LIBERÁLNE FATWY ALEBO AKO SA Z KOZMOPOLITNÝCH INTELEKTUÁLOV STALA NEBEZPEČNÁ SEKTA
Diskusia skončila
Sám si toto obdobie nedokážem dôverne vybaviť, no skúmanie zdrojov i pamätníci mi potvrdili, že po prevrate roku 1989 bola spoločenská diskusia omnoho otvorenejšia. Ukazuje to aj ostrosť porevolučných humoristických relácií ako Česká soda alebo fakt, že nacionalistický politik s takým ostrým jazykom, aký mal Miroslav Sládek nevyvolával svojimi volebnými úspechmi vlnu mediálnej hystérie, ako by tomu dnes zaručene bolo. Dokonca aj v časoch, keď už som dianie v spoločnosti vnímal pozornejšie sa k mnohým otázkam pristupovalo racionálnejšie, s chladnou hlavou a menej dogmaticky. Takýchto okruhov v posledných rokoch ubúda. Proces sa vždy začne označením témy za “kontroverznú.” Pokračuje ustálením správneho názora – spravidla toho, ku ktorému internou diskusiou dospela liberálna inteligencia – a potom nasleduje uzavretie diskusie. Výsledok debaty je absolútny, neodvolateľný a každý, kto má pocit, že polemika ešte neskončila snáď padol na hlavu. Veď liberálny taliban už predsa vyhlásil fatwu, niet o čom diškurovať, Roma locuta, causa finita.
V týchto dňoch je ukážkovým príkladom zmieneného procesu pohľad na 1. Slovenskú republiku. Kedysi sa viedli seriózne diskusie, v ktorých sa hodnotili motívy k jej vzniku, historický prínos a zločiny počas jej existencie vykonané ako režimom, tak aj nemeckými okupačnými silami a povstalcami, ktorí ich inváziu vyprovokovali. Postavy z toho obdobia boli hodnotené ako by historické osobnosti byť hodnotené mali, v súlade s tým, že politika je umenie možného. Dnes sú hodnotené ako postavy z marveloviek: hrdinovia a zloduchovia, ktorí si mohli zvoliť cestu dobra alebo cestu zla bez ohľadu na následky. Povstalci a partizáni sú hrdinovia, lebo bojovali za reštauráciu Československa, ku ktorému naši liberáli dodnes vzhliadajú, veď napokon vzišli z odkazu prvorepublikových čechoslovakistických agrárnikov a sociálnych demokratov. Zato každý v spojení s režimom medzi rokmi 1939-1945 je zloduch sui generis. Zloduchom je aj každý, kto sa snaží existenciu prvého samostatného štátu Slovákov v akomkoľvek ohľade obhájiť. Dnes už totiž vládne zidealizovaný ahistorický pohľad, podľa ktorého bol Slovenský štát fašistickou diktatúrou pomaly horšou od nacistického Nemecka. Ale pozor, ukrajinskí banderovskí kolaboranti, či Mannerheimovo kolaborantské Fínsko sú už hodnotené pozitívne, lebo sa aj dnes dajú použiť ako ideologická munícia proti Rusku.
Ezoterický liberalizmus
V takýchto prípadoch sa naplno prejavuje sektárska mentalita dnešných intelektuálnych elít. Samotná objektivita sa stala ukážkou slabej viery v hodnoty liberálnej demokracie. Osobnosti ako Adela Banášová si prešli mediálnym lynčom iba preto, že sa odvážili naznačiť, že intelektuálny establišment nemusí mať vo všetkom vždy stopercentnú pravdu. Čo by sme však čakali? Už len diskusie na verejnoprávnej televízii sú dnes až komicky nevyvážené. Havran nikdy nerieši, kde je pravda, téma jeho večerného rozhovoru je vždy postavená štýlom “Prečo máme pravdu?” Ak ho niekto na jeho zaujatosť upozorní, strapatý voľnomyšlienkár nemá problém popriať človeku za jeho postoj vyhodenie z práce. Podobný prístup razí Hríb. Samotná polemika s oponentmi sa stala kacírstvom, Smatana vyhlasuje, že priestor v médiách si ľudia s iným názorom nezaslúžia, lebo im to dodáva legitimitu. Tým chce samozrejme povedať, že legitimitu si zaslúžia iba ľudia s jeho prístupom.
