GAŠPAROVIČ: LIPŠIC JE NAJNEVHODNEJŠÍ KANDIDÁT

Pred časom ste v rozhovore pre Extra plus povedali, že Daniel Lipšic by nebol vhodný na generálneho prokurátora a k jeho kandidatúre mala výhrady aj prezidentka Zuzana Čaputová. Dnes sa o jeho mene opätovne hovorí v súvislosti s kandidatúrou na post špeciálneho prokurátora, dokonca prezidentka SR uviedla, že by jeho zvolenie rešpektovala. Je Daniel Lipšic vhodným kandidátom na túto funkciu?

Trvám na všetkom, čo som vtedy vo vzťahu k Danielovi Lipšicovi uviedol. Je to najnevhodnejší kandidát na funkciu špeciálneho prokurátora, aký prichádza do úvahy. Dlhoročný politik, silne previazaný aj na súčasných politikov. Je stále v skúšobnej lehote podmienečného odsúdenia, a teda pod kontrolou aprobačnej úradníčky. Na kandidatúru ho vyzval premiér, čo spochybňuje otvorenosť výberu. Nemá žiadne skúsenosti s prácou prokurátora a sú dokonca vážne pochybnosti o tom, ako získal justičné skúšky v čase, keď bol vedúcim úradu ministra spravodlivosti Čarnogurského, keďže nespĺňal ani elementárne predpoklady justičnej praxe. Neobstojí ani argumentácia o jeho statočnosti, odvahe a odhodlaní dôsledne presadzovať právo, ktorú používajú jeho podporovatelia. Lipšic nikdy nešiel do žiadneho boja, v ktorom by riskoval svoju kariéru, naopak, bojoval len tam, kde to jeho kariére mohlo pomôcť. Nedá sa hovoriť ani o jeho osobnej integrite, keď ako minister vnútra sa zúčastnil na vyšetrovacích úkonoch v prípade vraždy Ernesta Valka, u ktorého predtým pôsobil ako advokátsky koncipient, a potom sa stal obhajcom jedného z údajných páchateľov vraždy. Argumentov, pre ktoré by sa nemal stať ani len radovým prokurátorom, je veľa. Máme však dnes na scéne aj nemálo takých politikov a novinárov, pre ktorých sú vzorom fanatickí prokurátori, ktorým z úst šľahajú plamene, akými boli Stalinov prokurátor Vyšinský alebo Gottwaldov prokurátor Urválek. Ak prezidentka SR uviedla, že by s vymenovaním Lipšica za generálneho prokurátora mala problém, dôvody, ktoré ju k tomu viedli, ostávajú prekážkou aj pre jeho ustanovenie do funkcie špeciálneho prokurátora. To, že prezidentka uviedla, že zvolenie Lipšica za špeciálneho prokurátora by rešpektovala, na jej výhradách voči nemu nič nemení. Špeciálneho prokurátora však volí národná rada a funkcie sa ujíma zložením sľubu do rúk predsedu národnej rady. Prezident sa na jeho výbere a vymenovaní žiadnym spôsobom nepodieľa, nemá preto inú možnosť, než ho rešpektovať.

Roman Stopka, predseda strany Práca slovenského národa (PSN, www.psn.sk)

 

Po voľbe nového generálneho prokurátora čaká Slovákov voľba špeciálneho prokurátora. Aký je váš názor na inštitút špeciálnej prokuratúry, potrebuje slovenská spoločnosť tento nástroj justície?

 

Tu sa stretávame s naším národným problémom, keď sa záujem politickej strany bezohľadne stavia nad záujem štátu. Navyše, balamutenie voliča je so samozrejmosťou považované za prípustnú formu agitácie za straníckeho adepta. Inštitúcia nie je ani taká významná, ako je očakávaná schopnosť naplniť funkciu, v ktorej zlyhávajú iní. Sme totiž v situácii, keď prax dokazuje výkonovú rozkolísanosť a nestabilnosť normatívnych vzťahov inštitúcií na ochranu spravodlivosti a zákonnosti. Chýba nielen dôslednosť, ale aj jednota koncepcie ako v tvorbe zákonov, tak v ich presadzovaní. Je to spôsobené nemiestnym politickým záujmom o stranícke nominácie na odborné posty. Záujem strany dominuje nad prospechom štátu. Vedie to k škodlivému protekcionizmu. V takomto prostredí by odstránenie inštitúcie špeciálnej prokuratúry prinieslo viac komplikácií a škôd než úžitku. Preto je účelnejšie inštitúciu ponechať. Jej prínos pre spoločnosť bude podmienená ochotou právomocných obsadiť v nej riadiace posty štátu oddanými osobnosťami. Záujmy jednotlivých politických strán by mali ísť bokom.

