HNIEZDO ZÁCHRANY

Mnohé židovské deti našli vďaka kňazovi Júliusovi Dérerovi útočisko v modranskom sirotinci

Foto archív
Dátum 16.06.2018

Hoci bol kňaz, politiku považoval za dôležitý nástroj, ako aktívne hájiť záujmy ľudí v prípade, ak má práca svetských činiteľov ďaleko od napĺňania ich potrieb. Venoval sa témam, ktoré sa bytostne dotýkali každodenného života obyvateľov Slovenska, a bolo podľa neho prirodzené, keď sa práve kňaz snažil pomôcť znevýhodňovaným a utláčaným. Turbulentné roky počas zúrivého vyčíňania druhej svetovej vojny prežil na fare v Modre. A práve za múrmi tamojšieho sirotinca sa mu podarilo ukrývať židovské deti a uchrániť ich tak pred istou smrťou. Evanjelický farár Július Dérer dokázal, že odvaha neznamená nemať strach. Znamená schopnosť nenechať sa ním ochromiť.

Prvý na Slovensku

Sirotinec v Modre vznikol ako útočisko pre deti, ktorých rodičia umreli, prípadne sa ocitli na pokraji biedy. Vtedajšia inteligencia pociťovala jeho potrebu aj preto, že opustené slovenské deti boli koncom 19. storočia prevážané na Dolnú zem, pod dozor takzvaných patronážnych spolkov. Ako prvý vyjadril ideu zriadiť sirotinec modranský farár Pavol Zoch a svojím nadšením ovplyvnil nielen miestnu inteligenciu, ale i širokú verejnosť. Nehanbil sa dokonca zbierať príspevky priamo do svojho kňazského klobúka. Keď jedného dňa náhle skonal, ujal sa tejto šľachetnej myšlienky jeho synovec Samuel, priateľ architekta Dušana Jurkoviča, ktorý navrhol projekt sirotinca zodpovedajúci možnostiam evanjelickej cirkvi. Finančne naň prispeli ľudia z celého Slovenska a o výstavbu sa pričinili najmä Modrania. Základný kameň bol položený 12. mája 1912 a takmer do roka a do dňa – 28. mája 1913 otvoril sirotinec svoje brány opusteným deťom.

Zúfalé listy

História modranského sirotinca je dlhá, veselá i smutná. Samostatnú kapitolu v jeho živote tvorí obdobie druhej svetovej vojny, počas ktorej sa stal útočiskom pre mnohé židovské deti. Modra bola totiž mestom viacerých etník a konfesií. Zmienky o židoch na jej území pochádzajú už zo 16. storočia, najviac ich však v meste žilo práve na prelome 19. a 20. storočia. Venovali sa prevažne obchodu a vinohradníctvu. Vlastnili synagógu, cintorín, rituálny kúpeľ mikve, jatky a viacero dobročinných spolkov. Ani modranských židov však neminuli tvrdé rasové zákony a takmer všetci členovia tamojšej obce boli postupne vyvezení do koncentračných táborov. Evanjelický kňaz Július Dérer, ktorý viedol tamojší sirotinec, sa na bezútešnú situáciu nedokázal nečinne prizerať. Dostával zúfalé listy od židovských rodičov, v ktorých ho prosili, aby prijal a ochránil ich deti. Aj keď nemal jasnú predstavu o tom, ako to urobí, bol odhodlaný podať im pomocnú ruku.

Svedectvá preživších

Medzi židovskými deťmi, ktoré v domove našli útočisko, bola i Gertrúda Kaufmannová a jej sestra Viera. Obe priviedli do ústavu rodičia. Deti boli registrované ako kresťanské, ale farár – záchranca vedel o ich židovskom pôvode. Keď nastala nová vlna deportácií na jeseň v roku 1944, Nemci prehľadali byt kňaza Dérera nachádzajúci sa na pozemku školy. Dérer stihol poslať svojho malého syna s varovaním k svojej staršej dcére, ktorá práve vtedy učila. Ona upozornila ostatné deti židovského pôvodu, že treba utiecť a sama viedla Kaufmannove dievčatá s ďalším dieťaťom cez záhradu, aby sa skryli v kríkoch. Keďže Nemci dôsledne prehľadávali terén, chytili deti, ktoré sa príliš skoro vrátili. Gertrúdu, Vieru a ďalšie dievčatá však nenašli. Gertrúda Kaufmannová neskôr rozpovedala aj príbeh o zachránenom štvorročnom dievčatku – Dite Züssovej-Grünwaldovej, ktoré sa dostalo do ústavu inou cestou. Počas ťažkých časov, ktoré nastali pre židov na Slovensku, prišiel koncom roku 1944 do domu jej rodičov neznámy človek navrhnúc, že si zoberie dievčatko so sebou, aby ho zachránil. Matka vo svojom veľkom zúfalstve odovzdala Ditu neznámemu mužovi bez toho, aby vedela, kam s ňou odíde. Až po vojne sa dozvedela, že jej dcérka sa zachránila v evanjelickom sirotinci v Modre.

Nepohodlný

Iným dievčaťom židovského pôvodu, ktoré sa zachránilo zásluhou kňaza Júliusa Dérera, bola Jana Gráfová-Tannerová. Do ústavu ju priviedli rodičia, ktorých o niekoľko týždňov neskôr chytili, transportovali a už sa nikdy nevrátili. Po vojne sa práve Július Dérer postaral o to, aby Jana mohla absolvovať strednú školu. Neskôr dosvedčila, že vedela o ďalších deťoch a dokonca i o dvoch dospelých, ktorí sa v sirotinci skrývali. Július Dérer však počas vojny nepomáhal iba židom. Pomohol aj mnohým ľuďom nežidovského pôvodu, ktorí sa ocitli v nebezpečenstve, za čo dostal krátko po vojne vyznamenanie od česko-slovenskej vlády. Dlho sa však netešil z pocty, ktorej sa mu dostalo. Po prevrate v roku 1948 sa postupne začínal meniť na tŕň v oku vládnucej garnitúry. Krok za krokom bol odsúvaný do úzadia a obviňovaný z rôznych foriem boja proti oficiálnemu štátnemu režimu. Je irónia, že na jeho diskreditácii sa údajne podieľali i viacerí duchovní z vtedajšej evanjelickej cirkvi. Zomrel v ústraní na Vianoce v roku 1963, pričom posledné roky pracoval ako stavebný robotník. Pre mnohých ľudí je však práve jeho osobnosť aj po desaťročiach symbolom neutíchajúceho boja za právo a spravodlivosť. Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme udelil 2. júna 1996 Júliusovi Dérerovi za jeho činy vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Príbeh Júliusa Dérera, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú v roku 2017 vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.