KTO SEJE VIETOR, ŽNE BÚRKU

Prvý rok nášho storočia desivo poznačil 11. september a teroristické útoky v Spojených štátoch. Udalosti tohto dňa sa stali zlovestným symbolom, ktorý čoraz ťaživejšie dopadá na svet.

Terorizmus však sprevádza boj o politickú moc od jej vzniku. V narastajúcom chaose, ktorý vznikol vo svete po rozpade bipolarity s veľkým prispením USA a ich spojencov, sa vytvorili nové podmienky na pôsobenie terorizmu, čo sa podcenilo. V súvislosti s globalizáciou časť autorov uvažovala aj o „rozvoji“ terorizmu – vzniku globálneho terorizmu, najmä v dôsledku pôsobenia globalizácie na spôsob USA.

Útoky proti cieľom v Spojených štátoch boli napriek rozsiahlej mediálno-politickej i akademickej pozornosti venovanej terorizmu prekvapujúce a stali sa medzníkom minimálne v troch oblastiach: spôsobom uskutočnenia, použitými prostriedkami aj počtom obetí.

Len stručne zhrnieme, že došlo k štyrom únosom lietadiel, ktoré sa v troch prípadoch použili ako nástroje ničenia. Prvé dve lietadlá zasiahli Svetové obchodné centrum v New Yorku, tretie lietadlo narazilo do budovy Ministerstva obrany USA – Pentagónu vo Washingtone a štvrté padlo v Pensylvánii. Celkový počet obetí útokov zverejňovaný v rôznych zdrojoch sa rozchádza, ale spravidla sa pohybuje tesne nad hranicou tritisíc osôb, v čom sú zarátaní aj samotní únoscovia, ako i osoby, ktoré zahynuli pri záchranných prácach vo Svetovom obchodnom centre.

Množstvo dohadov

Problém však je, že k pohybu i následkom použitia lietadiel ako nástrojov ničenia sa doteraz viaže mnoho nezodpovedaných otázok. Detailne je síce opísaný pohyb všetkých lietadiel, ale o tom, čo predchádzalo únosom a aké boli následky útokov, stále pretrváva mnoho dohadov. Na žiadosť prezidenta a Kongresu USA bola vytvorená vyšetrovacia komisia o 11. septembri 2001, ktorá v júli 2004 zverejnila rozsiahlu správu, ale mnohí odborníci i verejnosť ju prijala kriticky.

Téma 11. septembra sa tak dostala do pozornosti konšpiračných teórií, najmä v otázke zrútenia budov Svetového obchodného centra a nárazu do budovy Pentagónu. Tie stavajú na tom, že v správe vyšetrovacej komisie, ako aj v iných oficiálne zverejnených dokumentoch spojených s ňou, sú nedôveryhodné fakty a dôkazy, povrchne sa vysvetľuje priebeh udalostí, ich príčiny a následky, rad vecí sa prehliada a podobne.

Naposledy spôsobila rozruch kampaň, ktorá od apríla tohto roku predchádzala júlovému zverejneniu 28 strán utajovanej časti dokumentu o 11. septembri. Médiá upozorňovali na to, že v nich budú asi dôkazy o zapojení Saudskej Arábie do útokov. Nič také sa však nepotvrdilo.

Budeme teda tiež veriť obsahu dokumentov, ale akosi podivné sú minimálne dve okolnosti. Prvá je spojená s tým, že reakcia Saudskej Arábie na tieto dohady bola tvrdá a na revanš sa začala vyhrážať, že rozpredá dlh USA a iné americké aktíva v sume 750 miliárd USD. Okrem toho sa niektoré saudské kruhy považujú aj za sponzorov predvolebnej kampane Hillary Clintonovej, a tá túto podporu veľmi potrebuje.

Mediálno-politický rituál

Vráťme sa späť k útokom. Nielen USA, ale aj väčšina sveta bola po nich v šoku. Akciu odsúdil takmer celý svet a zdvihla sa vlna solidarity a ponúk pomôcť napadnutému štátu i jeho obetiam. Odvtedy sa tento zvláštny mediálno-politický rituál opakuje pri každom väčšom teroristickom útoku v niektorom zo štátov Západu. Neplatí to však pre postoj k teroristickým útokom v štátoch Blízkeho východu – aktuálny príklad je Sýria, prípadne Irak, ale aj Ukrajina.