Potrebuje Slovensko špeciálnu prokuratúru a špeciálneho prokurátora?

To je tiež dobrá otázka. Myšlienku špeciálnej prokuratúry na Slovensko priniesol počas našej prípravy na vstup do únie španielsky predvstupový poradca na boj proti korupcii Jorge Espina. Ten presadzoval vytvorenie špeciálnej prokuratúry, ktorá by pozostávala nielen z prokurátorov, ale aj z väčšieho počtu finančných audítorov a ktorej by podliehala vyčlenená skupina uniformovaných aj neuniformovaných policajtov. K vytvoreniu takejto prokuratúry nedošlo, jednak z finančných dôvodov, ale aj preto, že vtedajší minister vnútra Palko zásadne odmietal, aby niektorí policajti neboli podriadení jemu. To, čo sa u nás vytvorilo, označil Jorge Espina len za predstieranie osobitného nástroja na boj proti korupcii. Hlavnou úlohou špeciálnej prokuratúry malo byť odhaľovanie korupčnej trestnej činnosti a túto úlohu naša špeciálna prokuratúra neplní vôbec. Korupčnú trestnú činnosť naďalej odhaľuje aj vyšetruje polícia a daňové úrady. Na výkon dozoru nad zákonnosťou ich postupu a odsúdenie páchateľov nie sú potrebné špeciálne inštitúcie. Túto úlohu môže plniť ktorákoľvek prokuratúra a ktorýkoľvek súd.

Ministerka spravodlivosti predstavila reformu justície. Ako vnímate jej kroky, pomôžu jej návrhy vzbudiť dôveru občanov SR v súdnictvo?

Súbor zmien v oblasti justície, ktorý predstavila ministerka, podľa môjho názoru nezlepší fungovanie justície, a teda v konečnom dôsledku si ani nebude schopný získať podporu verejnosti. Naopak, prinesie zbytočné nemalé náklady a chaos. Zrušenie existujúcich súdov a ich nahradenie novými má pre vládnu koalíciu výhodu v tom, že umožňuje naraz vymeniť všetkých predsedov aj podpredsedov okresných aj krajských súdov v celej republike. Okrem tejto personálnej čistky však neprináša veľa pozitívneho. Ani zmeny tykajúce sa súdnej rady, ústavného súdu a správneho súdnictva nevnímam ako čarovný prútik.

Stáli ste pri zrode Ústavy SR, ako aj pri vzniku SR. Viaceré vlády začali do Ústavy SR zasahovať a, ako sa hovorí, niektorí politici z nej doslova urobili trhací kalendár. Je podľa vás vhodné tak často zasahovať do Ústavy SR?

Ústava nemá upravovať nepodstatné vzťahy, ale len základné princípy fungovania štátu. Zmena ústavy by mala znamenať podstatnú zmenu fungovania štátu, ku ktorej by malo dochádzať len po dlhých odborných a politických diskusiách. Je neprijateľné, aby sa ústava menila na základe partikulárnych návrhov ministrov v druhom čítaní, ktoré im napadnú z večera na ráno, bez akejkoľvek verejnej diskusie. V súčasnosti to začína vyzerať tak, že politickým garnitúram, ktoré získajú vo voľbách ústavnú väčšinu, by sa hodilo vytvoriť si po každých voľbách vlastnú ústavu. Ak k tomu pridáme zákaz, aby ústavný súd preskúmal súlad ústavných zmien s jadrom ústavy, potom sa z ústavy môže skutočne stať nepodarená koláž snov, túžob a predstáv jednotlivých politikov, ktorej nebude nikto rozumieť, ani ju vedieť vyložiť. Spôsobuje to stratu istôt a zneistenie hodnôt. Niečoho takého sa ústavný právnik ani seriózny politik nemôže dopustiť. Ústava by sa nemala meniť ani často, ani takto.