HAMBÁLEK - OBEŤ RUSOFÓBNEHO ŠIALENSTVA

Vojnoví štváči a ich prisluhovači už roky hovoria o ruskej hybridnej hrozbe, lenže im chýbajú akékoľvek dôkazy, aby si svoj džihád zdôvodnili. A tak si jeden „dôkaz“ vyfabrikovali, falošný a vrcholne absurdný. Obeťou sa stal nevinný motorkársky nadšenec.

Jozef Hambálek, podnikateľ, motorkár, záchranár jazdil desať rokov na motorke po Amerike, Európe aj Rusku, aby potom pri Trnave vytvoril „motorkársky disneyland“, eventový objekt pre motorkárov s barom, múzeom a expozíciou (nefunkčných!) zbraní z 2. svetovej vojny, zapožičaných od štátu. Nečakane, s úplne nezmyselným zdôvodnením bol na návrh Nemecka, avšak nepochybne na popud domácich podliakov zaradený na sankčný zoznam EÚ – ako jediný občan EÚ zo všetkých 1205 osôb na tom zozname. Nasledovali dva roky plné neuveriteľných absurdít, až kým ho v marci 2024 po intervencii premiéra Roberta Fica zo sankčného zoznamu nevyškrtli.

Ak máme začať trochu bombasticky, tak môžeme konštatovať, že ak Gagarin bol prvý človek vo vesmíre, tak vy ste boli prvý občan EÚ, ktorý sa v dôsledku absurdnej a idiotskej intrigy ocitol mimo občianskeho vesmíru, v ktorom ľudia majú ľudské práva, zdravotné poistenie, kreditné karty a všetky ostatné súčasti civilizačného matrixu. Aké to bolo?

Bolo to naozaj veľmi ťažké a zložité, lebo tie sankcie znamenali nielen to, že mi všetko zabavili, ale aj určité obmedzenia. Sám by som to nezvládol – nielen po psychickej stránke, ale aj v takých základných materiálnych otázkach, ako je napríklad jedlo. Našťastie, kde sa dalo, podržala ma rodina a najbližší priatelia. A musím povedať, že som cítil veľkú podporu aj od mnohých celkom cudzích ľudí.

Aký bol právny rámec vašej existencie pod sankciami? Keby ste nemali pomoc od rodiny a priateľov, ako by ste existovali? Veď ak ste nemali oficiálne ani odkiaľ vziať peniaze na jedlo, to ste mali zomrieť od hladu? Bolo by to v súlade s „právnym štátom“, ktorý na Slovensku máme?

Keby sa dostal na sankčný zoznam niekto bez rodiny a nemal by mu kto pomôcť, myslím, že by ten človek neprežil. Ja som nemal platobné karty, žiadny príjem, nikto ma nechcel zamestnať, odmietli mi podporu v nezamestnanosti, nemal som zdravotné poistenie, sociálne poistenie, nedalo sa nikde zaregistrovať. Bezdomovec sa má lepšie, lebo toho môžete aspoň legálne obdarovať, lenže mňa oficiálne nesmeli ani obdarovať. Boli ľudia, ktorí mi chceli takto pomôcť, ale zvažoval som, či by som im neublížil tým, že by som od nich niečo prijal, pretože kto pomáha ľuďom na sankčnom zozname, je podľa toho nariadenia automaticky aj sám terorista. Ja som sa niekedy cítil ako politický väzeň na slobode, nemohol som ísť autom, nemohol som použiť bankomatovú kartu.

Sankčný zoznam má zmysel ako ochrana pred teroristami z mimoeurópskych krajín, ktorí chcú Európe robiť zle. Tým naozaj netreba nijako pomáhať a má zmysel ich od všetkého blokovať. Ale ako sa dá za pomoci zdravého rozumu vysvetliť, že sa na tom zozname ocitol aj občan členskej krajiny EÚ? Veď ak robí niečo zlé, vzťahuje sa na neho predsa naše trestné právo...

Presne tak. To je to, čo hovoril aj pán Fico: ten sankčný systém bol vytvorený, aby nás všetkých chránil pred cudzími nepriateľmi. Niekto tu chcel urobiť nadprácu, niekto musel mať osobný záujem ukázať sa. To nebola náhoda, to nebol omyl, že by sa EÚ azda nejako pomýlila. Niekto musel prísť s obvinením a podložiť ho falošnými tvrdeniami v novinových článkoch, pričom porušil všetky možné právne či etické normy vrátane samotného základného princípu, podľa ktorého sa umiestňujú osoby na ten sankčný zoznam. Veď si len predstavte, ako sa mohli cítiť napríklad tí chudáci policajti, ktorí ma legitimovali: paradoxne, oficiálne som bol terorista, ktorého podľa platných sankčných pravidiel treba okamžite zajať a vyhostiť do krajiny pôvodu, do miesta bydliska. Ale kam mali vyhostiť mňa? Do Trnavy? Zvykli telefonovať s nadriadenými, potom na policajné prezídium, potom na ministerstvo a nikto im nevedel nič múdre povedať. Toto sa za celý ten čas mnohokrát opakovalo, niektorí tí policajti mi povedali, že už ma nikdy nechcú vidieť...

