MACRONOV PÁD

Najmladší prezident Francúzska v jeho dejinách (doteraz ich bolo 25), ktorým sa Emmanuel Macron stal vo veku necelých 40 rokov, sa svojou nekonzistentnou, prevažne neoliberálnou politikou doma i za hranicami dostal do zlej situácie. Už dnes je jasné, že sa nezaradí medzi najslávnejších francúzskych politikov, ako to veľmi, preveľmi chcel. Bezpochyby dosiahol úspech, keď dvakrát vyhral prezidentské voľby, čo sa z prezidentov piatej republiky po Charlovi de Gaullovi podarilo okrem neho len dvom – Françoisovi Mitterrandovi (1981 – 1995) a Jacquovi Chiracovi (1995 – 2007, za jeho druhého mandátu sa skrátilo prezidentské obdobie na 5 rokov).

Politický profil Emmanuela Macrona rozoberať nebudeme, len sucho konštatujeme, že schvaľovanie jeho politiky občanmi v druhom období výrazne pokleslo. Po neúspechu proprezidentských síl vo voľbách do Európskeho parlamentu (ďalej len EP), ktorý sa však čakal, Macron prekvapujúco rozpustil Národné zhromaždenie a vypísal predčasné voľby na 30. júna a 7. júla. Väčšina mediálno-politických zdrojov doteraz nevie vysvetliť zmysel tohto kroku a niektoré ho označujú za rizikový či až hazard. Poukazujú aj na to, že môže viesť k rastu politickej nestability vo Francúzsku. Už predtým sa objavili názory, že Macron môže svojou politikou priviesť piatu republiku ku koncu. Obavy sú aj z možných negatívnych následkov vývoja Francúzska pre EÚ.

Rast nespokojnosti obyvateľstva

Pri svojej túžbe stať sa veľkým Francúzom Emmanuel Macron spupne prehliadol skutočnosť, že v roku 2022 bol síce zvolený druhýkrát, ale časť odborníkov to hodnotila tak, že Francúzi nevolili ani tak jeho, ako volili „proti“ Marine Le Penovej. Ďalším varovaním bolo, že proprezidentská strana Republika na pochod! (ktorá sa viackrát premenovávala a dnes pôsobí ako Renaissance – Obrodenie) v parlamentných voľbách síce zvíťazila, ale väčšinu v parlamente na rozdiel od volieb v roku 2017 už nezískala. Macron podľahol svojej samoľúbosti a jeho politika sa stala v podmienkach polarizovaného Francúzska i zložitej medzinárodnej situácie veľmi kontroverznou.

Možno sa stane príkladom toho, že jednostrannosť politiky dokazuje platnosť dialektického procesu premeny vecí na svoj protiklad. Macronovi sa stalo osudným, že síce mal argumenty na boj s Le Penovou a ňou vedenou radikálnou pravicou, stranou Národné združenie (Rassemblement National – ďalej len RN), ale neprihliadal k rastu nespokojnosti obyvateľstva s vládnou politikou. Počet poslancov RN sa v parlamentných voľbách v roku 2022 niekoľkonásobne zvýšil a strana v nedávnych voľbách do EP macronovským silám uštedrila poriadnu „facku“. S 30 poslancami sa RN stala najsilnejšou radikálnopravicovou stranou v EP.

Masové protesty

Doma svojou politikou Macron opakovane vyvolával masové protesty, ktoré sa stali najväčšími od „horúceho“ roku 1968. Pozitívny potenciál domácej macronovskej politiky sa začal „vybíjať“ v zrážkach s Hnutím žltých viest, ktoré vzniklo v novembri 2018, bolo veľmi aktívne do marca, ale v lete 2019 prakticky skončilo a pôsobilo už len sporadicky. Podnetom týchto protestov sa stalo zvyšovanie daní z pohonných hmôt, ale ich korene spočívali v zhoršujúcich sa sociálno-ekonomických podmienkach života obyvateľstva, ktoré pociťovali aj stredné vrstvy. Protesty sprevádzali aj násilné akcie, na ktoré bezpečnostné zložky odpovedali mimoriadne tvrdým postupom. Hnutie žltých viest však vládu donútilo k viacerým sociálno-ekonomickým ústupkom. Druhú vlnu protestov v prvom mandáte Macrona vyvolal pokus o dôchodkovú reformu, ktorú avizoval v svojom volebnom programe. Predložila ho vláda Édouarda Philippea a protesty proti nej kulminovali od decembra 2019 do februára 2020. V marci 2020 bola reforma v súvislosti s prijatím protipandemických opatrení zrušená.

