UNIPOLÁRNY ČI LIBERÁLNY SVETOVÝ PORIADOK? A ZÁLEŽÍ NA TOM VÔBEC?
Ako napísal Gilford John Ikenberry:
„Niet nad čím rozmýšľať: Bohatstvo a moc sa presúvajú zo severu a západu na východ a juh a starý poriadok ovládaný Spojenými štátmi a Európou sa mení na taký, v ktorom majú čoraz väčšie slovo vzostupujúce nezápadné štáty.“ (Ikenberry, 2011)
Pri tomto sa treba zamyslieť, čo je zač ten svet dnešných čias podstupujúci zmenu popísanú v citáte? Je to unipolárny svet s prominentným postavením Spojených štátov amerických? Alebo ide snáď o akýsi „liberálny svetový poriadok“ s rozhodujúcou úlohou medzinárodných organizácií garantujúcich práva a mier?
Celková idea liberálneho svetového poriadku vychádza z predpokladov liberálneho kozmopolitizmu. Práve jeho cieľom bolo odjakživa dosiahnuť usporiadanie, ktoré by sa dalo liberálnym svetovým poriadkom nazvať. Čo konkrétne však máme od neho očakávať? Má ísť o svet v ktorom budú všetky krajiny liberálnymi demokraciami? Svet, kde sa budú rešpektovať hodnoty, ktoré sa od istého krvavého buržoázneho puču z konca osemnásteho storočia snažia prezentovať ako „univerzálne“ iba preto, aby sa umlčala každá možná opozícia?
Ak má byť toto kritériom liberálneho svetového poriadku, tak o ňom v súčasnosti nemôže byť reč, keďže v liberálnych demokraciách dnes ani náhodou nežije väčšina svetovej populácie. Môže teda liberálny svetový poriadok fungovať aj v takomto prípade? Zjavne môže, dokonca by som až povedal, že ešte lepšie.
Liberáli totiž trpia podobnou dezilúziou ako ich bratia marxisti a pevne veria, že dejiny majú konkrétne determinované smerovanie; u jedných k beztriednej spoločnosti, u druhých k všeobecnému presadeniu liberálnych hodnôt.
Tento idealizmus je priam ironický, ak vezmeme do úvahy, že obe tieto sesterské ideológie sú vo svojej podstate materialistické. Liberáli teda veria vo svoje „univerzálne“ hodnoty rovnako tvrdohlavo a nekompromisne, ako marxisti v triedny boj. Tí druhí si aspoň uvedomujú, že komunizmus má byť nastolený vo víre destabilizácie a krvi triednych nepriateľov. Tí prví sa iba brodia mŕtvolami, od bezvládneho tela Ľudovíta XVI. ležiaceho pod gilotínou, cez krvou nasiaknuté bombami rozryté polia pri Verdune, až po dnešný chaos na Blízkom východe a tvária sa, že celá krížová výprava liberálnych síl je vlastne „pokrok,“ keďže sa im v ich snažení zatiaľ darí a pripísať svoj úspech Bohu by bolo z ich pohľadu zrejme ideologicky nekorektné. Preto práve spomínaná idea pokroku slúži ako legitimizačný faktor. Opozícia je potom umlčiavaná bez diskusie, pretože brániť pokroku sa nepatrí.
Preto, keď je dnes reč o liberálnych hodnotách, mnohé exponované osobnosti majú pocit, že šíriť ich je priam svätou povinnosťou, pretože sú objektívne najlepšie. Je jednoduchšie umlčať oponenta vyhlásením, že ak ešte stále neuznáva vaše hodnoty, tak je šialenec, ako ho poraziť v slušnej diskusii. Ešte jednoduchšie je označiť ho okrem šialenca za osobu objektívne zlú a seba vyhlásiť za propagátora tých správnych rozumných a hlavne nesporne dobrých liberálnych hodnôt.
A pri odstraňovaní zla použitie násilia načim prepáčiť, to nás naučili už rozprávky. Pri tejto spanilej jazde by sa liberálne demokracie však predsa len nemali otĺkať navzájom. Takto môže liberálny svetový poriadok fungovať aspoň v takej forme, v akej fungoval doteraz. Možno je to iba prežitok studenej vojny, ale západ si stále uvedomuje, že je Západ a všetko ostatné, okrem Austrálie, Japonska, Severnej Ameriky a väčšiny Európy už je Východ.
Tento liberálny Západ zatiaľ stojí na čele sveta, aj keď toto postavenie si vydobyl dávno pred nástupom liberalizmu. A na čele Západu stoja – nikým neohrozené – Spojené štáty. Môžeme povedať, že z čisto definičného hľadiska ide o unipolárne usporiadanie, pretože USA nemôže nikto konkurovať, čo sa týka vojenskej moci, dosahu a atraktivity kultúry a – aj keď v tomto smere eroduje ich pozícia najrýchlejšie – ekonomiky.