Oni dnes držia intelektuálny monopol s pomocou peňazí zo zahraničia. Oni sa stali samozvanou elitou, ktorá sa prostredníctvom širokej siete mimovládiek a think tankov usalašila na postoch, z ktorých ich je – narozdiel od politikov – takmer nemožné vykoreniť, pretože ich nikto nezvolil a prakticky nik na nich nemá dosah. Táto paralelná elita stojí roky v pozadí točiac kormidlom spoločenského vývoja bez ohľadu na to, kto je pri moci. Pokojne čerpá granty z Bruselu, z Washingtonu, zapálene agituje, prevádza rituály konformistického tľapkania sa po pleciach, ktoré označuje za diskusie a autoritatívne určuje smer, akým by sa mal slovenský národ uberať, ak sa chce radiť k “vyspelým” a “pokrokovým” náciám. Členovia tohto uzavretého klubu začínajú nápadne pripomínať klérus, druhý stav, duchovenstvo cirkvi liberálno-demokratickej. Sú morálnymi autoritami s vplyvom, o ktorom môžu dnešní biskupi len snívať, veď status od Hvoreckého má na ich nasledovníkov vplyv porovnateľný (ak nie väčší) s pastierskym listom evanjelickej cirkvi.
Naši odnárodnení intelektuáli momentálne vstupujú do obdobia, kedy si svoju prominenciu budú chrániť všetkými prostriedkami. Vytvárajú okolo spoločenskej diskusie priam ezoterickú auru. Oni sú tí vzdelaní, inteligentní, spravodliví a objektívne morálne nadradení. Stačí prijať ich názory a vstúpiš do krúžku vyvolených, ktorí sa na záležitosti tupej Slovače pozerajú zhora. Je to vidieť aj pri ich seansách, kde záležitosti národa riešia ako keby k nemu sami ani nepatrili alebo sa s ním minimálne nestotožňovali. Inak by nevypúšťali paušálne prehlásenia, že Slováci sú xenofóbi, Slováci sú nevrlí, Slováci majú uzavreté mysle, summa summarum, Slováci sú hriešnici v očiach liberálnych ideálov a len oni – tí jediní správni slobodomyseľní demokrati – im dokážu zabezpečiť očistu.
Proti tej krásnej vízii môžu namietať iba pohania a heretici. Aj o nich sa šíri všeobecne platné učenie. Kto nesúhlasí s kurzom, ktorý intelektuálne elity nastavili je: fašista, spiatočník, neoľudák, boľševik, xenofób, rasista, rusofil, no hlavne objektívne zlý, nevzdelaný a intelektuálne podradný, keďže skutočne inteligentný človek chápe, že pravda už bola zmeraná, odvážená, zabalená do slušivého obalu a dnes už prebieha len jej masová distribúcia.
Veru, čas filozofických dišpút skončil, dnes je tu čas potláčania odporu a diskreditácie oponentov, ktorých treba zničiť v zárodku, aby sa korunované pravdy nemuseli obávať o svoj trón. Ako v istom bode vývoja každého režimu, nastáva čas inkvizítorov, ktorých jedinou úlohou je ostrakizovať nonkonformné osoby. Čas pre inkvizítorov typu Ján Benčík, ktorí sú schopní vytiahnuť na človeka aj veci zo súkromného života, len aby mu znížili kredibilitu. Ironické je, že aj panovační netolerantní liberáli sú stále liberáli a musia sa teda voľky-nevoľky držať axiómy, že každý má právo na svoj názor, aj keď dnes to už robia na spôsob “môžeš si myslieť, čo chceš, ale prečo by si to preboha robil?” No stále nemôžu oponentov pozatvárať do väzenia len za to, že s nimi nesúhlasia, aj keď by to pravdepodobne s radosťou urobili. Preto len pokračujú v ich dehumanizácii. Stále zväčšujú okruh tém, pri ktorých sa istý názor rovná automatickému odsúdeniu, pri ktorom si človek zaslúži byť vymazaný z priateľov na facebooku, vyhodený z práce, považovaný za hlúpeho, či minimálne ostentatívne označkovaný za nepriateľa, lebo diskusia sa skončila a takto to proste je.
Môžeme iba hádať, na čo bude vyhlásená najbližšia fatwa, obhajoba čoho sa stane vo verejnom živote tabu. Veď už len Svätopluk a veľkomoravské dedičstvo sa dnes marginalizuje ako nepodstatné bľabotanie matičiarskych neoľudáckych pohrobkov. Samotná deklarovaná a uvedomelá príslušnosť k Slovanom sa v súčasnosti stáva terčom posmechu salónnych intelektuálov. Majú za začať o svoj imidž báť aj rusofilní nacionalistickí štúrovci, ktorých postavenie sa začína tiež podrývať?