KRIESENIE POLITICKEJ MŔTVOLY

Televízie sa predbiehajú v organizovaní česko-slovenských súťaží. Rádiá propagujú česko-slovenských interpretov. Médiá sa rozplývajú nad významom Česko-Slovenska. Historické ústavy interpretujú dejiny z hľadiska česko-slovenskej štátnej idey. Politici vyzdvihujú česko-slovenské štátne sviatky. Premiér vyzýva políciu na zakročenie proti tým, čo propagujú symboly prvej slovenskej štátnosti. Ak by sa náhodný návštevník planéty Zem nazdával, že je rok 1987, je na omyle. Píše sa rok 2017.

O okrúhlom výročí Deklarácie zvrchovanosti v poludňajšom spravodajstve tzv. Slovenského rozhlasu 17. júla poslucháči zmienku nenašli. Zato ľudia mohli podpísať petíciu na obnovu Česko-Slovenska. Slovensko sa znova stáva svetovou raritou. Rúca si štátnosť, vybojovanú obetami generácií národovcov. Okrem vonkajšieho frontu v cudzine jeho nepriatelia otvorili aj druhý, vnútorný front. Tu je ťahúňom čechoslováckej káry jednoznačne premiér Fico. Človek, ktorý sa kedysi vystatoval svojou rolou pri vzniku druhej SR, sa dnes zmenil na jej hrobára.

Civilizačné rozdiely

Súčasťou čechoslováckej propagandy je aj glorifikácia prvej ČSR a kriminalizácia prvej SR. Bezpochyby, ČSR Slovákov zachránila pred maďarizáciou, umožnila ich vzdelanostný a kultúrny rast. Slovensku dala pevné, medzinárodne uznané hranice. Akosi sa však nehovorí o jej odvrátených stránkach. Česi ju chápali ako obnovu českého štátu s predĺžením na východ – nič viac, nič menej. Okrem toho pretrvával tradičný imperializmus Maďarov, ktorí ani na okamih nepripustili právo Slovákov a Slovenska na samourčenie, pokladajúc ho len za „Felvidék“.

Slabinou čsl. štátu bola absencia historických tradícií a vnútorná heterogénnosť. Bol zložený z ekonomicky a sociálne úplne odlišných častí; civilizačný rozdiel medzi nimi bol aj polstoročie. Česi len s pomocou Slovákov mohli dosiahnuť väčšinu. To bolo spočiatku aj oficiálnym dôvodom na vytvorenie fikcie tzv. československého národa. Nemcov tu bolo viac ako Slovákov, vyše tri milióny. Netúžili byť súčasťou republiky, podobne ako Maďari proti nej viedli odboj. Maďarov bolo v ČSR asi 700-tisíc; približne 400-tisíc Slovákov ostalo v Maďarsku. Slabinou ČSR bol i fakt, že sa o jej vzniku rozhodlo ešte v čase vojny. Tým vznikla prílišná závislosť od mocenskej rovnováhy vytvorenej vojnovými výsledkami. Extrémne naviazaná bola ČSR na Francúzsko.

Tuhá centralizácia

Vládnuce elity boli české. Charakter štátu bol tak navonok, ako aj dovnútra skôr český než česko-slovenský. To bolo v  rozpore s dohodami, ktoré uzavreli predstavitelia českého zahraničného odboja so zástupcami Slovákov v Clevelandskej (1915) a Pittsburskej dohode (1918). No v čase, keď doláre amerických Slovákov už nepotrebovali, sa česká reprezentácia necítila byť viazaná nijakými záväzkami. Zaviedla tuhú centralizáciu (t. j. riadenie z Prahy) a čechizáciu. Ústava z roku 1920 uznávala len československý národ. Zmenila názov štátu odstránením spojovníka na Československú republiku. Ako trefne poznamenáva František Vnuk, „ako zmizla pomlčka z názvu, tak malo zmiznúť aj to, čo bolo za pomlčkou“. Oficiálnym jazykom bol jazyk československý. ČSR, podobne ako predtým Uhorsko, neuznávala existenciu – a teda ani práva – slovenského národa. Ba prezident Masaryk sa roku 1921 pred francúzskym novinárom vyslovil: „Slovenský národ nejestvuje. To je iba výmysel maďarskej propagandy.“ Kým práva národnostných menšín boli zaručené ústavne, v prípade Slovákov nie. Napriek počiatočnému deklarovaniu, že koncepcia československej národnej jednoty (tzv. čechoslovakizmu) je len prechodnou, a to kvôli zahraničným veľmociam, stala sa trvalou a oficiálnom štátnou ideológiou (až po mníchovskom otrase v jeseni 1938 predstavitelia ČSR prvýkrát uznali existenciu slovenského národa.)

Nelze vyhověti

Za skrivodlivosť Slováci považovali aj odstúpenie hornej Oravy a severného Spiša Poľsku v roku 1920. V postihnutých oblastiach sa dodnes traduje, že Beneš ich „vymenil tešínske uhlie“. A odsúdil na potupnú polonizáciu... Aj po stránke ekonomickej bol prínos ČSR problematický. Kým pred rokom 1914 patrilo Slovensko k najindustriálnejším častiam Uhorska, po roku 1918 prišlo k odbúravaniu priemyslu. Dôsledkom bol nárast nezamestnanosti, ústiaci do zbedačovania más a hromadného vysťahovalectva. Ako odpoveď na štrajky a protesty zúfalého robotníctva bola neraz streľba. V prvej ČSR bolo takto zabitých 120 ľudí. Len za to, že žiadali svoje sociálne práva... (Pre zaujímavosť – v prvej SR sa do štrajkujúcich nikdy nestrieľalo.) Slováci mali druhú najvyššiu mieru vysťahovalectva v Európe, po Íroch. Vysťahovalcov tu bolo 20-krát viac ako z českých krajín. No v tom istom čase, keď Slovák nemohol nájsť prácu a dostával známe odpovede „nelze vyhověti“, prichádzali sem tisíce Čechov, neraz nízko kvalifikovaných. České krajiny si tak riešili sociálnu otázku. Miesta v štátnej správe boli akoby vyhradené pre Čechov. Príkladom môže byť armáda: zo 139 jej generálov bol iba jediný Slovák. V roku 1938 slúžilo na Slovensku v žandárskej službe 2 791 Čechov, no len 1 543 Slovákov. Ešte aj českých školníkov na ľudových školách bolo v roku 1938 takmer 70 percent.

Povýšenecký prístup

Okrem nedodržania dohôd štátoprávneho charakteru si vládnuci režim odpudzoval Slovákov aj inak – protikatolíckymi tendenciami a neraz povýšeneckým, koloniálnym prístupom. Je známy citát Ottovho náučného slovníka o Slovensku ako českej kolónii. Ak pôsobil český štátny zamestnanec na Slovensku, dostával k platu tzv. český príplatok. No opačne to neplatilo. Ak sa však proti tejto diskriminácii ktosi ozval, vládna moc ho obvinila zo separatizmu. Vatikánsky nuncius Clement Micara vo svojej správe z júna 1923 vzťah českých elít k Slovensku opísal ako správanie k „dobytej krajine“. Tiež si všimol, že vo vláde zastupovali 80-percentnú katolícku väčšinu Slovákov traja evanjelici, z toho dvaja dokonca slobodomurári. Nečudo, že tým pražská politika rozširovala a posilňovala autonomistické hnutie. Následne ho však aj trestala. Vládla cenzúra. Tá sa zrodila práve v ČSR, za Uhorska ešte nebola. Spolu s účelovým zákonom z roku 1923 „na ochranu republiky“ ju vládna moc využívala (zneužívala) okrem iného voči ľuďom, ktorí sa dožadovali len naplnenia Pittsburskej dohody. S vybielenými stránkami vychádzal nielen denník Slovák, ale aj poézia či biografie. Keď básnik Andrej Žarnov vydal v roku 1925 svoju zbierku Stráž pri Morave, cenzúra dala náklad zhabať ešte v tlačiarni. Podobne vybielený vyšiel aj Hlinkov životopis – bez cenzúry mohol vyjsť až za prvej SR. Masarykovská demokracia tak veľmi svojrázne ponímala proklamovanú rovnosť pred zákonom. Najviac práv mali Česi. Potom ostatní. Svojský bol aj volebný systém. Kým v Česku stačilo na pripustenie kandidátskej listiny sto podpisov, na Slovensku ich muselo byť až tisíc. Rovnaké politické priestupky boli odlišne hodnotené, ak sa ich dopustil čechoslovakista, a inak, ak ich spáchal autonomista. Pre humanistu Masaryka nebolo problémom dať zatknúť ani poslanca parlamentu. Skutočne túžime po návrate do Československa?