Premiér Fico naznačil, že za vaším zaradením na sankčný zoznam bol bývalý minister zahraničia Ivan Korčok. Máte v tomto smere nejakú konkrétnu informáciu?

Ja sa iba domnievam, ako by malo štandardne prebiehať zaradenie osoby na sankčný zoznam. Najskôr by sa mal takýto človek preveriť. Výstup z tejto previerky musel niekto dostať na stôl: pravdivú informáciu, že nie som terorista, a že je so mnou všetko v poriadku. Zástupcovia jednotlivých štátov EÚ však hlasovali za moje zaradenie na ten zoznam vrátane zástupcu Slovenska, ministra Korčoka, na základe dvanástich novinových článkov a facebookových príspevkov (!), v ktorých boli popísané rôzne absurdné hlúposti. Ja nepochybujem o tom, že Korčok musel disponovať aj inými podkladmi, skutočnou a pravdivou správou o mojej previerke, ale napriek tomu hlasoval za. A vlastne mám ešte jednu indíciu: Korčoka udal minister Mikulec, mám to aj na videu, kde hovorí, že on s tou vecou nič nemá, nech sa idem pýtať Korčoka. A buďte si istý, že ja sa ho pýtať budem, čakám len na vhodnú príležitosť. Mimochodom, spis s tými dvanástimi článkami, v ktorých boli popísané klamstvá a bludy, som doteraz nesmel po výstrahe Rady Európskej únie ani zverejniť, hoci to sú na internete dodnes verejne dostupné novinové články. Ďalšia absurdita...

Inou ťažko uveriteľnou zvláštnosťou je fakt, že napriek tomu, čo s vami porobili, ste úplne bezúhonný človek, neboli ste trestne stíhaný ani obvinený, nemáte dokonca ani len žiadny priestupok. Dokonca vás príslušné orgány doteraz oficiálne ani len nevypočúvali...

To je pravda, ale keď vyšiel hociktorý z tých cca 300 článkov o mne, napríklad keď minister Budaj povedal, že môžem napadnúť Jaslovské Bohunice raketami, tak ráno za mnou prišli tajné služby alebo NAKA – neoficiálne – a chceli, aby som im ukázal objekt alebo aby som im vysvetlil tú informáciu. Ja som im vždy ukázal, čo chceli vidieť a vysvetlil im, že to nie je raketové odpaľovacie zariadenie, ale pracovný žeriav a podobne. My už máme dokonca taký vzťah, hocikedy mi zavolajú, ľudsky sa porozprávame... nemôžem na nich povedať krivého slova, vždy boli seriózni, veď aj to sú ľudia, ktorí si len robia svoju robotu.

O tom vašom zaradení na sankčný zoznam ste sa dozvedeli z médií. Čo sa dialo potom?

Zabavili mi osobný majetok, ako aj firmy Bikers Centrum TT, s. r. o., ale to tiež bolo zvláštne: nemali totiž na to žiadny právny nárok, žiadny rozsudok, súdny príkaz, nič také. Zabavili autá a motorky vo firme, hoci patrili zákazníkom alebo lízingovým spoločnostiam. Aj náhradné diely, ktoré prichádzali v tých dňoch a boli už zákazníkmi zaplatené, boli zabavené, nemohli sme ich ľuďom namontovať do áut. Bola tam pani s telesne postihnutým dieťaťom, nariekala, že potrebuje svoje auto, ale my sme jej ho nemohli poskladať, lebo náhradné diely sme nemohli použiť. Takéto veci sa tam diali. A nakoniec nám vypli elektrinu aj plyn, telefóny, internet.

Ako to bolo s bankami?

Banky si, samozrejme, chceli zachrániť pre seba, čo sa dalo, všetky peniaze, ktoré boli na bankových účtoch, stiahli na splácanie úverov, čo tam po nejakých mzdách zamestnancov. V pude sebazáchovy každý bral všetko, čo mohol, lebo vedel, že inak by to zobral štát. Boli tam napríklad kontokorentné úvery na tovar, ale to ich nezaujímalo – tovar zabavil štát, tak banky si vzali peniaze. Lenže keď nám zadržali všetky peniaze, nemohli sa ani splácať lízingy. Lízingové spoločnosti chceli zabaviť majetok, lenže ten už zabavil štát. Neviete si predstaviť to eldorádo telefonátov, právnikov a exekútorov. Aby som mal z čoho žiť, veď aj každý väzeň má mať právo na jedlo, požiadal som ministerstvo financií, aby mi z majetku, ktorý mi bol zablokovaný, aspoň niečo uvoľnili na jedlo a základné ľudské potreby. Viete, kto bol vtedy minister financií, takže si asi domyslíte, že hoci ministerstvo bolo zo zákona povinné mi do desiatich dní uvoľniť to minimum nevyhnutné na život, oni mi jednoducho vôbec neodpovedali. A nešlo len o mňa, ale aj o peniaze, ktoré sme mali zaplatiť ako výplaty našim tridsiatim zamestnancom. Tí boli tiež poškodení, podobne ako zákazníci, ktorí u nás mali svoj majetok.