Spojené štáty, ako nesporne najsilnejšia liberálna demokracia, majú lojalitu iných liberálnych demokracií. Avšak nielen tých, nemajú napríklad problém spojiť sa so Saudskou Arábiou pripomínajúcou Chammurapiho orientálnu despociu omnoho viac, ako liberálnu demokraciu.
Zároveň však USA svoj veľkorysý pragmatizmus nerozdeľujú rovnomerne a pod heslom šírenia demokracie útočia tam, kde je to pre nich strategicky výhodné. Budovanie liberálneho svetového poriadku teda slúži ako nástroj presadzovania americkej dominancie vo svete. Teória demokratického mieru tu zase slúži ako ilúzia, ktorá má udržať zvyšné liberálne demokracie na uzde. Ak by si slabšie demokratické štáty nemohli byť isté, či americké záujmy niekedy nepovedú k tomu, že si z nich strýko Sam urobí Grenadu, zrejme by boli nervóznejšie.
Avšak myšlienka, že sme predsa len všetci jedna veľká rodina vyznávajúca „univerzálne hodnoty“ dokáže predčiť aj pobúrenie z toho, že nás náš najsilnejší spojenec celé roky odpočúva, pretože invázie sa musia obávať len tie zlé neliberálne štáty. Aj to samozrejme nie všetky, iba zopár vyvolených krajín, ktoré majú na sebe nakreslený terč, pri maľovaní ktorého sa zapotili liberálne médiá a rôzne medzinárodné organizácie pod americkým vplyvom. A ak tieto označené štáty ihneď neprehodnotia svoje správanie v konktétnej veci, demokracia v podobe ničivých detonácií príde na návštevu aj do obydlí ich občanov.
Aký človek môže podporovať podobný systém? Určite existuje viac typov s rozličnými pohnútkami, inak by tento „unipolárny liberálny svetový poriadok“ už dávno nefungoval.
Jednou vetou treba určite spomenúť dobrého amerického patriota tešiaceho sa z toho, že jeho krajina dokáže stále nakopať koho si zmyslí a on môže do svojho auta natankovať galón benzínu za porovnateľnú cenu, ako my v Európe liter.
Na druhej strane stojí zasnený idealista veriaci v posvätnú úlohu USA, ktorou je priviesť svetlo demokracie a slobody do celého sveta, aj keď tým svetlom musí byť v niektorých prípadoch žiara rozžeraveného napalmu. Ich prejavy sú dnes často vidieť na internete, kde so zápalom španielskej inkvizície – no našťastie zatiaľ bez jej dosahu a praktických zručností – šíria nenávisť voči každému, kto ešte do srdca neprijal evanjelium liberalizmu.
Medzi nimi stoja tí, ktorí si povedia, že účel svätí prostriedky. Uvedomujú si, ako USA zneužívajú svoje postavenie, že do sveta prinášajú utrpenie a skazu, ale celkový dopad ich politiky je pozitívny, keďže predsa len šíria liberálne hodnoty, o ktorých dnes už každý bez diskusie vie, že sú jednoznačne najlepšie a žiadna alternatíva neexistuje.
Že v Číne cez miliardu ľudí žije v „alternatívnej“ forme usporiadania spoločnosti nehrá žiadnu rolu, pretože hodnotu každého systému liberáli zásadne posudzujú na základe „univerzálnych“ liberálnych paradigiem a teda logicky výsledok vždy hovorí, že od liberálnej demokracie sa „nič lepšie ešte nevymyslelo.“ Samozrejme, nie že by som v tomto ohľade obhajoval Čínu…
USA sú podľa tejto skupiny ľudí teda garantom liberálnych hodnôt vo svete a nejaké tie huncúctva im načim prepáčiť, keďže všetko čo robia je v konečnom dôsledku ad maiorem Dei gloriam, pričom Bohom sa vo videní liberálov stal človek – jednotlivec, keďže liberalizmus uznáva iba materiálny svet a v tom je obrazu Boha človek najbližší.
Ja sa však na celú otázku súčasného usporiadania sveta snažím pozerať mimo mentálneho korzetu, ktorý sa na človeka snaží súčasná všadeprítomná liberálna propaganda nasúkať. Všetky vzletné termíny, ktoré vyšli od anglosaských liberálnych odborníkov z anglosaských liberálnych univerzít ma nechávajú chladným. Podobne, ako vo mne nevyvolá žiadnu odozvu volanie po jednote svetového proletariátu mi je ľahostajný liberálny svetový poriadok, keďže nesúhlasím ani s ním, ani s americkou politikou v rámci unipolárneho usporiadania, nech sa tieto dva aspekty súčasného sveta namixujú v hocakom pomere.