PRÁVO NA VLASŤ

Pôvodná a kratšia verzia tohto textu vznikla ako reakcia na ďalší výplod z dielne bruselskej multikultúrnej goebbelsiády.

Afrika je vlasťou Afričanov; Ázia vlasťou Ázijčanov. Koho vlasťou je Európa? Podľa Európskej únie patrí Európa komukoľvek, kto sem dokáže – legálne či nie – prísť. Že naši predkovia bojovali stáročia o svoj vlastný štát? Ale veď ten nám predsa aj tak nepatrí! Naša vlasť nie je naša, hocikto sem môže prísť a tvrdiť, že má na našu krajinu rovnaké právo, ako my. Aspoň tak by to vyhovovalo bruselským byrokratom a boháčom túžiacim po mase lacnej pracovnej sily, ktorej príchod by im dovolil znížiť pracujúcim už tak ledva postačujúce platy. A túto chamtivosť zakrývajú pláštikom ideológie multikulturalizmu.

Klamú nám, že imigranti neovplyvnia náš spôsob života a klamú migrantom, že vlasť nič neznamená a nebude im chýbať, že jediné o čo naozaj ide je materiálne zabezpečenie. Keď si to neuvedomia aj samotní imigranti, často na to prídu až ich deti. A potom v nich rastie frustrácia, pretože túžba po zemi predkov je úplne prirodzený ľudský cit, nech sa ho propagandisti EÚ snažia akokoľvek zakopať nánosmi modernej “svetovej” kultúry. Jej sterilita nemôže nikomu nahradiť špecifický pocit, ktorý človeku prináša každodenný kontakt s kultúrou jeho domoviny. V dnešnej materialistickej kultúre sa však podobné myšlienky zaznávajú a nakoniec prehráme všetci, domáci aj imigranti; tí ktorí celý exodus spôsobili opäť iba získajú.

Tak by to nemalo byť. Každý by mal mať právo na svoju vlasť. Na krajinu, kde by bez akéhokoľvek ospravedlňovania dominovala jeho kultúra, kde by sa život riadil tradíciami jeho ľudu s prihliadnutím na historické menšiny. Kde by sa jeho ľud nemusel nikomu prispôsobovať, kde by nemusel žiť v každodennom strachu, že urazí nejakého prišelca, kde by sa cítil skutočne doma vediac, že tá krajina patrí právom RODu jemu, jeho RODine a jeho náRODu; to sú výrazy, na ktorých spoločný základ a vzájomnú previazanosť často zabúdame. Tváriť sa, že vlasť pre nás nič neznamená je iba krok od tvrdenia, že význam stratila aj rodina a jediné o čo ide sú veci, ktoré možno chytiť, kúpiť, spotrebovať.

Mať domov a v ňom bezpečie a príležitosti na sebarealizáciu a ak nie, tak sa o ne zasadiť, to predsa nemôže byť niečo prežité. Práve naopak, kočovníctvo je to, čo už vyspelé civilizácie dávno hodili za hlavu. Právo na vlasť by malo byť dopriate každému, Slovákom, Maďarom, Japoncom, Turkom, Kurdom, Indiánom. Každý by mal mať miesto, ktoré mu patrí. Že si tu jedna čínska rodina otvorí reštauráciu alebo sa sem za manželkou presťahuje Talian samozrejme nie je hrozbou. Ale masová invázia akýchkoľvek cudzincov a vznik celých cudzineckých štvrtí už ohrozením nášho spôsobu života je. Multikulturalizmus totiž neznamená spolunažívanie, ale deštrukciu dominantnej kultúry. Na Západe si to už mnohí uvedomili. Nezopakujme ich chyby a buďme vďační za to, že Slovensko je stále slovenské. Čo by za to dnes dali Nóri sprísňujúci azylové zákony alebo Švajčiari, ktorí dnes musia v referendách obmedzovať expanziu islamu v krajine, ktorá kedysi patrila výsostne im.

Povedať cudzincovi, že moja krajina mu nepatrí, nech sa bude snažiť akokoľvek nie je prejav nenávisti, je to deklarácia faktu. Moji predkovia prežili mor, choleru a iné nákazy, bojovali s Tatármi, Turkami, v kuruckých povstaniach, s Napoleonom, v dvoch svetových vojnách a popri tom stále v pote tváre orali, osievali a žali polia, stavali cesty, nemocnice, kostoly a školy pre nás a pre tých, čo prídu po nás. Moji predkovia prežili vojny, epidémie, hladomory a mnohé ďalšie útrapy. A neutiekli. Vytrvali a darovali mi vlasť, ako milujúci rodičia zanechajú svojim potomkom dedičstvo. Ich dar – túto krásnu krajinu – si vážim ako vlastný dom. A som v ňom ochotný tolerovať hostí, avšak len dovtedy, kým sa ako hostia aj budú správať.