TÚŽIA ÍSŤ NA LETNÚ DOVOLENKU DO REGIÓNU ŠTIAVNICA

Slovenské banské múzeum, jediné svojho druhu u nás, podáva komplexný obraz a predstavu o jednom z najvýznamnejších odvetví ľudskej činnosti - baníctve. Ťažba drahých a farebných kovov, ako aj banská veda, technika a školstvo v minulosti preslávili naše malé Slovensko a osobitne Banskú Štiavnicu na celom svete. To vyústilo do myšlienky zrodu inštitúcie, ktorá by bola dôstojným pamätníkom týchto celosvetovo uznávaných tradícií. V roku 1964 po neľahkej a dlhej ceste plnej prekážok vzniklo v Banskej Štiavnici, nazývanej aj slovenská mekka minerálov či strieborné mesto, jedinečné banské múzeum, ktoré plnohodnotne dokumentuje históriu baníctva, mineralógie a geológie na Slovensku.

Terra banensium
V okolí Banskej Štiavnice sa povrchovo ťažilo zlato a striebro už za čias Keltov, ktorí z drahých kovov razili mince a zhotovovali šperky. Za veľmi intenzívne obdobie ťažby rúd v banskoštiavnickej oblasti sa považuje 12. storočie, čo dokazuje písomný dokument z roku 1156. V ňom je toto územie nazvané zemou baníkov - terra banensium.

Tá patrila v 13. storočí medzi najdôležitejšie hospodárske centrá stredovekého Uhorska. Pri jej rozvoji zohrali významnú úlohu kolonisti z Tirolska a Saska, ktorí do tamojšieho baníckeho prostredia priniesli znalosť nových technologických postupov a prispeli k tomu, aby mesto získalo najmä v produkcii striebra celoeurópske uznanie. Vtedajší význam baní dokumentuje aj erb na mestskej pečati z roku 1275, znázorňujúci okrem hradieb banícke nástroje - želiezko a kladivo.

Obnovená Kalvária v Banskej Štiavnici. Foto/TASR - Lenka Krošláková

Banskoštiavnický sprievodca a bývalý pracovník rudných baní Ivan Madara začína svoje rozprávanie povesťou o zlatej a striebornej jašteričke, ďalších súčastiach erbu: „Vraj to bol pastier Ján, kto ich prvý uvidel na stráni lesknúť sa vari viac ako slnko na oblohe. Raz, bolo to už veľmi dávno, keď tento krásny kraj pod Sitnom pokrývali zväčša len husté lesy a všade naokolo vládol pokoj nedotknutej krajiny, vyhnal Ján stádo na pašu. Počas oddychu začal hrať na píšťalke, keď tu zrazu na veľkej skale vidí vyhrievať sa na slnku dve jašteričky. Na tom by nebolo nič zvláštne, no tieto sú vskutku výnimočné, pomyslel si, jedna akoby zlatá a druhá strieborná. Keď sa k nim priblížil, schovali sa pod skalu, tú však odvalil. Hovorí sa, že to, čo uvidel, zmenilo históriu tohto kraja. Pod balvanom sa totiž skrývala veľká hruda zlata."

Dozvedáme sa aj to, že nie každé obdobie bolo pre tamojšiu banskú činnosť priaznivé. V 14. storočí čelila Štiavnica veľkému nepriateľovi - banskej vode, ktorá začala rozhodovať o postupe prác, navyše niektoré bane museli v dôsledku zaplavenia zatvoriť.

V 15. storočí sa situácia ustálila, v striebornom meste začali zakladať dedičné štôlne ako samostatné ťažobné závody s vlastnými úpravníckymi a hutníckymi objektmi. Spomienkou na toto priaznivé obdobie je aj stavba piateho veľkého kostola na počesť svätej Kataríny, patrónky baníkov.

Zlatý vek
Na začiatku 16. storočia sa Štiavnica spolu s okolím pýšila 426 samostatnými ťažiarstvami. Postupne sa zlepšila preprava v baniach, teda aj technika práce. Nosenie horniny vo vakoch na chrbtoch vystriedala preprava na zvlačiach a debnách na kolieskach. Prácu však výrazne uľahčili až vozíky prevzaté z Tirolska, ktoré upravili podľa podmienok v štiavnických baniach.

Vetranie bolo zväčša prirodzené, osvetlenie fakľami nahradilo osvetlenie olejovými kahancami. Rok 1690 bol dovtedy najbohatším rokom tamojšieho baníctva, pričom v hutách sa vyrobilo 29-tisíc kilogramov striebra a 605 kilogramov zlata.

Ťažba rúd sa posúvala stále hlbšie, čo si vyžadovalo aj systematickejšie dobývacie techniky. „Práve tu, v štiavnickej Hornej Bieberovej štôlni, sa v roku 1627 prvýkrát použil čierny strelný prach, a to na mierové účely," hovorí sprievodca.

Trhacie práce sa rýchlo rozšírili aj do ďalších revírov. Novinkami v tomto období boli aj čerpací stroj poháňaný vodným kolesom z dielne strojného majstra Adama Ungera, spracovanie rudy metódou v stupách, ako aj vodohospodársky systém umelých vodných nádrží - tajchov.

Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších partií Štiavnických vrchov. Podobným systémom sa z nádrží rozvádzala k jednotlivým banským podnikom. Tento gigantický projekt, ktorý sa neskôr stal vzorom pre ďalšie významné svetové banícke revíry, sa podarilo uskutočniť predovšetkým vďaka polyhistorovi Samuelovi Mikovínimu a banskému technikovi Matejovi Kornelovi Hellovi.

Slovensko preslávil aj vynález jeho brata Jozefa Karola Hella z roku 1755 - Hellov vzduchový čerpací stroj, ktorý okrem vody na pohon používal aj stlačený vzduch. Banská Štiavnica sa v 18. a 19. storočí pýšila špičkovou technikou a technológiou úpravníctva rúd.

Podľa Ivana Madaru možno práve toto obdobie označiť za zlatý vek baníctva. Hoci 20. storočie bolo vo všeobecnosti charakteristické značným vyčerpaním zásob zlata a striebra na Slovensku, v 80. rokoch bola zaznamenaná najväčšia ťažba polymetalickej rudy s obsahom olova a zinku v histórii štiavnických baní, až 220-tisíc ton ročne.

V roku 1993 sa však banícka činnosť na tomto území pre nerentabilitu skončila. „Viedlo to aj k zastaveniu odčerpávania vody a následnému zaplaveniu baní. Banské práce, hoci v menšej miere, však stále pokračujú v neďalekej Banskej Hodruši," hovorí I. Madara.

Malebné centrum Banskej Štiavnice. Foto: TASR/Branislav Račko

Desaťtisíce návštevníkov
Pamätníkmi na obdobie, keď Slovensko patrilo medzi najvýznamnejšie európske banské regióny, sú zachované štôlne, šachty, ťažné veže, haldy, tajchy a iné objekty. Najkomplexnejší obraz o histórii tohto odvetvia nám však podáva Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici. Prvým krokom k jeho zrodu bolo v roku 1900 založenie Mestského múzea v Starom zámku - mestskom hrade zo 16. storočia.

Neskôr, v roku 1927, vzniklo v niekdajšej budove banského súdu Štátne banské múzeum Dionýza Štúra, ktoré pod jedenásť rokov trvajúcim vedením Františka Fialu zažilo nebývalý rozvoj. Vyvrcholením jeho oduševnenej práce v oblasti zveľaďovania muzeálnych zbierok bolo prvé múzeum svojho druhu vo vtedajšom Československu a až do vzniku Vysokej školy technickej v Bratislave aj jediná geologická inštitúcia na Slovensku.

Ďalšie obdobie vývoja bolo pre obe múzeá pomerne zložité. Napokon v roku 1964 spojením oboch inštitúcií vzniklo Banské múzeum s celoslovenskou pôsobnosťou, ktoré o tri roky neskôr dostalo názov, pod akým ho poznáme dnes - Slovenské banské múzeum.

Na Slovensku by sme márne hľadali miesto, kde by sme sa dozvedeli viac o histórii nášho baníctva, geológie, ochrany nerastov, ako aj o vývoji banských miest a oblastí. Súčasťou múzea je sedem expozícií. Z nich najväčším lákadlom pre viac ako 40-tisíc návštevníkov ročne je Banské múzeum v prírode, ktoré ponúka nezabudnuteľný zážitok v podobe fárania, teda spúšťania sa do bane zo 17. storočia.

Návštevník tak môže na vlastnej koži okúsiť aspoň čosi z osobitej atmosféry banského podzemia, kde pracovali ľudia, ktorí sa podľa slov sprievodcu dožívali veľmi nízkeho veku. V 19. storočí nezriedka zomierali baníci už ako tridsaťroční, pričom choroby a úmrtia spôsobovalo predovšetkým zlé banské prostredie.

K stratám na životoch prichádzalo aj v dôsledku rôznych banských nešťastí, nie však takých početných ako v oveľa nebezpečnejších uhoľných baniach. Podzemná trasa je dlhá 1 500 metrov a v jej chodbách môžeme vidieť nástroje, zariadenia, stroje a pomôcky baníkov.

Nejedného návštevníka Starého zámku v Banskej Štiavnici môže zaraziť informácia, že voľakedy priestory tejto pamiatky slúžili miestnym aj ako telocvičňa. Tento, ale aj ďalšie unikátne zábery na mesto a danú historickú pamiatku ponúka výstava, ktorú sprístupnili na najvyššom poschodí veže Himmelreich na Starom zámku v Banskej Štiavnici. Na snímke Starý zámok v Banskej Štiavnici. Foto: TASR/Jana Vodnáková

Povrchová expozícia
Súčasťou skanzenu je aj povrchová expozícia, ktorú tvoria staré banské budovy, vzácne lokomotívy či ťažné zariadenia, ako aj jej najnovšia časť - Náučná geologická expozícia. Históriu regiónu nám z celého komplexu najlepšie približuje Starý zámok, unikátny príklad premeny chrámovej stavby na pevnosť a zároveň najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku.

Úctyhodná zbierka streleckých terčov zase vypovedá o štiavnickom strelectve, ktorého rozkvet nastal najmä v 17. storočí, keď sa obyvatelia mesta museli naučiť účinne brániť pred tureckými nájazdmi. Starozámocká expozícia Fajkárska dielňa prezentuje ďalšiu mestskú tradíciu - fajkárstvo. To je na Slovensku známe už od 16. storočia, no práve hlinené fajky zo Štiavnice, takzvané štiavničky, dosiahli v 18. storočí špičkovú svetovú úroveň.

Veľmi pôsobivá je aj expozícia umeleckého kováčstva. Tá dokazuje, že kováčstvo a baníctvo mali k sebe odjakživa veľmi blízko. V letných mesiacoch priestory Starého zámku doslova ožívajú. Vďaka romantickej kulise historickej stavby sú výborným miestom na koncerty, divadelné predstavenia, ale aj tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy.

Prekrásny výhľad na historické centrum mesta a okolitú krajinu, poznačenú stáročiami banskej činnosti, ponúka návšteva ďalšej muzeálnej expozície - Nového zámku. Vznikol v období rokov 1564 až 1571 ako opevnenie na obranu pred tureckými nájazdmi. Keďže hornatý terén okolo mesta neumožňoval vybudovanie súvislého opevnenia, obranu zabezpečovali iba vstupné brány na prístupových cestách a nesúvislé úseky hradieb.

Nový zámok teda nebol skutočný zámok, ale akési pohodlné sídlo či vojenská pozorovateľňa, ktorej posádka mala vďaka vhodnej polohe dobrý vizuálny kontakt s pozorovateľňou na vrchu Sitno a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk. Nový zámok, nazývaný aj Panenský hrad, slúžil po zániku tureckého nebezpečenstva na skladovanie strelného prachu a v 19. storočí ako sídlo protipožiarnej hliadky. Pre svoju polohu bol aj miestom „živých hodín".

Stráž na veži musela každú štvrťhodinu trúbením ohlásiť, že bdie a mestu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Údery zvona každú hodinu zase oznamovali presný čas. „Táto tradícia bola obnovená a hlas trúbky dlhé roky zaznieval z Nového zámku každých pätnásť minút. Dnes presný čas na radnej veži oznamujú každú hodinu melódie zvonkohry," hovorí banskoštiavnický sprievodca.

