnej politike.

Slabnúce elity

USA ešte triumfovali rozšírením NATO 29. marca 2004 o sedem štátov. Vlastne všetky bývalé členské štáty Varšavskej zmluvy s výnimkou NDR, ktorá bola „pohltená“ SRN, sa po tomto termíne úplne alebo čiastočne dostali do Severoatlantickej aliancie. Prijatím troch pobaltských štátov, ktoré boli bývalými zväzovými republikami, sa pakt ocitol aj na niekdajšom území ZSSR. V apríli 2009 prijali aj Albánsko, ktoré bolo vo Varšavskej zmluve len v rokoch 1955 – 1968.

Informačná vojna proti Rusku teda nie je novinka. Nadväzuje nielen na pôsobenie proti sovietskej Moskve, ale niektorí autori ju vidia už v čase krymskej vojny v 50. rokoch 19. storočia. Do boja proti cárskemu Rusku na strane Turecka sa totiž zapojili všetky ostatné európske veľmoci a šírili pri tom aj rôzne dezinformácie.

Zlom v informačnej vojne proti Rusku v tomto storočí znamenal prejav Vladimira Putina vo februári 2007 na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii. Odvtedy Západ bez dôkazov obviňuje Rusko z toho, že začalo novú studenú vojnu, v ktorej sa používajú aj informačné zbrane.

Príčin, ktoré viedli k tomu, že sa začala nová vlna informačnej vojny proti Rusku, možno nájsť viacero. Spomedzi nich je nezanedbateľný úpadok hegemónie USA a stále zjavnejšie kontúry vytvárania multipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov.

Slabnúce postavenie USA vo svetovej politike sa washingtonské elity snažia upevniť aj týmto spôsobom, lebo o politických, ekonomických či vojenských úspechoch sa v posledných rokoch nedá hovoriť.

Množstvo dezinformácií

Prezident Barack Obama, do ktorého Američania vkladali nádeje na úspech a medzinárodné spoločenstvo na zlepšenie situácie vo svete, zdá sa, prepadol na celej čiare a nedá sa očakávať, že sa do dejín zapíše ako veľký politik.

Ešte predtým, ako sa stane po voľbách 8. novembra chromou kačkou (tak sa označuje prezident USA v čase, keď je zvolený už jeho nástupca, ale funkciu ešte neprevzal), Obama pôsobí dojmom, že už nemá síl nič vyriešiť a pripomína boxera, ktorý sa len bráni a čaká na vyslobodzujúci zvuk gongu končiaceho zápas. V boxe sa kričať nemôže, ale v politike je formou agresívneho kriku informačná vojna, ktorú veľmi usilovne a premyslene vedú kruhy okolo Obamu a ich spojenci.

Informačná vojna proti Rusku – aj jej nové kolo – je tiež súhrnom mnohých a pestrých aktivít. Jej základným smerom v súvislosti s tým, že je Moskva obviňovaná z rozpútania novej studenej vojny, sa stalo šírenie informácií o ruskej vojenskej hrozbe. Od jesene 2011 sú pritom preferované dve základné témy – kríza v Sýrii a na Ukrajine, okolo ktorých sa vytvárajú mnohé dezinformácie. Dopĺňa ich téma zvyšujúcej sa agresívnosti politiky Moskvy proti Európe, zvyšovania vojenskej sily na západe Ruska, ktorú vraj sprevádza zvýšená ruská informačná útočnosť najmä v oblasti elektronických médií.

Neprejde deň, aby sa v západných médiách hlavného prúdu neobjavila negatívna informácia o aktivitách Ruskej federácie, ktoré vraj ohrozujú Sýriu, Ukrajinu či Európu.

Riskantná stratégia

O ruskej karte sa veľa hovorí aj v prezidentskej volebnej kampani v USA. Edward Lozansky a Jim Jatras vo Washington Times 4. októbra uviedli, že Hillary Clintonová tak útočí na Vladimira Putina, až sa zdá, akoby zabudla, že jej hlavným protivníkom vo voľbách je Donald Trump. Démonizovanie Putina je však riskantná stratégia na získavanie bodov v kampani.

Súčasná informačná vojna proti Rusku prináša kontraproduktívne výsledky. Angela Merkelová na Dňoch nemeckého priemyslu odsúdila neochotu nemeckých podnikateľov rokovať o zmluve TTIP, obvinila ich z antiamerikanizmu a jedovato utrúsila, že keby išlo o podobnú zmluvu s Ruskom, nezaznela by ani polovica z kritiky na adresu USA.

Aj v iných zdrojoch sa neraz uvádza, že napriek masívnemu šíreniu zlého obrazu Ruska v západných médiách sa ho nedarí presadzovať. Je to do značnej miery výsledok negatívneho dôsledku sankcií iniciovaných Spojenými štátmi proti Moskve na viaceré štáty EÚ. Veľká časť obyvateľstva štátov EÚ však nepodporuje ani zvyšovanie vojenskej prítomnosti NATO na hraniciach s Ruskom, ani rast vojenských výdavkov, ktorý požaduje pakt, lebo v súčasnej sociálno-ekonomickej situácii cíti iné hrozby ako ruskú.

Dezinformácie šírené okolo ruských aktivít v sýrskej kríze súvisia s tým, že USA priam zúfalo potrebujú dokázať, že ich pozícia na Blízkom východe je stále rozhodujúca. Riešenie sýrskej krízy sa však stalo medzníkom pri vytváraní multipolarity vo svetovej politike, kde bude rola Ruskej federácie nezastupiteľná. A nič na tom nezmení ani akokoľvek sofistikovane, ale agresívne vedená informačná vojna.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave