JEDINE UKONČENIE VOJNY BUDE VÍŤAZSTVOM

A potrebujeme vôbec ukončiť túto vojnu?

Začiatkom tohto týždňa sa Kyjev stal terčom raketových útokov. Jedna z rakiet poškodila dve budovy celoukrajinskej nemocnice „Ochmatdeta“, kde sa liečia vážne choré deti z celej krajiny. Táto udalosť vyvolala v spoločnosti rozporuplné reakcie. Viacerí populárni ukrajinskí blogeri sa totiž v dôsledku tejto udalosti vyjadrili, že už ďalej nemôžu tolerovať túto hrôzu a že vojnu je potrebné okamžite ukončiť. Akokoľvek.

Podporil ich aj poslanec Artem Dmitruk. Na svojom telegramovom účte napísal: „Potrebujeme vôbec ukončiť túto vojnu? Jednoznačne! Desaťtisíce našich spoluobčanov už zahynulo, alebo sa stali invalidami. Ženy každý deň strácajú svojich manželov, synov, rodičov. Stratili sme už veľmi veľa. Pocítili sme už aj všetky následky vojny… Ako politik, ako vlastenec svojej krajiny nechcem, aby Ukrajina prestala existovať! Veľmi bolestne prežívam každú našu stratu, každý život... Preto sme povinní urobiť maximum pre skončenie vojny a to na všetkých úrovniach, pri každej príležitosti! Jedine ukončenie vojny bude víťazstvom!“

Mnohí blogeri, ktorí sa v reakcii na incident vyslovili za ukončenie vojny, začali okamžite dostávať početné vyhrážky. Politický analytik Vladimir Petrov, o ktorom sa hovorí, že pracuje pre Kanceláriu prezidenta Ukrajiny, vyzval spomínaného poslanca „zarezať“, a niektorých blogerov si predvolala priamo Ukrajinská bezpečnostná služba (SBU).

Ukrajina je na pokraji úplnej apatie. Vlna výziev od množstva blogerov, vyjadrenie poslanca parlamentu, ktoré zverejnil bez ohľadu na dôsledky, či tlaky SBU – to všetko svedčí o veľkej únave a neznesiteľnej túžbe po konci vojny. Každým dňom sa bude táto vlna dvíhať čoraz viac a viac. Dôvod je jednoduchý a máme ho priamo pred očami. Ukrajina už utrpela obrovské škody: a to demografické, sociálne, ekonomické a aj iné.

V Európe navyše NIE JE ŽIADNY líder, ktorý by mohol povedať, že vie napraviť čo i len časť týchto škôd. Na to treba mať aspoň približné skúsenosti, no také rany, aké utŕžila Ukrajina, nezažila už 80 rokov žiadna európska krajina. Neexistuje však žiadny plán na obnovu Ukrajiny! Aj keď ten je teraz nesmierne potrebný! „Najťažšie veci začínajú po vojne,“ povedal Remarque. Musíme sa nad tým vážne zamyslieť, pretože aj keby sa vojna práve teraz skončila, nikto nevie, ako obnoviť krajinu a či je to vôbec možné.

Uvediem malý príklad. Počet amerických obetí počas vojny vo Vietname bol asi 50-tisíc a asi 150-tisíc bolo zranených. Počet obyvateľov Spojených štátov bol v tom čase mnohonásobne väčší ako dnešný počet obyvateľov Ukrajiny. Pred viac ako rokom sa Ursula von der Leyenová vo verejnom prejave preriekla a prezradila 100-tisíc mŕtvych ukrajinských vojakov. Následne sa opravila a tvrdila, že sa len zle vyjadrila.

Vietnamská vojna zrodila „vietnamský syndróm“, ako aj literatúru inšpirovanú týmto syndrómom. Tento syndróm poznáme z filmu „Rimbaud“ a nie je vôbec vymyslený. Vietnamskí veteráni spáchajú v SŠA každý rok tisíce zločinov a končia vo väzení 3 až 4-krát častejšie ako ktorýkoľvek iný veterán. Bohatá Amerika riešila „vietnamský syndróm“ celé tri desaťročia.

Už teraz môžeme povedať, že Ukrajina zažije podobný „vietnamský syndróm“ a to ešte aj niekoľkonásobne silnejšie. Samotná adaptácia a rehabilitácia zraneného vojenského personálu a ich rodín bude trvať celé desaťročia a bude stáť stovky miliónov dolárov. 

Ak bude vojna trvať ešte rovnako tak dlho, ako už trvá, kladiem si jednu otázku: Ostanú vôbec ľudia, ktorých bude potrebné adaptovať? A nájdu sa vôbec takí, ktorí to urobia?

Preklad: Imrich Kovačič

Vasyl Aleksandrovič Muravytskyj je ukrajinský novinár. V roku 2011 získal ukrajinskú cenu novinár roka. Do širokého povedomia verejnosti sa dostal najmä po svojom zatknutí 1. augusta 2017 dôstojníkmi ukrajinskej SBU v regióne Žitomyr, keď bol obvinený z vlastizrady. Vo väzení strávil 330 dní (11 mesiacov), následne bol preradený do domáceho väzenia. Na podporu Muravytského sa postavilo niekoľko medzinárodných ľudskoprávnych a novinárskych organizácií, ktoré požadovali jeho prepustenie.  Medzinárodná organizácia pre ľudské práva Solidarity Network mu priznala štatút „väzeň svedomia“. O jeho prepustenie požiadal aj priamo Výbor na ochranu novinárov (USA), ako aj organizácia Reportéri bez hraníc (RSF). Organizácia pre ľudské práva Amnesty International taktiež uznala Vasyla Muravytského za väzňa svedomia. Jeho politické prenasledovanie monitoruje aj misia OBSE.

Muravytskyj je autorom knihy Veľké úteky, ich podrobný opis a schémy, v ktorej opisuje živé príklady priam geniálnej vynaliezavosti väzňov, ktorým sa podarili úteky z väzenia na hranici nemožného.