Beliansky tajch leží pod Banskou Štiavnicou, v obci Banská Belá. Hovorí sa, že zo všetkých štiavnických jazier je najteplejšie, a preto práve táto lokalita je výsledkom príjemného miesta na kúpanie a prežívanie voľného času. Foto/TASR - Ján Krošlák 

Inšpiratívna Štiavnica
Ako sme už spomínali, jedným z predchodcov Slovenského banského múzea bolo Štátne banské múzeum Dionýza Štúra, ktoré sídlilo v priestoroch Berggerichtu - bývalého banského súdu. „Kedysi tu úradovalo šéfstvo, ktoré rozhodovalo o postupe ťažby, dnes tu môžeme vidieť prekrásnu mineralogickú expozíciu s viac ako 400 druhmi minerálov zo všetkých kontinentov. Je to skutočná lahôdka pre oko," pokračuje vo svojom rozprávaní Ivan Madara.

Estetický zážitok sľubuje aj Galéria Jozefa Kollára, sídliaca v historickom centre mesta v troch meštianskych domoch. Spomedzi umeleckých výtvorov od 13. po 20. storočie sú pozoruhodné najmä drevené polychrómované plastiky sv. Barbory a sv. Kataríny v nadživotnej veľkosti z roku 1506, ako aj diela vychýreného Majstra M. S., anonymného maliara, ktorého identita je dodnes zahalená tajomstvom. Isté je len to, že tvoril v Banskej Štiavnici, meste, ktoré ho očarilo a fascinovalo.

Silnú inšpiráciu a vhodné podmienky na tvorbu tu našiel aj maliar z 20. storočia Jozef Kollár, podľa ktorého je galéria pomenovaná. „Naše mesto je s týmto umelcom neoddeliteľne späté. Prežil tu celý život, Štiavnicu dokonale poznal, o čom svedčia jej originálne stvárnenia v maliarovom rozsiahlom diele," dozvedáme sa od sprievodcu. „Kollár zobrazoval naše mesto z tých najrozličnejších zorných uhlov, jeho uličky, atmosféru trhov, prírodu, raz drsnú, inokedy zaliatu slnečnými lúčmi."

Expozícia v najväčšom stavebnom komplexe v historickom jadre mesta - Kammerfhofe (Komorskom dvore) zase vo všetkých svojich rozmeroch mapuje celoslovenskú históriu baníctva. Spomedzi technických exponátov lákajú turistov najmä funkčné modely strojov, približujúce napríklad spôsoby čerpania vody v minulosti. V objekte sídlila v 15. storočí kráľovská banská komora a od 16. storočia hlavní komorskí grófi, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v stredoslovenskej banskej oblasti.

Dnes je táto národná kultúrna pamiatka sídlom riaditeľstva múzea. Glanzenberg, teda lesklý vrch, ktorého úbočie sa vraj počas osídlenia mesta nemeckými baníkmi ligotalo v slnečných lúčoch, odrážajúcich sa od minerálov v rudnej žile širokej až dvadsať metrov, sa stal inšpiráciou pri pomenovaní Dedičnej štôlne Glanzenberg, poslednej muzeálnej expozície.

Pôvodná odvodňovacia štôlňa zo 14. storočia sa preslávila najmä tým, že v 18. a 19. storočí do nej fárali cisárske návštevy, medzi nimi napríklad synovia Márie Terézie Jozef a Leopold. Na ich počesť tu dnes môžeme vidieť takzvané cisárske schody či pôvodné pamätné tabule. Po obnovení tradície fárania štôlňu navštívil aj prezident Ivan Gašparovič či monacké knieža Albert.

Historický a kultúrny klenot
Banskej Štiavnici sa v roku 1993 dostalo najvyššieho medzinárodného uznania, keď bolo jej historické jadro spolu s technickými pamiatkami v okolí zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Z rozprávania sprievodcu, ale aj obyvateľov mesta cítime, že sú na svoje strieborné mesto patrične hrdí. A nielen to. Netaja sa pocitom spokojnosti, že tu žijú. Podľa sprievodcu nemôžeme zabudnúť ani na vymyslenú postavu štiavnického Náca, jednoduchého, dobromyseľného a veselého baníka, ktorý bezpochyby patrí ku kultúrnemu dedičstvu mesta. Touto prezývkou boli poctení mnohí baníci, ktorí s humorom a vtipom dokázali uľahčovať napäté a ťaživé situácie, ktoré prinášala práca v podzemí a neľahký život baníkov.

PRÁVE STE DOČÍTALI ODOMKNUTÝ ČLÁNOK:

 

Ak sa Vám článok páčil a máte naďalej záujem čítať pravdivé a nezávislé texty staňte sa naším predplatiteľom a získajte množstvo výhod:

 

https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne