DVOJKRÍŽ DESÍ SVETOOBČANOV

Symbolom Slovenska a Slovákov je odnepamäti dvojkríž. Ako kresťanský symbol má pôvod v Byzancii, neskôr slúžil aj ako jeden zo symbolov uhorského štátu. Jeho rozšírenie a udomácnenie dosvedčujú erby mnohých obcí a miest. Keďže sa stal i symbolom slovenského národa, je tŕňom v oku protislovenských síl. Známou sa stala kauza dvojkríža na štíte jazdeckej sochy kráľa Svätopluka. Médiám a politikom neprekážali symboly komunizmus v uliciach, a už vôbec nie symboly veľkomaďarského šovinizmu a iredenty rozsiate po juhu Slovenska, ale malý rovnoramenný dvojkríž na Svätoplukovom štíte. Pokynom vtedajšieho predsedu NR SR Richarda Sulíka bol odstránený. Starobylý symbol Slovenska musel uvoľniť miesto politicky korektnej a nikoho nedráždiacej puklici.

Akt sluhovstva

Mnohí Slováci to zobrali nielen ako akt sluhovstva voči mediálnym gangstrom typu denníka SME, ale aj ako akt poníženia národa. Slováci vo vlastnom štáte nemajú právo používať vlastné symboly. Staronový premiér Robert Fico, napriek verejnému prísľubu, odmietol dať veci do pôvodného stavu, čo evidentne vyhovuje aj terajšiemu šéfovi NR SR.

Pozrime sa teda, kde sú korene symbolu, ktorí niektorí manipulátori vytrvalo označujú ako „gardistický“.

Základným problémom Slovenska a Slovákov v rámci prvej ČSR (1918 – 1938) bol zápas o ich národné práva. Predstavitelia ČSR na čele s Tomášom G. Masarykom odmietli Slovákom poskytnúť samosprávu (autonómiu) v rámci republiky, hoci prezident sa k tomu zaviazal svojím podpisom Pittsburskej dohody. Ba Slováci neboli uznaní ani za národ, neboli im poskytnuté ani také práva ako národnostným menšinám. Boli považovaní len za súčasť umelo vykonštruovaného „československého“ národa. Táto politika vyvolala na Slovensku odpor a vyústila do sformovania silného autonomistického hnutia. Prvou a najsilnejšou autonomistickou stranou bola Slovenská ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom (od roku 1925 HSĽS). Druhou autonomistickou stranou bola menšia, evanjelicky ladená SNS na čele s Martinom Rázusom. Ako každé iné politické hnutie aj stúpenci slovenského autonomizmu si vytvorili vlastné vonkajšie znaky, t. j. symboly (symboliku). Svoj stranícky odznak mala SĽS aj SNS. V októbri 1922 však SĽS predstavila i osobitný autonomistický odznak. Išlo o biely dvojkríž v červenej tŕňovej korune na modrom podklade. V horizontálnych ramenách kríža sa čnel nápis „Za tú našu autonomiu“. Bol zhotovený z kvalitného smaltovaného materiálu.

Masové šírenie

Univerzálny symbol autonomistického hnutia, vlajka, bol vytvorený až v poslednej fáze zápasu o samosprávu Slovenska, na jar 1938. Vlajku predstavoval modrý obdĺžnik s bielym kruhom vnútri. V kruhu bol symetricky umiestnený červený rovnoramenný dvojkríž, ktorého ramená sa dotýkali okrajov bieleho kruhu. (V neskorších verziách boli aj skrátené.)

Podľa návrhov predstaviteľov HSĽS vlajku spracoval výtvarník Ľudovít Ilečko. Prvýkrát sa objavila v denníku Slovák 3. júna 1938. Ako neskoro tento autonomistický symbol vznikol, o to úspešnejšie a masovejšie sa rozšíril. Už o dva dni, na stotisícovej demonštrácii pri príležitosti 20. výročia Pittsburskej dohody 5. júna 1938 v Bratislave, vialo 450 veľkých zástav a desaťtisíce malých papierových. Dojem z akcie bol impozantný. Neostalo len pri jednom podujatí. Ich rozšírenie naznačuje aj známa fotografia Viliama Malíka z demonštrácie chudobných žien z júna 1938 na bratislavskom Firšnáli, ktoré s autonomistickými zástavkami v rukách žiadali pre svojich mužov prácu a pre deti chlieb.

Predstavitelia ČSR na čele s Tomášom G. Masarykom odmietli Slovákom poskytnúť samosprávu (autonómiu) v rámci republiky, hoci prezident sa k tomu zaviazal svojím podpisom Pittsburskej dohody.

V októbri 1938 začala autonomistickú vlajku s rovnoramenným dvojkrížom používať i Hlinkova garda. Prvou adaptáciou autonomistickej zástavy nosenou na uniformách HG bola rukávová páska. Postupne ju použila ako základ pre všetky svoje základné symboly. Podobne to bola aj u jednotnej organizácie mládeže Hlinkovej mládeže. Rovnako však rovnoramenný dvojkríž ako svoju symboliku používala aj slovenská armáda, ktorá bola v neoficiálnej, no ostrej opozícii k prorežimne naladenej Hlinkovej garde. Objavoval sa na prilbách, na vojenskej technike, v armádnej publicistike i na pomníkoch a vojenských cintorínoch. O jej mimoriadne rýchlom rozšírení a všeobecnej akceptácii píše Dr. Urbanovský v článku Moderná symbolika v týždenníku Plameň z 1. 11. 1938: „Ako ste sami pozorovali, 7. októbra medzi úradnými slovenskými zástavami objavili sa i celkom modré, na prostriedku s bielym kolesom a v ňom s červeným dvojkrížom. To sú zástavy autonomistické (...). Dvojkríž síce v odznaku autonomie nie je celkom správny, lebo slov. dvojkríž má jedno rameno kratšie, ale už sa vžil a v tomto prípade zvyk je najsilnejším zákonom.“

Autonomistická zástava

V tom čase bolo každému zrejmé, že svojím pôvodom ide jednoznačne o autonomistický symbol. Tlačový orgán HSĽS Slovák v článku z 15. 3. 1939 o pohrebe gardistu Antona Kopála uvádza, že jeho rakva, ozdobená rovnoramenným dvojkrížom, bola zahalená „autonomistickou zástavou“.

Aj znalec symboliky historik Vojtech Kárpáty v štúdii z roku 2013 konštatoval: „Dnes je autonomistická vlajka v zmysle jej pôvodu nesprávne označovaná aj ako vlajka HG. V rokoch 1939 – 1944 však nebola výsostným znakom tejto organizácie, ale používala ho ako zástavu hnutia i ako zástavu HSĽS a všetky jej pričlenené a pridružené polovojenské, mládežnícke, stavovské a profesijné organizácie a spolky.“ Možno len doplniť, že dvojkríž, či už s rovnako alebo rozdielne dlhými priečnymi brvnami, sa verejne používal do zániku SR v roku 1945. Odstraňovať sa začal už cez povstanie. Velenie povstaleckej armády na čele s Jánom Golianom nariadilo slovenské dištinkcie a dvojkríže vymeniť za československé. Slovenské vlajky v povstaleckých mestách vymenili československé a sovietske. V obnovenej ČSR sa dvojkríž udržal len v štátnom znaku, a to do roku 1960. Na krátky čas sa potom v uliciach spontánne objavil v roku 1968, a potom až v roku 1990.