Európsky šéf Nočných vlkov Jozef Hambálek a bývalý poslanec NR SR a predseda Jednotných Slovanov Peter Marček počas protivládneho protestu za predčasné voľby, ktorý organizovala strana Smer - SSD pred Prezidentským palácom. Bratislava, 20. september 2022.

Čo bolo potom? Väzeň vie, kedy sa mu skončí trest, ale vy ste takéto „svetielko na konci tunela“ nemali...

Povedali ste to presne. Trvalo to napokon 600 dní, lenže vtedy som nemohol tušiť, kedy a či vôbec sa to niekedy skončí. Môj trest sa obnovoval každých šesť mesiacov, ale tak to mohlo pokračovať stále.

Všetko sa to dialo mimo slovenskej legislatívy, len s neurčitým poukázaním na to, že veď sankcie EÚ sú (vraj) nad slovenskými zákonmi. To spustilo celú kaskádu nezákonností, ktoré postihli nielen vás a vašu rodinu, ale aj kopu ďalších ľudí a subjektov. Dá sa to vôbec ešte dať všetko do poriadku? Niektoré veci sa už napraviť nedajú, ba ani len vyčísliť, napríklad ste prišli o všetky licencie na predaj motocyklov, ktoré už nedostanete naspäť, vaša budova bola zničená v dôsledku neudržiavania. Vidíte nejaké možné uspokojivé riešenie?

Na to neviem odpovedať. Myslím si, že najprv treba nájsť vinníka. Dôkazy nezákonností existujú, ale kto je vinník? Ja si myslím, že médiá a bývalá vláda, vrátane vtedajšieho premiéra a prezidentky, nesú zodpovednosť za to, čo sa stalo. Budem sa musieť poradiť s právnikmi, čo ďalej a ako na to ísť. Ja chcem vedieť, kto to bol. A nielen ja – aj celý slovenský národ by mal vedieť, čo sú to za ľudia. Ja ani nemám krvavé oči, netúžim po pomste, ale chcem vedieť, kto dokáže byť takýto zákerný.

Podali ste trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, zostalo to bez odpovede, ale to bolo ešte pred zmenou vlády. Nemyslíte, že teraz by to mohlo dopadnúť inak?

Ja teraz čakám na rôzne vyjadrenia. Teraz by už všetky tie inštitúcie konečne mohli začať komunikovať. Malo by mi prísť napríklad z elektrární vyrozumenie, že firme môžu zapojiť prúd atď. Musíme ísť krok po kroku. Až keď sa všetci tí mŕtvi chrobáci prebudia, budeme sa môcť začať pýtať, prečo postupovali tak ako postupovali a ako to napraviť.

Čo sa bude diať ďalej?

Najprv si potrebujem dať do poriadku rodinný život, potom si musím dať do poriadku zdravie – nemal som zdravotné poistenie, takže som nemohol ísť ani k lekárovi. Dúfam, že medzitým táto vláda urobí potrebné kroky, aby sa odblokovalo všetko, čo bolo zablokované. Budem riešiť veci aj s právnikmi.

Aké sny či plány máte do budúcnosti? Chcete oživiť svoj areál a urobiť tam znovu „motorkársky raj“?

Nad tým som ešte neuvažoval. Najprv treba riešiť iné veci, až potom si rodina zasadne a budeme plánovať, čo a ako ďalej. Môžem však povedať, že prácu, ktorú som robil tridsať rokov, už takmer určite robiť nebudem. Aby to mohlo fungovať, treba mať status vyplývajúci z licencií autorizovaného predajcu a to sa už asi nebude dať zvrátiť. Je tu prázdny areál, ten sa, samozrejme, bude dať nejako využiť. A bude vôbec môcť moja rodina ešte podnikať? Veď na podnikanie treba banky, bude nejaká banka chcieť s nami spolupracovať? Bolo mi povedané, že do konca života som persona non grata, v elektronickom systéme všade na svete som už poznačený. A podobne aj moji príbuzní – dnes ani moja manželka či dcéra úver od žiadnej banky nedostanú. To by v tých korporáciách musel byť nejaký národovec, ktorý by si povedal, že Hambálkovci si zaslúžia dostať šancu znovu podnikať.