OBEŤ POLITICKÝCH PROCESOV

Hlas za historickú rehabilitáciu Gustáva Husáka

Foto ARCHÍV TASR
Dátum 20.11.2016

Čas v ľudskej spoločnosti plynie veľmi rýchlo a aktuálne prežívaná prítomnosť sa postupne mení na našu minulosť. Od vážnych spoločenských zmien v Československu v Novembri 1989, ako aj od globálnych zmien plynie práve v týchto novembrových dňoch 27 rokov. Rovnako tak 18. novembra uplynulo celé štvrťstoročie od úmrtia Gustáva Husáka, osobnosti česko-slovenských dejín, ktorá nebola doposiaľ objektívne zhodnotená a nebolo jej prisúdené objektívne miesto v dejinách našich národov. Ponovembrová historiografia poznačená novou ideológiou a podporovaná mediálnym gumovaním ľudského vedomia a poznania totálne zdeformovala dejiny a pamäť našich národov. Čím viac sa však vzďaľujeme od oných udalostí, máme možnosť hlbšieho, pokojnejšieho a ničím nezaťaženého analyzovania udalostí i protagonistov danej doby. Plynúci čas, tak ako aj aktuálne dianie v globálnej politike a sociálna skúsenosť súčasných generácií s neoliberalizmom dáva postupne šancu na nové historické prístupy, na zbavenie sa čierno-bieleho videnia minulosti a nazeranie na ňu v jasných súvislostiach a determinantoch. Týka sa to predovšetkým obdobia a osobností spojených s našou nedávnou socialistickou minulosťou. Ukazuje sa, že dogmy „západnej“ mediálnej a psychologickej propagandy sa postupne míňajú účinkom a že občania začínajú uvažovať inak, ako im vnucuje oficiálna propaganda slúžiaca ekonomickým elitám.

Vývoj v Československu po roku 1945 smeroval k napĺňaniu tých najhumanistickejších, najdemokratickejších a sociálnych hodnôt, aké kedy ľudské myslenie a spoločnosť splodili. Pravda však je, že procesy napĺňania týchto cieľov sa rodili v zložitých geopolitických podmienkach a nezaobišli sa ani bez omylov, ľudských tragédií a mnohých chýb, ktorých sa dopúšťali protagonisti socialistickej éry. Obdobie posledných dvadsiatich rokov socialistického vývoja v Československu však už prinieslo občanom obrovské pozitíva hádam vo všetkých oblastiach spoločenského života, o ktorých dnešné generácie môže len snívať. Práve toto obdobie možno spojiť s osobou Gustáva Husáka, ktorého osobný i profesionálny život veľmi úzko kopíruje vývoj našich spoločností počas 20. storočia, a to tak s negatívnymi, ako aj pozitívnymi stránkami historických procesov.

Gustáv Husák narodený v roku 1913 v Dúbravke pri Bratislave na vlastnej koži zažil a prežil ťažký život v časoch otriasajúcej sa habsburskej monarchie a novo sa rodiacej Československej republiky. Ťažký život ľudí, chudobu i hlad vnímal veľmi intenzívne. Práve tieto silné sociálne otrasy začiatku 20. storočia ho nasmerovali k zápasom za sociálnu spravodlivosť a priviedli ho do Komunistickej strany Československa. V období druhej svetovej vojny a prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945 patril medzi hlavných predstaviteľov protifašistického hnutia na Slovensku s významným podielom na jeho zjednotení a stal sa vedúcou osobnosťou Slovenského národného povstania. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že už na sklonku druhej svetovej vojny sa Husák ako významný predstaviteľ Komunistickej strany Slovenska usiloval o rovnoprávne postavenie národov v obnovovanej ČSR. Vnímal teda potrebu budovania povojnového československého štátu na nových, demokratických princípoch s rešpektovaním práv Slovákov ako suverénneho a emancipovaného národa. Rovnoprávnosť a bratstvo Čechov a Slovákov spoločne s úsilím o napĺňanie sociálnych potrieb ľudí patrili medzi základné axiómy jeho politického úsilia.

Po druhej svetovej vojne sa Husák stal obeťou politických procesov v ťažkých 50. rokoch. Bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu, súdený, odsúdený a uväznený. Na slobodu sa dostal až v roku 1960 a úplne rehabilitovaný bol v roku 1963 na základe výsledkov činnosti tzv. barnabitskej komisie. Ani táto negatívna skúsenosť však Husákom neotriasla do takej miery, aby prestal veriť v hodnoty socializmu.

V jeho ďalšom živote sa veľmi jasne premietajú udalosti 60. rokov 20. storočia. Po opätovnom aktívnom zapojení sa do politického života sa stal jednou z osobností reformných prúdov v komunistickej strane. Uvedomoval si, že v záujme zachovania a rozvíjania socializmu v Československu je potrebné, aby komunistická strana svojou politikou realizovala vážne reformy v spoločnosti. Husák rovnako ako aj Alexander Dubček patril k reformnému prúdu v KSČ. Výhodou Husáka však bolo, že dokázal veľmi správne analyzovať globálne procesy, chápal geopolitické rozdelenie sveta a v rámci toho dokázal odhadnúť možnosti Československa. Taktiež, čo bolo veľmi dôležité v aktuálnych udalostiach v Československu, v priebehu roku 1968 dokázal rozlíšiť procesy úprimne smerujúce k reformám, ale k zachovaniu socializmu, a čo boli snahy a pokusy o politický prevrat v spoločnosti. Dnes už nie je potrebné pochybovať o tom, že udalosti v Československu v roku 1968 mali vo svojej konečnej podobe smerovať k tomu, čo nastalo po Novembri 1989.

Husákova inteligencia, úžasná schopnosť analytického myslenia, vnímanie svetových udalostí vo vzájomných súvislostiach a jeho prezieravosť mali značný, a čo je hlavné, pozitívny vplyv na udalosti po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a v ďalších rokoch. O údajnej Husákovej vlastizrade nemôže byť ani reči. Použijúc slová historika Viliama Plevzu možno stručne povedať, že Husák „vedel, kde je sever“. Po hektických udalostiach v roku 1968 sa stal najvýznamnejšou osobnosťou Československa. Od roku 1969 až do mája 1971 bol prvým tajomníkom KSČ a od mája 1971 do roku 1987 bol generálnym tajomníkom ÚV KSČ. V máji 1975 bol zvolený za prezidenta republiky a v tejto funkcii zotrval až do decembra 1989.

Z hľadiska sledovania národných záujmov Slovákov treba jednoznačne priznať, že nebyť Husáka a jeho snáh o federalizáciu Československa, ktorá bola zavŕšená prijatím Ústavného zákona číslo 143/1968 o československej federácii z 27. októbra 1968 a v platnosti od 1. januára nasledujúceho roku, len ťažko by v roku 1993 vznikala samostatná Slovenská republika. Práve na základe tohto zákona sa ČSSR stala federatívnym štátom dvoch rovnoprávnych národov, Čechov a Slovákov, tvoreným dvoma suverénnymi republikami: Českou a Slovenskou socialistickou republikou. Každá z oboch republík mala svoj zákonodarný orgán (národnú radu) a svoju vládu. Najvyšším zákonodarným orgánom štátnej moci na úrovni federácie bolo Federálne zhromaždenie - dvojkomorový parlament tvorený Snemovňou ľudu a Snemovňou národov, ktorému bola zodpovedná federálna vláda i prezident. Ústavný zákon vymedzil kompetencie federácie i republík a ich orgánov.

Počas obdobia Husákovho mocenského vplyvu nazývaného ako normalizácia postupne došlo k upokojeniu atmosféry v spoločnosti a takému rozvoju všetkých jej sfér, aké nemajú v dejinách národov Čechov a Slovákov obdobu. Možno dokázateľne tvrdiť, že éra socializmu v Československu od 70. rokov minulého storočia až do jeho premyslenej a dobre zorganizovanej likvidácie v roku 1989 priniesla drvivej väčšine občanov nebývali sociálny, vzdelanostný či kultúrny rozvoj. Od Novembra 1989 až doposiaľ sa v hospodárskej oblasti ani Slovenská a ani Česká republika ani len nepribližujú k úrovni dosiahnutej za Husáka a o porovnávaní životnej úrovne, zdravotnej starostlivosti a vôbec spoločenských istôt dnešnej väčšiny spoluobčanov nemôže byť ani reči.

Gustáv Husák nebol neomylnou postavou našich dejín. Jeho osobnostná i charakterová výbava musela obsahovať i črty politickej dravosti, kalkulácie či ambicióznosti, inak by nebol dosiahol spoločenský vplyv, aký mal. V každom prípade je to historická persóna, ktorá sa svojím značným intelektom, úprimným vzťahom k občanom Československa a svojím celoživotným konaním usilovala o povznesenie našich národov v časoch zložitej studenej vojny.

V období prevratu v roku 1989 Gustáv Husák, aj keď v pokročilom veku, opäť pochopil nezvratné geopolitické hry a procesy v Európe, ktorých scenáre sa, žiaľ, písali mimo Československa. Po svojej abdikácii z funkcie prezidenta, po páde mocenského vplyvu KS a páde socialistického režimu a dokonca po vylúčení z komunistickej strany v roku 1990 zostal Husák až do svojej smrti oddaný myšlienkam humanizmu, demokracie a socialistickej perspektívy. Tí, čo tvrdia niečo iné, konajú tak buď z vlastnej nevedomosti a neschopnosti, alebo na základe pokynov novodobých ideológov. Konajú tak však v rozpore s historickou pravdou.

Dvadsiate piate výročie úmrtia Gustáva Husáka je príležitosťou na hlboké a objektívne zamyslenie sa nad jeho historickým poslaním a významným prínosom pre Slovákov i Čechov. Príde čas, keď bude historicky rehabilitovaný a označený za jednu z najvýznamnejších osobností našich moderných dejín.

Autor je predseda KSS.