KÉRY: JE MI SMIEŠNE, ŽE MA OZNAČUJÚ ZA RUSKÉHO AGENTA

Pred pár dňami sme oslávili 31. výročie zvrchovanosti SR, nakoniec, zúčastnili ste sa na veľkolepých oslavách v obci Stará Bystrica. Čo pre vás zvrchovanosť SR znamená?

Deklarácia prijatá 17. júla 1992 a neskôr ústava 1. septembra dali predpoklady na to, aby 1. januára 1993 mohla vzniknúť samostatná SR. Bolo to zavŕšenie niekoľko stáročí trvajúceho úsilia viacerých významných Slovákov, ktorí o tomto snívali. Mohol by som spomenúť generáciu štúrovcov alebo neskôr Milana Rastislava Štefánika. Bolo to niečo veľmi veľké, čo si možno ešte ani teraz naša generácia alebo generácia pred nami neuvedomuje, čo to vlastne je, mať možnosť žiť v samostatnom štáte a spravovať si náš vlastný štát.

 

Marián Kéry sa narodil 6. februára 1978 v Zlatých Moravciach. Vyštudoval na Univerzite Konštantína filozofa v Nitre históriu a ruský jazyk. Momentálne študuje právo na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V politike začínal ako 19-ročný. V roku 2012 bol zvolený za poslanca NR SR a odvtedy je nepretržite poslancom zákonodarného zboru. V roku 2023 sa stal krajským predsedom Smeru v Nitrianskom kraji. V slovenskom parlamente zastáva funkciu predsedu Zahraničného výboru NR SR. Je to konzervatívec v Smere-SSD, uznávajúci morálne i mravné hodnoty, so zmyslom pre inteligentný humor. V jeho živote je rodina a vlasť na prvom mieste. V parlamentných voľbách kandiduje do NR SR na poslanca parlamentu z 12 miesta a v porovnaní s kandidátkou z volieb 2020 ho možno nazvať skokanom kandidátky strany Smer-SSD.

Ako ste vnímali Vladimíra Mečiara, ktorý mal odvahu ísť do samostatného štátu?

Keď sa udiali spoločenské zmeny v roku 1989, mal som len jedenásť rokov a v roku 1993 som bol študentom 1. ročníka na Gymnáziu Janka Kráľa v Zlatých Moravciach. Mal som veľkú výhodu, že som politiku sledoval odmalička, bežne sme s otcom pozerali správy, dokonca pred rokom 1989 som počúval Hlas Ameriky. Vladimíra Mečiara som vnímal ako veľmi dobrého rétora. Rétorika bola jeho veľmi silná zbraň. Na začiatku mala ambíciu vzniku samostatnej SR jedine SNS a potom sa pripojili aj ostatní. Vladimír Mečiar mi naozaj imponoval nielen tou rétorikou, ale aj tým, že vedel reagovať na všetky otázky, nedal sa ničím zaskočiť. To bolo obdobie, keď politici vo veľkom chodili medzi ľudí. Najviac si pamätám, samozrejme, politikov z HZDS, ktorí chodili dokonca aj do malých obcí, čo bolo pre mňa vtedy nepredstaviteľné. V našom kultúrnom dome v Červenom Hrádku si pamätám vystúpenia Miroslava Maxona či Sergeja Kozlíka a som rád, že som ich mal vtedy možnosť vidieť na vlastné oči. Videl som na ľuďoch nadšenie od tej najstaršej po najmladšiu generáciu. Určite môžeme byť hrdí na to, ako sme zvládli začiatok, keď viacerí predpovedali, že Slovenská republika nevydrží ani niekoľko týždňov či mesiacov, skolabuje finančný systém a všetky tieto kuvičie hlasy boli nanič, lebo realita bola úplne iná.

Veríte, že Slovensko prežije?

Som optimista a napriek existujúcim neduhom verím, že Slovensko prežije a má budúcnosť, ale nič nemôžeme brať ako samozrejmosť. Všetci sa musíme pričiniť o to, aby Slovensko prežilo a aby bolo plnohodnotnou súčasťou vyspelej Európy, ale aj dôležitých medzinárodných štruktúr.

