HARABIN: ČO JE EXTRÉMIZMUS A ČO OHROZUJE BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU?

Čo je skutočný extrémizmus a čo je dnes ohrozením vnútornej bezpečnosti nášho štátu?

Ako prezidentský kandidát a právnik s dlhoročnou praxou sudcu na Najvyššom súde Slovenskej republiky sa musím vyjadriť k jednej z najnebezpečnejších dlhodobých aktivít riadených extrémnymi liberálmi u nás na Slovensku. A to k plánovitému a násilnému presadzovaniu úplnej demoralizácie a úpadku spoločnosti. Liberalizmus sa od svojho vzniku približne v 19. storočí veľmi podstatne zmenil. Pôvodne možno bol protikladom totality vtedajších režimov, dnes sa však stal naopak agresívnym, panovačným a neznášanlivým politickým nástrojom na likvidáciu suverénnych štátov a rozvrat morálneho a právneho poriadku spoločnosti. A mení sa ďalej na diktatúru. Akokoľvek silno to môže znieť, konečným cieľom, či si to extrémni liberáli sami uvedomujú alebo nie, je postupné zámerné vymieranie spoločnosti. 

Zákon nikoho nediskriminuje

Je prinajmenšom právne neodborné hovoriť, že ak štát odmieta adopcie homosexuálnym a lesbickým partnerom, alebo úradnú registráciu ich partnerstiev, tak nie je demokratický a porušuje ich rovnosť. Demokracia je iná kategória, iný pojem, hovorí o inom. Významovo je to vláda ľudu, podriadenosť menšiny väčšine, pri rešpektovaní základných práv menšiny. Je to princíp deľby moci a parlamentarizmu v štáte, sú to základné práva a slobody zakotvené formou právnych predpisov, je to forma politického zriadenia, ktorá umožňuje všetkým plnoprávnym občanom účasť na správe a riadení štátu. Demokracia rieši iba jednu časť ľudských práv a to politické práva občanov podľa Ústavy Slovenskej republiky. Netreba ledabolo spájať tieto pojmy, akoby sa jeden rovnal druhému. Ústava (čl. 12 ods. 2) jasne nedovoľuje žiadnu diskrimináciu nikoho na základe akýchkoľvek odlišností. Zároveň s tým však Ústava zakazuje akékoľvek zvýhodňovanie na základe odlišností. Následne ani náš antidiskriminačný zákon nikoho nediskriminuje a nikoho nezvýhodňuje. 

Ochrana rodiny

V medzinárodnom práve sa počnúc Chartou ľudských práv OSN, Európskym dohovorom o základných ľudských právach a slobodách a končiac Chartou ľudských práv Európskej únie, nielenže nedovoľuje diskriminácia, ale manželstvo sa jasne definuje v súlade s morálkou spoločnosti ako zväzok muža a ženy, pričom štát má právo na osobitnú ochranu rodiny. Je to preto, že základom spoločnosti a ďalšej prirodzenej perspektívy života jej nových pokolení je práve rodina. Preto si rodina zaslúži osobitnú právnu ochranu a podporu zo strany štátu. Snaha odstrániť túto osobitnú ochranu sa rovná snahe o deštrukciu štátu a zničenie samotnej existencie národa. Bývalá vláda sa dostala pod tlakom LGBTI až k spracúvaniu tzv. akčného plánu realizácie ich požiadaviek. LGBTI tvrdí, že sú diskriminovaní. Štát nikoho nediskriminuje, štát naopak chráni každého proti takýmto postupom. A pokiaľ ide o rovnosť pred zákonom, tá platí pre každého, bez ohľadu na jeho sexuálne preferencie. 

Pedofília ako prirodzenosť?

Žiadajú od štátu, aby sa v školách povinne učilo o LGBTI ako o niečom výnimočnom, čo treba podporovať, osobitne chrániť a všade uprednostňovať. Žiadajú na to zmeny zákonov, prideľovanie peňazí zo štátu na šírenie ich propagandy, sledovanie všetkých osôb, ktoré sa vyjadrujú v prospech kresťanskej morálky alebo odsudzujú cielené demoralizovanie detí. Majú politické požiadavky na prednostné prijímanie do zamestania a do riadiacich a politických funkcií osôb s LGBTI orientáciou. Žiadajú právo osvojovať si malé deti, pritom dokonca otvorene hovoria o pedofílii ako o niečom celkom prirodzenom. Ako svoju argumentáciu často používajú podrobný lekársky rozbor rôznych sexuálnych úchyliek a znakov, ktoré sa môžu vyskytnúť. Takto však možno lekársky rozoberať aj rôzne psychické ochorenia, ich ciele to nelegitimizuje. Ide iba o snahu obhajcov LGBTI odvliecť pozornosť verejnosti od politickej podstaty ich snaženia.