KORČOKOVE OKULIARE NEPRESVEDČILI CIBULKOVÚ, TOMI KID KOVÁCSA ČI ATTILU VÉGHA!

O čom sú tohtoročné prezidentské voľby na Slovensku? Pre hlbšie porozumenie treba chápať globálny kontext. Začnime zoširoka, pretože jedine tak môžeme opustiť vody prvoplánového politizovania a dostaneme sa k hlbšej podstate veci.

Zdroj: Facebook Petra Pellegriniho.

Hrozba pre USA

Po skončení studenej vojny sa USA rozhodli, že sú svetovým hegemónom a v zmysle svojich strategických zahraničnopolitických doktrín, ako je napríklad Wolfowitzova doktrína (odporúčam prečítať si ju a porozmýšľať nad jej „demokratickým“ odkazom), majú priamo „v popise práce“ zničiť každý zárodok, z ktorého by mohol vzísť pre nich rovnocenný geopolitický súper. Ich základným problémom však je Eurázia, kontinent po každej stránke väčší a silnejší ako Severná Amerika. Viac či menej otvorene to hovoria všetci relevantní ideológovia americkej zahraničnej politiky, ako napríklad George Friedman z organizácie Stratfor: Američania, keď vstúpia na eurázijskú pôdu, sú beznádejne prečíslení, a preto jediným spôsobom, ako si môžu udržať nadvládu nad najväčším kontinentom, je dôsledne ničiť potenciál eurázijských regionálnych centier politickej či ekonomickej moci ich vzájomným rozoštvávaním. Povedzme to ešte jasnejšie: Amerika môže vládnuť zvyšku sveta iba tak, že ho bude oslabovať, udržiavať v nepriateľstve, neustálych vojnách a krízach každého druhu.

Toto je podstata diania v globálnej politike v uplynulých desaťročiach a takto sa treba pozerať aj na „partnerstvo“ USA s Európou (áno, samozrejme, vrátane „partnerstva“ v pakte NATO). Suverénna, nezávislá Európa, popri Číne, Rusku a prípadne ďalších regionálnych centrách moci, je hrozbou pre pozíciu USA ako svetového hegemóna, a preto napriek široko roztvorenej náruči predstieraného všeobjímajúceho euroatlantického bratstva je skutočným cieľom politiky USA voči Európe snaha udržať ju slabú, rozhádanú a neakcieschopnú. Takto to skrátka je, oni sa tým ani netaja, kto by azda pochyboval, môže si spomínané zdroje ľahko nájsť.

Uspejú kvislingovia?

Toto je širší kontext dnešného diania v Európe. Preto – a tobôž teraz, keď na Ukrajine už dochádza ľudský materiál – by USA náramne vyhovovalo, keby sa do tej vojny zapojila aj Európa. To je ideálna predstava washingtonských jastrabov: aby sa vzájomne zabíjali už nie iba Rusi z Ruska s Rusmi z Ukrajiny, ale už aj Európania s Rusmi, a Amerika aby pritom zostala nedotknutá a bohatnúca zo zbrojárskeho kšeftu. Problém však je, že Európania sú nevďační neochotní lenivci, vôbec sa im nechce ísť zomierať do beznádejnej nezmyselnej vojny za americké záujmy. Jediný spôsob, ako ich na tie jatky nahnať, je mať na čele európskych krajín a EÚ svojich kvislingov, hercov agentov, ktorí sa budú tváriť, že slušne a rázne reprezentujú ľud svojich krajín, avšak v skutočnosti budú pracovať v prospech Ríše. V tomto sú Američania majstri, oni majú tieto štruktúry krásne vybudované, kam sa len v Európe pozriete: európska politická „elita“ naozaj vzorne kope za rozklad Európy zvnútra, na jej rozožratie migrantskou katastrofou, ekonomickou samovraždou nezmyselnou environmentálnou, obchodnou či poľnohospodárskou politikou, ideologickým, demografickým či kultúrnym rozvratom atď. Európska politická „elita“, alebo presnejšie front euroatlantických kvislingov na čele EÚ by naozaj mohol splniť aj túto úlohu zaoceánskeho pána, vrhnúť svoje krajiny do katastrofálnej vojny proti Rusku. Objavil sa však drobný problém.

Bruselské beťárstva

Front euroatlantických kvislingov totiž predsa len nemá všetky európske krajiny pod kontrolou. Nielen že je tu Maďarsko s tým protivným Orbánom, ale najnovšie sa začalo rozdrapovať ešte aj akési Slovensko, ktoré na mape ani nevidno, také je malé. A jeho premiér, akýsi Fico, začal nahlas vykrikovať – čo malo byť ešte chvíľu utajené a naočkované obyvateľom Európy postupne, osvedčenou „salámovou metódou“, aby sa nezačali brániť –, že Ríša chce poslať na Ukrajinu európske vojská, a tým rozpútať v Európe totálne vojnové peklo. A tento Fico dokonca smrteľne vážne zdôraznil, že počas jeho vlády Slovensko v žiadnom prípade do tej vojny nepôjde.

Čo s tým? Na smolu globalistov, EÚ má v sebe zakomponované to nešťastné veto, ktorým môžu členské štáty zastaviť mnohé bruselské beťárstva. Nedá sa to tak rýchlo zmeniť a čo je horšie, rebeli môžu v Európe pokaziť disciplínu a celú operáciu prekaziť. A to je nebezpečné – ak sa totiž Ríša dostatočne rýchlo nezmobilizuje, mohla by v krátkom čase prísť o časť území, ktoré získala ľsťou v dôsledku toho, čo zvykne nazývať víťazstvom v studenej vojne. Keby rebelovala len jedna krajina, tak to by sa ešte dalo nejako uhrať, ale keď sú dve a budú si vzájomne kryť chrbát, ako donedávna Maďarsko s Poľskom, tak je to už naozaj mrzuté.

Finta globalistov

No a tu sa dostávame k slovenským prezidentským voľbám 2024. Globalisti totiž majú ešte jednu šancu, ako situáciu aspoň pootočiť v svoj prospech. Od novej slovenskej koalície síce nemôžu čakať prílišnú ústretovosť, pokiaľ ide o spoluprácu pri rozpútaní európsko-ruskej vojny, ale keby sa prezidentom stal tvrdo globalistický káder, tak by to mohlo ich problém čiastočne vyriešiť: prezident aj za pomoci Ústavného súdu, ktorý tiež neprejavuje prílišnú náklonnosť k terajšej vládnej koalícii, ak to máme povedať eufemisticky, má viacero nástrojov, ktorými by mohol rozhodnutia vlády a parlamentu blokovať, odďaľovať a neutralizovať.

A tak sa globalisti s nádejou pozerajú na naše prezidentské voľby. Situácia je však podstatne iná, a pre nich menej priaznivá než pred piatimi rokmi. Vo voľbách 2019, vo vybičovanej atmosfére čias po kuciakiáde, mali dvoch pomerne silných kandidátov, ktorým reálne čelil jediný, nie príliš presvedčivý kandidát vtedajšej koalície, a podarila sa im zaujímavá taktická „tandemová“ finta. Tentoraz však šanca, že by sa im podarilo túto fintu zopakovať a tesne pred cieľom nasadiť rezervného kandidáta, obskúrneho a celkom neznámeho politruka z Ústavu pamäti národa Patrika Dubovského, bola už od počiatku nepravdepodobná. Proti naozaj silnému kandidátovi koalície Petrovi Pellegrinimu teda ostal v reálnom boji iba jediný vážny súper zo stajne Washingtonu a Bruselu: Ivan Korčok.

Diplomatický karierista

Nadnárodní šamani politického marketingu, ktorí pripravujú globalistické kádre do volieb, sú rutinéri, robia to mnoho rokov a ich technológie sú spoľahlivé. Riadia sa zásadou, že prezidenta môžu spraviť z kohokoľvek – v minulosti dokázali urobiť prezidentskú legendu dokonca aj z úpadkového alkoholického dramatika, mdlej podpriemernej právničky, prvoplánovo oportunistického lampasáka či rôznych ďalších podobných tragikomických postavičiek v rôznych kútoch sveta. Kandidát musí spĺňať len jednu základnú podmienku: musí ich spoľahlivo poslúchať. A to mali v prípade Ivana Korčoka zaručené – ak má tento kariérny diplomat, či skôr diplomatický karierista nejakú prednosť, tak je to práve schopnosť byť stopercentne úslužný voči pánovi: dokázal to už ako hovorca ministerstva zahraničných vecí (MZV) za Mečiara, ako štátny tajomník MZV za Dzurindu, Fica a Pellegriniho, aj ako minister za Matoviča.

A to ostatné? To je vedľajšie. O tomto pánovi vlastne nie je veľmi čo hovoriť. Bol celoživotným papalášom, bol vždy tam, kde sa to oplatilo. Že neponúka absolútne žiadne vlastné témy a vízie, pretože jeho hlavným životným poslaním bolo poslušné plnenie príkazov? To predsa vôbec neprekáža, veď čo iné ponúkla jeho predchodkyňa?

Slúžiť ľuďom, nie politikom – tento jeho volebný slogan mal byť pokusom o útok na jeho politického súpera, ale čo tým on vlastne hovorí o sebe? Veď on už poslúžil toľkým politikom... Alebo iný z jeho sloganov: „Slušne, ale rázne“. Čo rázne kedy predviedol? A čo slušné bolo na jeho vyjadrení pred oficiálnym spustením prenosu zo známej zimnej tlačovky pred parlamentom? Alebo na tom, ako išiel do Prahy intervenovať, aby tamojšia globalistická junta skúsila Slovákov pred voľbami citovo vydierať?

Symbol zbabelca a pokrytca

Zdá sa, že tentoraz globalistom tá kampaň príliš nevyšla, je takpovediac „trochu mimo misy“. Nuž ale čo si mali počať, keď nebolo ozajstných tém? O antikorupčnosti ľudia už nechcú ani počuť, túto agendu im na dlhé časy zhnusil Matovič, v Korčokovom prípade sa nedalo ani oháňať vlastenectvom či odbornosťou, ani pýšiť nejakými výnimočnými danosťami či úspechmi z minulosti. A tak, keďže tu naozaj nebol žiadny iný benefit, než len „plnou parou smer Washington“, v najhlbšom zúfalstve sa chytili poslednej slamky a ako hlavný tromf kampane vybrali okuliare. S hrubým čiernym rámom, aby sa za ne panáčik mohol schovať. Koalícia to patričným spôsobom vysmiala, poukázala na to, aké „intelektuálne podvyživené“ to je, ak hlavnou témou kampane v globalistických médiách sú Korčokove okuliare ako identifikačný symbol zbabelca, pokrytca a pätolizača. Konečný verdikt však vyslovia občania vo voľbách.