Mimovládne organizácie, ktoré začali robiť predvolebnú kampaň Chcem tu zostať, preto idem voliť, v svojom klipe oznámili, že Iveta Radičová sa zaslúžila o vznik SR. Avšak opak je pravdou. Tento jav začína súvisieť s prekrúcaním faktov a krivením histórie. Prečo sa to deje?

Kriveniu pravdy nedokážeme nikdy úplne zabrániť. Je veľmi veľa médií, ktoré sa nesnažia hľadať pravdu, oni tú pravdu vlastnia. My politici máme vo všeobecnosti radi, keď o nás hovoria v tom najlepšom svetle. Príklad Ivety Radičovej hovorí sám za seba a je to hlavne chyba médií. Myslia si, že ľudia majú krátku pamäť. Je to nebezpečné hlavne pre mladšiu generáciu, ktorá si nepamätá, čo sa reálne stalo a sú veľmi ovplyvniteľní tým, čo si prečítajú alebo vidia v médiách. Iveta Radičová sa nielenže nezapojila, nepriložila ruku k dielu, aby vznikla Slovenská republika, ona urobila pravý opak. Iveta Radičová nebola jediná proti vzniku SR a napriek tomu sa v roku 2012 stala predsedníčkou vlády štátu, ktorý nechcela. Príde mi smiešne, aby sa dnes vyviňovala a aby ju médiá dávali na nejaký piedestál, ktorý si vôbec nezaslúži. Do vyššieho levelu to dostal už len bývalý prezident Andrej Kiska, ktorý Slovenskú republiku označil za mafiánsky štát. 

Kriví sa to už aj pri oslavách 8. mája, keď sa pomaly dostávame do štádia, že nás oslobodili Američania, nie Rusi.

Pokiaľ ide o oslobodenie územia Slovenska, či sa to niekomu páči alebo nie, oslobodila nás Červená armáda a Rumunská kráľovská armáda vrátane partizánov a vojakov slovenskej armády, ktorí sa pridali na stranu povstania. Nikto iný tu nejako výrazne nepomohol. Samozrejme, že do SNP sa zapojilo asi 35 národov a národností, ale Červená armáda a Rumunská kráľovská armáda priniesli najväčšie obete. Takéto krivenie histórie nie je len na Slovensku, ale v celej Európe. Odstraňuje sa všetko, čo má pripomínať komunizmus alebo Červenú armádu. Je to viditeľné najmä v Poľsku a potom sa nečudujme, že na Ukrajine zrazu vyrastajú pomníky neofašistom, akými sú Stepan Bandera, Roman Šuchevyč a ďalší, ktorí boli na strane hitlerovského Nemecka, zúčastňovali sa na obrovských pogromoch nielen proti židovskému obyvateľstvu. Stepan Bandera si predstavoval etnicky čistú krajinu a počas volynského masakru prišlo o život 80- až 100-tisíc Poliakov. Súčasný predseda poľskej vládnucej strany Právo a spravodlivosť Jaroslaw Kaczynski ešte pred vojenským konfliktom na Ukrajine poskytol rozsiahly rozhovor pre nemecké médiá, kde na to poukázal a povedal, že Kyjev si musí vybrať: buď Bandera alebo Európa. Žiaľ, po 24. februári 2022 sa na toto všetko zabudlo a pokračuje sa v boji proti Ruskej federácii. Mnohé štáty boli ochotné zabudnúť na mnohé krivdy. Milo ma však prekvapila iniciatíva poľského sejmu, ktorý žiada Ukrajinu, aby uznala obdobie volynskej tragédie za genocídu. Som zvedavý, aká bude reakcia Kyjeva, ale myslím si, že nedôjde k tomu, aby Banderu označili za fašistu.

Marián Kéry poslanec NR SR a predseda Zahraničného výboru NR SR na Oslavách zvrchovanosti v Starej Bystrici.​

Slovensku sa vyčíta Slovenský štát a prezident Jozef Tiso. Je to porovnateľné s banderovcami na Ukrajine? Viete si predstaviť, že tak, ako sa dnes volá Sláva Ukrajine, by sa volalo Na stráž? Ako je možné, že naše politické špičky a prezidentka to rešpektujú, ale obdobie Slovenského štátu je pre nich čosi celkom iné?

Toto je náročná téma, na ktorú by sme potrebovali väčší priestor. Nie som zástanca Slovenského štátu, pretože to, čo sa dialo, boli často strašné veci. Spomeniem napríklad, ako sme sa správali k našim susedom, našim občanom, ktorí mali židovský pôvod. Prijali sme židovský kódex, ktorý bol najtvrdší v Európe, a vrcholom všetkého je, že sme za transporty židov z nášho územia ešte aj platili 500 ríšskych mariek za každého jedného žida. Toto je neospravedlniteľné. Nechcem sa zastávať prezidenta republiky, doktora Jozefa Tisa, ale na porovnanie: Alexander Mach dostal doživotný trest, ktorý mu bol neskôr zmiernený a dostal sa von z väzenia. Tento človek spolu s Tukom dostal po Salzburských rokovaniach (1940) do rúk právomoci a kompetencie, ktorých Hitler zbavil Tisa. Takže ak Mach nedostal trest smrti, tak Tiso ho nemal dostať už vôbec. Pokyn, že Tiso musí visieť, prišiel hlavne z Prahy od samotného Beneša a zbytočne z neho urobili martýra. Politici vrátane Tisa boli postavení pred rôzne vyhrážky o tom, že Slovensko má byť rozdelené medzi Poľsko, Maďarsko a zvyšné územie bude protektorát ako v Česku. Tie siločiary boli veľmi náročné a podobným musel čeliť trebárs Dubček v roku 1968, ale aj samotný Husák, takže je veľmi ľahké kritizovať našich politikov, no skúsme si predstaviť, že by sme my boli na ich pozícii počas zúriacej vojny.

Vašou doménou je zahraničná politika a geopolitické dianie, ktoré má vplyv aj na politiku jednotlivých národných štátov. Momentálne sme v turbulentných časoch a svet je v mimoriadnom pohybe, čo môžeme očakávať?

Nepamätám si, že by geopolitika takým vážnym spôsobom zasahovala do jednotlivých národných štátov vrátane Slovenska, ako je to teraz. Všetko sa to začalo a vyvrcholilo po tom, ako Ruská federácia vojensky napadla Ukrajinu. Ale aj tu sa môj pohľad líši od drvivej väčšiny politikov. Išlo o tvrdé porušenie medzinárodného práva, ale na druhej strane, kde bolo európske demokratické spoločenstvo, keď bolo porušené medzinárodné právo pri bombardovaní Juhoslávie bez mandátu OSN? Celých 78 dní sa bombardoval Belehrad a okolité mestá a obce, kde bolo to vyspelé spoločenstvo vtedy? Prečo bolo ticho, keď vzniklo Kosovo? Tak isto bolo porušené medzinárodné právo. Som veľmi rád, že SR neuznala Kosovo, a preto dnes nemáme problém povedať nie aj Krymu, Donecku, Luhansku, Záporožiu či Chersonu, ale zdá sa mi, že viaceré štáty a viacerí politici, ktorí nemali problém uznať Kosovo, dnes kritizujú tieto samozvané republiky na území Ukrajiny. Pripadá mi to farizejské. Kde boli všetci tí demokrati, keď sa uskutočnila druhá invázia do Iraku, na ktorej čele boli Spojené štáty a Veľká Británia vykrikujúc, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia? Nikdy sa žiadne takéto zbrane nenašli, ale fakt je, že Irak bol rozbombardovaný, že tam prišli o život státisíce ľudí, hlavne civilistov a dnes je tam doslova chaos. Pamätáte si, kto uvoľnil vzdušný priestor nad Slovenskom, aby bombardéry NATO mohli zbombardovať našich bratov v Srbsku? Bola to vláda Mikuláša Dzurindu, ktorý povedal, že to bola vstupenka do NATO. Hovoril to ako vypočítavý človek, ktorý to nazval obchodom a ani po rokoch nemá toľko chochmesu priznať si chybu, dokonca sa opätovne snaží o návrat do slovenskej politiky. Asi si myslí, že ľudia majú krátku pamäť. Keď som bol na oficiálnej návšteve v Srbsku, mal som možnosť stretnúť sa aj s predsedom parlamentu Orličom, s ministrom zahraničných vecí Dačičom a za ten akt povolenia preletov ponad naše územie som sa im ospravedlnil.

