MACHINÁCIE BRUSELU

Pred referendom o vstupe Slovenska do EÚ nám politici sľubovali dôstojné miesto v Európe, platy ako vo vyspelých krajinách, slušné dôchodky, kvalitné školstvo, či zdravotnícke služby. Nedočkali sme sa. Namiesto toho k nám z Bruselu prichádzajú nariadenia, direktívy a stále nové požiadavky na financovanie pochybných machinácií bruselských úradníkov.

Pod ochranou ECB

Všeobecný súd EÚ v závere roka 2012 zamietol žalobu novinárky agentúry Bloomberg News Gabi Thesingovej, požadujúcej sprístupnenie utajeného spisu Európskej centrálnej banky (ECB) s názvom Titlos, v ktorom je opísaný spôsob, ako Gréci v roku 2009 skryli časť svojho dlhu pred odbornou verejnosťou.

Zverejnenie dokumentov malo preukázať, že grécka vláda mala vtedy pod dohľadom spoločnosti Goldman Sachs, s tichým súhlasom ECB, uzavrieť s National Bank of Greece úrokový swap na 30 rokov za päť miliárd eur. Grécky štát takto získal okamžité peniaze na krytie dlhu, pričom finančný derivát mohol splácať až tridsať rokov. Pôžička formou derivátu sa mu tak do verejného dlhu nezapočítala. Podobné triky cez swapy manažované poradcom Goldman Sachs mali Grékom aj v roku 2001 pomôcť splniť podmienky vstupu do eurozóny, keď cez fiktívny menový kurz zakryli 2,8-miliardový štátny dlh.

Cieľom Bloomberg News bolo dokázať, že Európska komisia a ECB prakticky od roku 1998 participovali so spoločnosťou Goldman Sachs na účelovom pozmeňovaní výkazov skutočnej hodnoty gréckeho dlhu a klamaní odbornej verejnosti o „solventnosti“ Grécka, aby umožnili transformovať už v tom čase nesplatiteľný dlh krajiny na eurá a schovať ho pod ochranu ECB.

Nesplatiteľný dlh

Grécko v tom čase totiž dlhovalo prevažne nemeckým dôchodkovým fondom a francúzskym aj nemeckým bankám, najmä za nákupy vojenskej techniky. Jeho prípadný bankrot by spôsobil obrovské turbulencie v Nemecku, kde by o peniaze prišli dôchodkové fondy a zbrojárske spoločnosti, ale aj vo Francúzsku, Taliansku a Španielsku, ktorých finančné domy by utrpeli ťažké straty.

Aby tieto vlády ochránili peniaze súkromných investorov, finančnými machináciami najskôr začlenili bankrotujúce Grécko do eurozóny a potom pod zámienkou zachraňovania spoločnej meny vyzvali všetkých členov eurozóny na vytvorenie „spoločných záchranných finančných fondov“ (Euroval 1 a 2), na ktoré preniesli zodpovednosť za vyplatenie dlhov Grécka súkromným investorom. Na post prezidenta ECB si dosadili osvedčeného vrcholového manažéra z Goldman Sachs Maria Draghiho.

Už vtedy veľmi dobre vedeli, že Gréci svoj primárny dlh nikdy nesplatia. Napriek tomu si od nás aj dnes arogantne vynucujú ďalšie a ďalšie ručenia za pôžičky tejto krajine. Veď po všetkých týchto zložitých operáciách je jasné, že finančným domom
a zbrojárskym firmám už nehrozia z bankrotu Grécka nijaké straty. Ani Gréci o nič neprídu, čo prejedli im nikto nezoberie a na úspory nikto nesiahne. Časť dlhov bankrotujúceho Grécka tak napokon zaplatia pre ľahostajnosť vlády SR naši občania.