Druhý pokus o macronovskú dôchodkovú reformu predložila v januári 2023 vláda Élisabeth Borneovej. Zdvihla sa voči nej ešte mohutnejšia vlna protestov ako na prelome rokov 2019 – 2020. Do protestov od januára do júna 2023 sa zapojili milióny ľudí a najväčšie odborové centrály pri nich po rokoch nejednoty spojili svoje sily. Atmosféru v spoločnosti vyostrilo, že zákon o dôchodkovej reforme bol prijatý nedemokraticky s využitím článku 49.3 francúzskej ústavy bez toho, aby o ňom hlasovalo Národné zhromaždenie. Ústavná rada 14. apríla 2023 rozhodla, že zákon je v súlade s ústavou a Macron ho podpísal. Do zoznamu násilných protestov patria aj nepokoje z júna a júla 2023, ktoré vznikli po usmrtení mladého rozvážača pizzy alžírskeho pôvodu pri zásahu polície po viacnásobnom porušení dopravných predpisov. Sprevádzalo ich mimoriadne veľké ničenie. Prehľad zakončíme nepokojmi, ku ktorým došlo na zámorskom území Novej Kaledónie pre reformu miestneho volebného systému v máji tohto roku a kde sa tiež ničilo.

Zadlžený štát

Hoci Emmanuel Macron má za sebou prax v anglosaských finančných domoch, jeho politika dostala finančno-ekonomicky Francúzsko do veľmi zlej situácie. Poukážeme len na aktuálny problém rastúceho zadlžovania štátu, keď necelé dva týždne pred predčasnými voľbami dostal Paríž z Bruselu pokarhanie za porušovanie pravidiel finančnej disciplíny EÚ.

Schvaľovanie politiky Macrona klesalo pod 30 percent, na čo on reagoval tým, že ratingy ho nezaujímajú, lebo znova už kandidovať nemôže. Za jeho možného nástupcu v prezidentských voľbách sa niekedy považuje predseda vlády Gabriel Attal, ktorý sa ním stal vo veku necelých 35 rokov ako najmladší v dejinách Francúzska. Šance na víťazstvo má však vo svetle posledných výsledkov macronovskej politiky veľmi chabé a jeho kandidatúra sa môže stať nahrávkou na smeč Le Penovej.

Napriek nespokojnosti, ktorú vyhlásenie termínu predčasných volieb vyvolalo, francúzska Ústavná rada 20. júna zamietla námietky proti ich konaniu. Rozhodla, že stanovené termíny volieb nie sú v rozpore s ústavou a neohrozujú závažnosť volieb.

Kampaň pred predčasnými voľbami sa začala 17. júna. Napriek niektorým úvahám, že tento Macronov krok mal byť prekvapením pre jeho politických súperov, vyzerá to tak, že situáciu neodhadol dobre. Protivníci macronovskej moci až tak prekvapení neboli a začali hneď konať.

Ústretovosť voči Washingtonu

Lepenovská radikálna pravica rozhodnutie uvítala ako šancu na svoje víťazstvo. Opiera sa pri tom o dominanciu RN nad celým politickým spektrom, ktorá sa prejavuje už dlhší čas. Politické vody rozbúrilo aj vyhlásenie predsedu Republikánov (rozriedených zvyškov gaullistov) Érica Ciottiho, ktorý vyjadril ochotu uzavrieť dohodu vo voľbách s RN. Kritizovali to nielen v strane, ale ozvali sa aj „demokratické strážne sily“ v EP, keď Európska ľudová strana upozornila, že strany, ktoré sú v jej politickej skupine, nemajú spolupracovať s krajnou pravicou.