Čo môžeme teda očakávať?

Bohužiaľ, tá vojenská mašinéria sa rozbehla spôsobom, ktorý bude veľmi ťažké zastaviť. EÚ na to nemá síl, pretože je v područí USA a zopakujem, čo povedal viackrát náš predseda Robert Fico: vojna na Ukrajine nie je konflikt medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou, ale medzi Ruskou federáciou na jednej strane a USA a NATO na strane druhej, odohrávajúci sa na ukrajinskom území. Dnes sú najspokojnejšie fabriky vyrábajúce zbrane a muníciu, ktorá sa valí na Ukrajinu. Všetky staré zásoby sa minuli, všetky staré nemoderné zbrane sa míňajú na Ukrajine a je tu čas pre zbrojárov, aby mohli opäť napĺňať sklady v EÚ aj v ostatných štátoch sveta. Cieľom je predlžovať konflikt a živiť zbrojársky biznis.

Pred pár týždňami sa skončil dôležitý samit NATO vo Vilniuse, na ktorom sa zúčastnila prezidentka SR Zuzana Čaputová. V médiách sa objavila informácia, že na tento akt nemala mandát a vy ste sa k problému vyjadrili, že ste s pani prezidentkou ako šéf Zahraničného výboru NR SR chceli hovoriť pred jej zahraničnou cestou, no hlava štátu si na vás nenašla čas. Čo ste jej chceli poradiť?

Nemal som ambíciu prezidentke radiť, chcel som jej len pripomenúť, že vláda, ktorá nezískala dôveru v NR SR a nemá žiadnu legitimitu, nemôže zastupovať Slovákov. Samit vo Vilniuse je veľmi dôležitý a ak bude tvrdiť, že súhlasí s tým, aby sa Ukrajina stala súčasťou NATO, tak neháji záujmy drvivej väčšiny Slovákov. Na Slovensku je stále väčší počet ľudí, ktorí sú proti vojne a želajú si mier, je stále viac ľudí, ktorí sú proti ďalšiemu vyzbrojovaniu Ukrajiny, a je rovnako veľa ľudí, ktorí sú proti tomu, aby sme sa pripojili k rezolúcii NATO, ktorá hovorí o tom, že do obrany a na zbrojenie máme dať minimálne dve percentá HDP. Chcel som jej povedať, že tieto finančné prostriedky v takej ťažkej dobe by mali ísť do iných oblastí, či už pre seniorov, rodiny s deťmi, do školstva, zdravotníctva a do iných oblastí na Slovensku. Chcel som sa jej opýtať, prečo na stretnutiach s prezidentom Zelenským nenabrala odvahu opýtať sa aj na radikalizáciu časti spoločnosti na Ukrajine, o ktorej som už hovoril. Chcel som vedieť jej názor na Stepana Banderu. Nemusí byť vyštudovaná historička, hoci keď sme vedeli kritizovať Milana Uhríka za to, že pri otázke, čo si myslí o holokauste, sa schoval za odpoveď, že nie je historik, tak si myslím, že prezident republiky musí mať všeobecný prehľad aj o histórii a historických súvislostiach. Chcel som sa jej opýtať, aký je jej názor na to, že v každom meste na Ukrajine je nový pomník Stepanovi Banderovi. Prečo nenašla odvahu sa na to opýtať prezidenta Zelenského?

Zástupcov opozície a ani vás ako predsedu Zahraničného výboru NR SR predseda parlamentu Boris Kollár nepozval na stretnutie s prezidentom Zelenským...

Veľmi sa ma dotklo, a to nielen z politického, ale aj ľudského hľadiska, že predseda NR SR pozval len vybraných poslancov, ktorí mali za úlohu so všetkým súhlasiť, či už ide o dodávku zbraní na Ukrajinu, alebo jej vstup do NATO. Na tomto stretnutí by som jasne povedal, že som proti tomu, aby sme Ukrajine dodávali zbrane. Som proti tomu, aby Ukrajina vstúpila do NATO, a to nielen teraz, pokiaľ je tam vojenský konflikt. Myslím si, že Ukrajina nemá čo byť súčasťou NATO, pretože to bude len eskalovať problémy a mohlo by sa stať, že Európa a celé NATO budú vtiahnuté do vojenského konfliktu. Takže ak by sme aj boli súčasťou novej vlády na Slovensku, nebudeme súhlasiť s tým, aby sa Ukrajina stala členom NATO. Vnímam to ako eskaláciu napätia a provokáciu Ruskej federácie. Som za to, aby veľmoci garantovali Ukrajine bezpečnosť, ale Ukrajina by v prvom rade mala mať ambíciu stať sa neutrálnym štátom.

Ako hodnotíte závery samitu NATO vo Vilniuse?

Volodymyr Zelenskyj očakával, že Ukrajina bude onedlho prijatá za riadneho člena NATO. To sa, našťastie, nestalo, ale dostal všetky prísľuby, ktoré potreboval, hlavne na ďalšie vyzbrojovanie. Je zaujímavé, že bývalý prezident Ukrajiny Petro Porošenko, za ktorého taktiež eskalovalo napätie na východe Ukrajiny, to celé pochopil. Pochopil, že NATO Ukrajinu podviedlo, že ich podhodili len štátom G7, to znamená, že už to bude mať len ekonomickú rovinu a dokonca použil výraz: „Tieto štáty nás ošklbú ako sliepku.“ Som veľmi rád, že sa nájdu politici, ktorí dokážu triezvo uvažovať, a naozaj si myslím, že Ukrajina dopadne veľmi zle. Jednak bude musieť vracať pôžičky, lebo toto nie sú dary, a nezostane jej takmer nič. Už sa pripravujú zákony, aby sa tam veľmi ľahko mohla predávať pôda zahraničným investorom a to bude začiatok konca Ukrajiny.

USA sa rozhodli dodať Ukrajine kazetovú muníciu, napriek tomu, že mnohé západné štáty EÚ proti tomuto aktu protestovali a vy ste to nazvali vojnovým zločinom. Kto ponesie zodpovednosť za to, že práve táto zbraň bude zabíjať najmä civilistov?

Dobrá otázka. Ja som veľmi rád, že Slovensko pred viacerými rokmi pristúpilo k dohovoru o zákaze používania kazetovej munície, ale je zaujímavé, že k tomuto dohovoru nepristúpili Ruská federácia, Spojené štáty americké, Ukrajina. Zodpovední sú všetci, aj tí, ktorí ju budú používať, aj tí, ktorí ju dodávajú. Najhoršie na tom je, že táto munícia často nevybuchne vo vzduchu, ale dopadne na zem a predstavuje veľké nebezpečenstvo.

Dánsko nedávno prišlo s tým, že je nutné vyvolať rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom za pomoci EÚ, no zdá sa, že ho zasa nikto nevypočul. Veríte v skoré mierové rokovania?

Vítam každú iniciatívu, ktorá sa týka skončenia bojov a pokusov o nastolenie nejakého prímeria, či už krehkého alebo nejaké trvalejšieho. Zlyhal čínsky návrh, potom sa zdalo, že by mohlo byť sprostredkovateľom Turecko, ale rokovania neviedli k vytúženému mieru. Turecko sa pričinilo o to, aby z Ukrajiny mohli vyplávať veľké lode s obilninami, ktoré mali smerovať najmä do štátov, kde hrozí hlad, čiže do Afriky. Nedávno som zachytil informáciu, podľa ktorej ani desať percent ukrajinského obilia neskončilo v štátoch, ktoré majú veľké problémy s nedostatkom potravín. Otázne je, či niekto s tým ukrajinským obilím nekšeftuje aj na území štátov EÚ vrátane Slovenska. Navyše sme sa dozvedeli, že to obilie nespĺňa nejaké základné parametre. Dnes sa môže stať, že slovenskí poľnohospodári a farmári budú mať problém predať tohtoročné obilie. Obávam sa, že ani tu ešte nedozrel čas na to, aby sa naozaj začali nejaké konkrétne mierové rokovania a je mi smiešne, ako všetci hovoria, že musíme akceptovať ukrajinský návrh mierového riešenia. Ukrajina je predsa jednou zo strán konfliktu. Videl som, čo požadujú, ale taký návrh by mohli dať, len ak by boli 100 km pred Moskvou.

