MOCENSKÉ HRY V UPN

Vedecká inštitúcia alebo vlajková loď novej totality?

Foto TASR/PAV
Dátum 29.09.2016

Nedávno z Ústavu pamäti národa pre nezhody s predsedom jeho správnej rady Ondrejom Krajňákom prepustili historika Martina Lacka. Mediálne pokrytie kauzy vytvorilo dojem, že šlo o konflikt zapríčinený jeho údajnými kontroverznými „neoľudáckymi“ pohľadmi, čo v súčasnosti veľká časť odbornej i laickej verejnosti pokladá za postačujúci dôvod na represiu voči komukoľvek činnému vo verejnom živote. Martin Lacko však pre Extra plus ozrejmil, že ide o omnoho komplexnejší problém, ktorý v ÚPN dozrieval už niekoľko rokov, a že zďaleka nie je jediný, kto sa s Krajňákom dostal do konfliktu. Kauza totiž nesie okrem ideového aj médiami opomínaný politický a mocenský podtext. Jeho slová nám potvrdil aj Jozef Augustín Lang, ktorý bol dvanásť rokov členom Správnej rady ÚPN a počas krátkeho obdobia v roku 2013 ústav viedol.

Langošovo léno

Konflikt, ktorý dnes v ÚPN prebieha, je zakódovaný v jeho samotnej podstate a aby sme ho pochopili, musíme sa na chvíľku vrátiť k jeho genéze. Ústav začal svoju činnosť v roku 2003 s cieľom vyrovnať sa s nedávnou minulosťou, ktorej následky vtedy v spoločnosti živo rezonovali. Mal skúmať obdobie vymedzené rokmi 1939 - 1989 a podobné inštitúcie vznikali v mnohých ďalších postsocialistických štátoch. Na čele ústavu stál až do svojej tragickej smrti v roku 2006 bývalý disident Ján Langoš. Štruktúra  vedenia mu bola takpovediac ušitá na mieru. „Langoš si ÚPN postavil ako vlastný ústav a rátal s doživotnou funkciou,“ myslí si Martin Lacko. Z tohto dôvodu má predseda správnej rady veľmi silné postavenie. „Neodvolateľnosť predsedu správnej rady vychádza z toho, že cieľom bolo chrániť Langoša pred odvolaním,“ tvrdí Jozef Lang.

Ak chce historik nezávisle bádať, ihneď si ho na mušku vezmú liberálne sily stelesnené mainstreamovými médiami, ktoré by z ÚPN najradšej mali akýsi Ústav viny slovenského národa, predurčený nie objektívne skúmať, ale iba bezmyšlienkovito sypať Slovákom popol na hlavu.

Ústav vznikol počas druhej Dzurindovej vlády, a to do veľkej miery predurčilo personálnu skladbu na dôležitých postoch, ktoré boli obsadené prednostne ľuďmi blízkymi SDKÚ, KDH a SMK. Za KDH v správnej rade sedel napríklad Marián Gula a podpredsedom sa neskôr stal straník SDKÚ Ján Ondriaš. Ich skupinke sa nemalo páčiť, keď sa na čelo ÚPN dostal nominant SNS Ivan Petranský, ktorý to mal podľa Langových slov od prvého dňa vo funkcii ťažké: „Torpédovala ho správna rada, médiá boli proti nemu zaujaté a vznikla konšpiratívna frakcia, ktorá bola organizovaná až na úrad [Radičovej] vlády, mali tam otvorené dvere a obchádzali správnu radu, dozornú radu aj predsedu s tým, že robili nový zákon mimo nás.“

Pod paľbou židovskej obce

Do vnútorných záležitostí ÚPN sa dlhodobo miešal aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí. Jeho predstavitelia niekoľkokrát požadovali prepustenie pracovníkov, ktorých podľa vlastných kritérií obvinili z glorifikácie vojnového slovenského štátu. Vyslúžiť si takéto obvinenia pritom nebolo ťažké, stačilo k obdobiu 1. Slovenskej republiky pristupovať odborne a racionálne. Aj vydanie denníkov Karola Sidora sprevádzala ostrá mediálna kritika, pritom šlo o jedinečné dobové svedectvo, ktoré bolo dovtedy odbornej verejnosti nedostupné. Napríklad Monika Tódová z denníka SME sa snažila navodiť dojem, že ÚPN publikáciou Sidorových denníkov prejavuje sympatie antisemitizmu. Vyhranil sa k nim aj hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Jaroslav Franek, ako spomína Martin Lacko: „Franek – hovorca židovských obcí – dostal otázku, či to vôbec čítal a odpovedal: ‚Nie, nečítal som to, ale ústav nemá čo vydávať také knihy.‛ Čiže oni budú určovať, čo môže odborné pracovisko vydávať a čo nemôže? Veď to je choré.“ A treba naozaj uznať, že napriek všetkej úcte k židovským obetiam z čias 2. svetovej vojny by nemali odborníci podliehať požiadavkám ich náboženskej obce, ktorá sa ako nátlaková skupina snaží odborníkom nanútiť svoju vlastnú interpretáciu histórie. Historik by sa mal pri skúmaní držať faktov, no samotné fakty sa dnes stávajú pre mnohých opäť nepohodlné. Ak chce teda historik nezávisle bádať, ihneď si ho na mušku vezmú liberálne sily stelesnené mainstreamovými médiami, ktoré by z ÚPN najradšej mali akýsi Ústav viny slovenského národa, predurčený nie objektívne skúmať, ale iba bezmyšlienkovito sypať Slovákom popol na hlavu.

Konkurencia SAV

Napriek umelo priživovanej kritike vykazoval Ústav pamäti národa na čele s Ivanom Petranským pozitívne výsledky. K témam pristupoval odborne a publikoval niekoľko kníh ročne; taktiež sa nakrúcali dokumentárne filmy a organizovali početné konferencie. Profesionálnu a odbornú tvár dostal aj časopis Pamäť národa. Dostávame sa k ďalšej úrovni mocenského boja v ÚPN, a tým je jeho tichá rivalita s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied. Lacko i Lang hovoria o nevraživosti historikov z HÚ SAV k ÚPN. Ten totiž začal najmä pod vedením Ivana Petranského vyvíjať činnosť, na ktorú mala SAV vyše päťdesiat rokov praktický monopol. Preto nečudo, že keď sa do Správnej rady ÚPN dostal súčasný riaditeľ HÚ SAV Slavomír Michálek, tak mal od začiatku s predsedom Správnej rady Petranským nezhody. Do rady bol totiž podľa Jozefa Langa nasadený hlavne preto, aby Petranského činnosť sabotoval.

Krajňákova eseročka

Situácia v ÚPN sa po nástupe Ondreja Krajňáka na čelo správnej rady radikálne zmenila. Proti ÚPN prebiehalo viacero súdnych sporov a Krajňák začal desaťtisíce eur vyplácať externej právnickej firme napriek tomu, že dovtedy na riešenie právnych záležitosti ÚPN postačoval jeho interný právnik. Publikačná činnosť začala stagnovať a prakticky sa prestalo aj s nakrúcaním dokumentov. Krajňák bol tiež na rozdiel od svojho predchodcu ochotný nechať si médiami korigovať vnútorné záležitosti ÚPN. Namiesto toho, aby sa snažil poctivo a nekompromisne skúmať historické fakty, v prvom rade mu vraj šlo o dobré vzťahy s médiami. Martin Lacko v tejto súvislosti napríklad uvádza, ako sa chystal na pamätnú akciu v spojitosti s Andrejom Hlinkom a Krajňák sa nezaujímal o to, či je to potrebné alebo prínosné, ale čisto o to, čo na to povedia médiá. Krajňák mal podľa Jozefa Langa tiež v rozpore so zákonom prepustiť dvoch riaditeľov sekcií. Ľubomírovi Morbacherovi mal následne po prepustení ponúknuť podľa zákona neexistujúcu funkciu zástupcu riaditeľa sekcie, čo len dokresľuje, aké neštandardné praktiky do ústavu priniesol. Lacko aj Lang sa zhodujú, že Krajňák ústav vedie bezohľadne a autokraticky, akoby snáď išlo o eseročku, v ktorej má stopercentný podiel a neberie nijaký ohľad na ostatné orgány ÚPN.

Čistý výsmech

Martin Lacko nie je ani zďaleka jediný, kto je s Krajňákovým štýlom vedenia nespokojný. Nedávno sa proti dianiu v spojitosti s časopisom Pamäť národa ohradili viacerí pracovníci ústavu. Časopis sa vraj politizuje, stráca objektivitu a zverejňuje už publikované texty externých autorov, čo je pre odborné publikácie nadmieru neštandardné. Od posledného čísla Pamäti národa sa z tohto dôvodu dištancovala aj profesorka Emília Hrabovec.

Celá situácia by sa dala alegoricky opísať tak, že Langoš založil ústav na skúmanie totality, Petranský totalitu skúmal a Krajňák totalitné praktiky zaviedol.

Mimoriadne ironicky dnes pôsobia aj Krajňákove slová, ktoré adresoval pred svojím zvolením plénu NR SR. Ospevoval mladú generáciu historikov ústavu za ich odvahu skúmať kontroverzné témy a deklaroval: „Vystupujú s kožou na trh. Potrebujú imunitu, ktorú im ústav garantuje. Sú aj takí, ktorí sa pálčivým témam z rôznych dôvodov radšej vyhýbajú.“ Tieto vyhlásenia dnes pôsobia ako čistý výsmech, keďže Martin Lacko o miesto prišiel najmä preto, lebo sa nebál odborne vyjadriť k sporným témam a jeho vyhodenie sa nedá opísať inak ako čistka. Tvár ÚPN sa teda zmenila a táto čistka je len symptómom omnoho hlbšieho problému. Ako povedal Martin Lacko, ústav je odpísaný, nič neskúma, nič nevydáva a zavádza cenzúru. Celá situácia by sa dala alegoricky opísať tak, že Langoš založil ústav na skúmanie totality, Petranský totalitu skúmal a Krajňák totalitné praktiky zaviedol.

Noví disidenti

Kto z tohto všetkého profituje? Spokojné je, samozrejme, stredopravé krídlo, ktoré získalo v ÚPN vplyv. Spokojný je aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí, keďže Krajňák neváha vyhodiť z práce historikov, ktorých označia za nežiaducich. Radosť majú liberálne médiá, ktoré by z verejného života radi odstránili každého intelektuála, čo nemá bezvýhradne rovnaký svetonázor. A pokles publikačnej činnosti zas upokojil Historický ústav SAV, ktorému tak už ÚPN takpovediac nelezie do kapusty. Súčasný vývoj hrá teda do karát viacerým záujmovým skupinám, no i celkovo protislovenským silám, ako si pán Lacko koncom nášho stretnutia povzdychol: „Jednoducho ľudia, ktorí 20 rokov horlili proti tomu, aby vznikla Slovenská republika, ktorí tu horlili za federáciu, označovali nás za separatistov a zradcov, tak tí ľudia tu 20 rokov kormidlujú štát, ktorý nechceli. A tí, ktorí chceli samostatné Slovensko, tak to sú dnes disidenti.“ Treba povedať, že Martin Lacko je jednoznačne takýmto novým disidentom, keďže prišiel o miesto pre svoj principiálny postoj.

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.