Napodiv rýchlo zareagovala ľavica a zástupcovia jej politických strán sa 14. júna dohodli o vytvorení Nového ľudového frontu (podľa vzoru spred druhej svetovej vojny). Tvoria ho Socialistická strana, Francúzska komunistická strana, Európa Ekológia – Zelení a Nepoddajné Francúzsko. Schválili aj spoločný volebný program a kandidátov vo voľbách. Za svojho hlavného súpera považujú radikálnu pravicu, nad ktorou by chceli zvíťaziť.

Vzhľadom na krátkosť času, ktorý zostáva do volieb, nebudeme rýchlo zostavené volebné programy komentovať. Dochádza aj k tomu, že sú chvatne a nekonzistentne interpretované aj v rámci jednotlivých strán. Predstaviteľom macronovských síl zostáva len veľké strašenie, čo sa stane, ak získa moc radikálna pravica alebo zjednotená ľavica (čo je menej pravdepodobné, ale hrôza čo aj len z náznakov socializmu neoliberálov neopúšťa). Zúfalo sa naraz snažia predstaviť „zázračné“ centristické návrhy na zlepšenie hospodárskej situácie i sociálno-ekonomických podmienok širokých vrstiev obyvateľstva. Ide však len o nový výjav z dejín politického pokrytectva, lebo roky uskutočňovali krutý neoliberalizmus, pri ktorom neváhali siahnuť ani ku krajným prostriedkom frustrujúcim rôzne vrstvy obyvateľstva. Navyše v niektorých prípadoch boli príliš ústretoví i voči Washingtonu.

Kvarteto úpadkových politikov

Hoci nepreceňujeme výsledky prieskumov preferencií pred voľbami, ktoré môžu byť skreslené aj tým, že najmä voliči zostali prekvapení z náhlych volieb, vidieť na nich, že „tábor“ Macrona nemá šance presadiť sa proti dvom blokom – radikálnej pravice a zjednotenej ľavice. Ako ukazujú výsledky prieskumov po ohlásení konania predčasných volieb, na ich čele je jednoznačne RN, ktoré má podporu od 29,5 po 35 percent. Po oznámení o vytvorení Nového ľudového frontu sa jeho preferencie pohybujú od 26 do 29 percent. Proprezidentské sily podporuje od 16 do 22 percent respondentov. Preferencie nad 5 percent dosahujú už len Republikáni (6 – 9 percent). Len malý počet poslancov bude nezávislých alebo z iných politických strán.

Volí sa 577 poslancov v jednomandátových obvodoch. V prvom kole zvíťazí kandidát, ktorý získa nadpolovičnú väčšinu odovzdaných hlasov, ale musí to byť viac ako 25 percent zo všetkých zaregistrovaných voličov. Ak sa to nepodarí ani jednému kandidátovi, do druhého kola postupujú najmenej prví dvaja uchádzači, ale aj všetci, ktorí získali viac ako 12,5 percenta hlasov. Víťazom sa stáva ten, kto dostane najviac hlasov. Boj v druhom kole sa vyostruje a vytvárajú sa rôzne spojenectvá, v závislosti od „ad hoc“ situácie.

Zakončíme dvomi politicky nekorektnými závermi. Prvý vychádza z názorov, že po tom, ako macronovské sily utŕžili vo voľbách do EP facku, v parlamentných voľbách môžu dostať aj kopanec. A druhý je ten, že Emmanuel Macron spolu s Joeom Bidenom, Olafom Scholzom a Ursulou von der Leyenovou vytvorili nepekné kvarteto úpadkových politikov súčasného Západu. Na nešťastie, čím sú neschopnejší, tým viac sa držia moci, spôsobom, ktorý na Slovensku ľudovo nazývame „držať sa ako hluchý dverí“.