Pred časom ma zaujal titulok na vašom sociálnom profile, že bežní Ukrajinci, žiaľ, nikoho nezaujímajú. Môžete to rozmeniť na drobné?

Bežní Ukrajinci sú všetci okrem politických špičiek, oligarchov a vplyvných ľudí, čiže asi tak 95 percent národa hlavne na východnej časti Ukrajiny. Tam obyvateľstvo bez ohľadu na to, akým jazykom hovorí, čelí nástrahám vojny z jednej i z druhej strany. Tí bežní ľudia nezaujímajú ani Kyjev, ani Moskvu, ani Washington. Všetci navyše hovoria, že konflikt sa začal v roku 2022, ale on má korene minimálne v roku 2014, keď sa uskutočnil Majdan, keď legitímne zvolený prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč musel ujsť z krajiny len preto, aby si zachránil holý život. Potom prišla radikalizácia spoločnosti a začalo sa naozaj veľmi nepekne správať k po rusky hovoriacej menšine na východnej Ukrajine. Jednak tým, že prijali jazykový zákon namierený proti menšinám, najmä ruskej a maďarskej, ktorý obmedzoval výučbu na školách, používanie ruského jazyka, ako bolo dovtedy zvykom, a v neposlednom rade naozaj prišlo k ostreľovaniu tohto územia, hlavne Donecka a Luhanska. O život tam prišlo 12- až 14-tisíc ľudí. Od roku 2014 to však nikto neriešil. Všetci pred tým zatvárali oči, zapchávali si uši. Najvypuklejší príklad toho všetkého je masaker v Odese, ktorý sa stal niekedy v roku 2014. Radikáli nahnali do Domu odborov mierumilovných, po rusky hovoriacich ľudí, túto budovu zapálili a tí ľudia tam buď zaživa zhoreli, alebo ich zavraždili, keď sa pokúšali utiecť. O život tam prišlo viac ako 40 ľudí a 200 bolo zranených. Majú to na svedomí neofašisti z práporov Azov, Ajdar a Pravý sektor. O tomto incidente som sa dozvedel len preto, že v rokoch 2012 – 2016 som bol členom Parlamentného zhromaždenia OBSE, kde nám v anglickom a ruskom jazyku prítomní ruskí zástupcovia rozdávali tento text. U nás sa o tom veľmi dlho neobjavila ani zmienka.

Myslím, že za tieto slová budete označený za ruského agenta...

Je mi smiešne, lebo už ma označujú za hovorcu Kremľa a Putinovho agenta. Pritom sa len snažím poukazovať na to, že k nedodržiavaniu medzinárodného práva dochádzalo aj v minulosti zo strany iných veľmocí a dochádza k nemu aj teraz. Jasne hovorím, že 24. február 2022 je porušenie medzinárodného práva tým, že Rusko vojensky napadlo Ukrajinu. V tomto si vôbec nezastávam Ruskú federáciu, práve naopak, ale na druhej strane, názory a výzvy Vladimira Putina neboli vôbec akceptované zo strany EÚ a NATO. Jednoducho sme na tú Ruskú federáciu tlačili, tlačili, tlačili, až to viedlo k vojne. Zodpovednosť za konflikt na Ukrajine má preto EÚ aj NATO. Vladimirovi Putinovi stačí, keď dokola bude opakovať výrok bývalej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá povedala, že Minské dohody tu boli len preto, aby Ukrajina získala čas na zbrojenie a prípravu na konflikt s Ruskou federáciou. Toto vystihuje mentalitu európskych politikov a Angela Merkelová jasne demaskovala, o čo išlo.