Reálne sa ukázalo, že USA a ním vedený Západ ani NATO, ktoré od týchto udalostí čoraz viac sníva o získaní globálnych bezpečnostných kompetencií, neboli na takúto situáciu pripravené. Reakcie Washingtonu boli vydesené, nesystematické a neraz aj chaotické.

Formálne sa dokonca prvýkrát aktivoval článok 5 zmluvy NATO, ale nakoniec sa ukázalo, že je „gumový“. Môže síce zahrnúť všetko možné, ale nemusí viesť k nijakým výsledkom ani aktivitám. V tomto prípade, keď sa nevedelo, čo robiť, išlo predovšetkým o prejav lojality k USA, ku ktorému sa pridávali aj mnohé štáty, ktoré neboli členmi NATO.

K útokom sa prihlásila al-Káida vedená Usámom bin Ládinom a táto verzia, hoci má mnohé trhliny, je dodnes jedine oficiálne prijatá. Paradox, ktorý sa v dejinách USA nestal prvýkrát, bol, že al-Káida i Usáma bin Ládin sa na cestu terorizmu dali s podporou CIA, keď ich orientovali na boj proti sovietskej invázii v Afganistane. Po odchode Moskvy z Afganistanu hľadali títo bojovníci nového nepriateľa, ktorým sa stali najmä USA. Znovu sa tak kruto potvrdilo, že kto seje vietor, žne búrku.

Odpočúvanie a sledovanie

Po niekoľkých dňoch tápania washingtonská bezpečnostno-politická mašinéria začala pracovať naplno a postupne uskutočnila kroky, ktoré zvýšili možnosti boja proti terorizmu, ale v jeho záujme obmedzujú práva a slobody občanov a dávajú mimoriadne právomoci štátnej mašinérii. Výnimočný stav bol vyhlásený 14. septembra 2001 a odvtedy sa každoročne obnovuje. Zatiaľ naposledy to urobil Barack Obama 10. septembra 2015 a očakáva sa, že ho obnoví aj v septembri tohto roku.

V októbri 2001 sa prijal zákon, označovaný za vlastenecký. Ide však len o preklad skratky USA PATRIOT Act (Uniting and Strengthening America by Providing Appropriate Tools Required to Intercept and Obstruct Terrorism Act of 2001 – teda Zákon o zjednocovaní a posilňovaní Ameriky poskytovaním vhodných pomôcok potrebných na stíhanie a bránenie terorizmu z roku 2001). Ako celok zákon aj s následnými úpravami prestal platiť v roku 2015. Medzitým boli prijaté iné právne normy, ktoré umožňujú legálne odpočúvanie, sledovanie a iné činnosti, ktoré v prípade druhých štátov – najmä tých, čo sa nepovažujú za liberálno-demokratické – Washington ostro kritizuje.

Nasledovali aj organizačné opatrenia. Spomeňme aspoň dve z nich. Prvé bolo vytvorenie „superministerstva“ pre vnútornú bezpečnosť v novembri 2002, ktoré je s vyše 200-tisíc zamestnancami a 22 vládnymi agentúrami tretie najväčšie ministerstvo v USA. Jeho zriadenie bolo najväčšou zmenou v sústave federálnych vládnych orgánov a agentúr od roku 1947, keď vznikla napríklad aj CIA.

Globálna vojna

Druhá bola reforma riadenia spravodajských služieb. Udalosti 11. septembra vyvolali aj kritiku činnosti spravodajských služieb USA. V roku 2005 sa na základe zákona o reforme spravodajstva a prevencie terorizmu vytvorila nová funkcia riaditeľa národného spravodajstva, ktorý stojí na čele spravodajskej komunity, pozostávajúcej zo 16 tajných služieb. Túto funkciu, ako aj funkciu prvého zástupcu riaditeľa, môže vykonávať len osoba, ktorá slúžila v ozbrojených silách alebo vo vojenských či nevojenských spravodajských službách – na rozdiel od iných štátov NATO, kde na čele spravodajských služieb, vraj v záujme demokracie, stoja často politickí nominanti bez akejkoľvek praxe v tejto oblasti.

Zložitejšie to však bolo s aktivitami v zahraničnopolitickej oblasti. George Bush junior sa 20. septembra prvýkrát vyjadril, že sa začala vojna s terorizmom. Neskôr sa vo Washingtone začalo hovoriť dokonca o globálnej vojne s terorizmom. Používanie tohto termínu zrušil hneď po svojom nástupe do funkcie Barack Obama a nahradil ho pojmom špeciálne operácie v zahraničí.

Vo Washingtone sa v reakcii na 11. september prijala koncepcia, ktorá nemá oporu v medzinárodnom práve: a totiž, že sa nebude rozlišovať medzi teroristickými organizáciami a národmi (štátmi) alebo vládami, ktoré ich ochraňujú. Už 7. októbra 2001 sa začala invázia - bez vyhlásenia vojny, čo sa už stalo tradíciou vojen vedených USA po druhej svetovej vojne - do Afganistanu preto, lebo vládnuci Taliban poskytol útočisko al-Káide. Operácia Trvalá sloboda, aj s účasťou Veľkej Británie, sa stala najdlhšou vojnou v dejinách USA a ich vojaci sú tam aj naďalej v rámci misie NATO Rozhodná podpora.

Dôsledok invázií

Vojna v Iraku v rokoch 2003 – 2011 sa nezačala prioritne v rámci globálnej vojny s terorizmom. Ako jeden z argumentov invázie slúžilo aj poukazovanie na existenciu údajných väzieb medzi Irakom a al-Káidou.

Nebudeme rozoberať priebeh a výsledky týchto invázií. Poukážeme len na to, že v Iraku sa v dôsledku situácie po invázii USA od roku 2006 zdvihla najväčšia vlna terorizmu v jeho moderných dejinách. Počet teroristických akcií stúpol aj v Afganistane a Pakistane, tiež zasiahnutom vojnou. Tieto tri štáty patria v posledných rokoch k miestam s najväčším počtom teroristických útokov a ich obetí.

Al-Káidu roky označovali za najväčšiu teroristickú i bezpečnostnú hrozbu a USA so svojimi spojencami viedli proti nej vojnu. V roku 2014 sa však takmer z ničoho nič, za krátky čas, stal najväčšou hrozbou Islamský štát Iraku a Levanty. Vznikol pritom v dôsledku pomerov, ktoré nastali v Iraku po invázii USA. Ako je možné, že na pozadí boja s al-Káidou sa v tichosti vytvorila takáto organizácia, ktorá sa už dva roky označuje za najväčšiu teroristickú i bezpečnostnú hrozbu pre svet?

Upadajúca superveľmoc

V Spojených štátoch došlo k výraznému poklesu terorizmu a už sa tu neuskutočnil nijaký väčší teroristický útok. Pripomeňme, že k najväčším patril útok na Bostonskom maratóne 15. apríla 2013, pri ktorom zahynuli tri a bolo zranených vyše 180 osôb. Vo svetovom rozmere sa však počet teroristických útokov, aj proti rôznym cieľom z USA, v posledných rokoch dramaticky zvýšil. Najviac ich je pritom v oblastiach, kde prišlo k inváziám USA a ich spojencov, ale šíria sa aj inde vo svete. Zdá sa že Washingtonom a jeho spojencami vedená vojna s terorizmom – predovšetkým islamským – je napriek obrovským výdavkom, masívnemu počtu nasadených osôb a prostriedkov neúčinná.

Na záver sa žiada upozorniť na jednu okolnosť. Neexistujú dôkazy, že udalosti 11. septembra zinscenovali washingtonské vládnuce kruhy či bezpečnostné zložky. To, čo sa stalo, sa však využilo na mnohé protiprávne a násilné aktivity vnútri USA, ale aj v ich zahraničnej politike, ktoré len zvyšujú chaos, ale ich efekt je veľmi nízky. Mediálno-politicky sa čoraz viac šíri defetistická fráza – s terorizmom sa treba naučiť žiť, pričom treba rátať s rastom výdavkov na boj proti nemu aj s obmedzovaním práv a slobôd občanov.

Spojené štáty ako upadajúca superveľmoc už nie sú schopné reálne riešiť problémy svetovej bezpečnosti ani viesť boj proti terorizmu vo svete, hoci sa o to stále vehementne snažia. Nevieme však odpovedať na to, či Washington skutočne aj chce, po tom čo predviedol v poslednom desaťročí najmä v Afganistane, Iraku, Líbyi a Sýrii, zastaviť šírenie chaosu na Blízkom východe i v ďalších regiónoch sveta, ktorého sprievodným znakom je terorizmus.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave