OSOBNOSTI SLOVENSKA 12. ČASŤ: RASTISLAV

Rastislav, ktorého dobové dokumenty menujú aj Rasticom, sa stal nástupcom Mojmíra nepochybne zásluhou cisára Ludwiga der Deutsche, ktorý sa v roku 846 v tej veci dokonca osobne unúval k svojim východným susedom. Rastislav žil v rokoch 820 až 870 – či dlhšie? – a v rokoch 846 – 870 bol moravským panovníkom. Na to, kde sídlil, je viacero názorov. Českí historici sú presvedčení, že v močiaroch v okolí Mikulčíc, hoci jeho nedobytná pevnosť len ťažko mohla byť v bažinách. Pravdepodobnejšie je sídlo pri ústí Moravy do Dunaja, v Devíne, ktorý nebol na okraji Moravy, k Morave patrila aj časť dnešného Rakúska. Marcheg, Marfeld. Sú aj domnienky, že sídlo Rastislava bolo v Banskej Štiavnici a na základe vážnych argumentov dokonca v rumunskom Veľkom Varadíne. 

Rastislavova Morava bola vďaka jeho obozretnosti pokojným ostrovom vo vtedajšej strednej Európe, a preto tu často hľadali útočisko prenasledovaní zo západu. Okolo roku 850 Rastislav už otvorene podporoval nepriateľov cisára Ľudovíta Nemca, a dokonca vykázal bavorských kňazov zo svojho okolia. Čoskoro podporil vzburu markgrófa Ratbota – nám už známeho „riešiteľa Pribinovej kauzy“ – voči centrálnej východofranskej moci. Keď mal cisár Ľudovít – Ludwig tejto Rastislavovej „drzosti“ plné zuby, koncom leta 855 zaútočil na neho s veľkým vojskom. Pustošil okolie hradu, ale nevyhral, dokonca sa Rastislav odhodlal na odvetný vpád do Východnej marky. Kým dovtedy bavorskí kronikári nepísali nič o fransko-moravských vojnách, od roku 855 sú tieto správy už pravidelne súčasťou análov. 

V tom čase popri Rastislavovom moravskom kniežatstve žili Sloveni aj v panónskom kniežatstve so sídlom v Balatone a v Nitrave, ktorú od času spravoval Svätopluk. O troch slovenských vladároch hovorí list Gloria in excelsis z leta 869, ktorý pápež adresuje Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi ako rovnocenným správcom častí Metodovej arcidiecézy. V roku 858 ich chcel všetky zlikvidovať mocný sused kaiser Ludwig. No z jeho zámeru nebolo nič, lebo on nasmeroval svoje vojsko proti bratovi Karolovi Lysému, a jeho syn a nástupca Karloman sa spolčil s Rastislavom. A Rastislav vďaka tomu získal územie okolo Matry. O tri roky vo vojne, v ktorej sa na opačných stranách ocitol Rastislav ako spojenec Karlomana a Pribina ako spojenec Ľudovíta Nemca, Pribina padol. Následne Karloman s Rastislavom zaútočili na ríšu Karlomanovho otca, a spoločne dobyli územie až po rieku Inn. 

Rastislav zmocnel natoľko, že zatúžil po samostatnosti. A tak po porade so Svätoplukom a Pribinovým nástupcom Koceľom zrodilo sa, zdá sa, najmúdrejšie rozhodnutie v našich dejinách. Nestor Kyjevský o tom napísal: „Kniežatá pokrstených Slovenov, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi posolstvo... v ktorom stálo: Keďže náš ľud pohanstvo odvrhol a kresťanského zákona sa drží a nemáme učiteľa takého, čo by nám v našej reči pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby aj iné kraje, keď to uvidia, nás napodobnili, pošli nám, vladáru, biskupa a učiteľa takého. Lebo prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách, i Grécka a z Nemiec, a učia nás rozlične, ale my Sloveni (pozor, nie „Moravania“) sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel. Dobrý vladáru, pošli nám takého muža...“ Stalo sa tak po tom, čo rímsky pápež na rovnakú žiadosť nemal kladnú odpoveď.

Byzantský cisár Michal III. poslal teda Slovenom bratov zo Solúna, Konštantína a Metoda so slovami: „Boh videl vašu vieru a horlivosť ... a zjavil písmená pre váš jazyk, aby ste sa aj vy pripočítali k národom veľkým, ktorí Boha slávia svojím rodným jazykom.“ V roku 863 na scénu našich dejín prichádzajú misionári z Byzancie, a tí prinášajú so sebou „písmená“, aj dvojramenný kríž, symbol cisára Michala III. Slováci sa práve „pripočítali k národom veľkým“. Na Devíne vznikla bazilika a nartexom, ako prvé vysokoškolské učilište na našom území.

Slovenské úspechy poriadne nazlostili západných susedov. Cisár Ľudovít Ludwig sa následne mstil trinásť rokov. A mstili sa aj jeho potomkovia. Nemecká čižma vkročila prvý ale nie posledný raz do slovenských dejín. Frankovia len ťažko znášali, keď v Ríme vítal misiu Konštantína a Metoda od 14. decembra 867 nový pápež Hadrián II. s veľkými ováciami. Tie súviseli s tým, že solúnski bratia prinášali ostatky pápeža a mučeníka sv. Klimenta, ktoré na Kryme našiel Konštantín. Keď pápež položil slovenské liturgické knihy na oltár v rímskom chráme Santa Maria Maggiore, stalo sa niečo, čo bolo v západnej cirkvi tisíc rokov, až do II. vatikánskeho koncilu, nemožné: používanie národnej reči pri bohoslužbách. A tou rečou, štvrtým bohoslužobným jazykom, bola staroslovenčina.

Keď sa v roku 870 z Ríma nanovo vracal Metod už ako arcibiskup, Frankovia ho zajali a uväznili. Tým sa hnev kaisera Ludwiga zďaleka neskončil. Čoskoro sa vo väzení ocitol aj Rastislav, ale aj Svätopluk. Cisárovým osobným nepriateľom bol predsa „nevďačník“ Rastislav a prekážal mu aj ctižiadostivý Svätopluk, osnovatelia „slovenskej jari“. Vtedy, podľa oficiálnej histórie, opierajúcej sa iba o franské anály, došlo u nás k štátnemu prevratu. Svätopluk uznal franskú zvrchovanosť nad svojím Nitrianskym kniežatstvom, a keď sa podľa tradičného výkladu pokúsil Rastislav obnoviť svoj vplyv v Nitre, Svätopluk ho údajne na poľovačke zajal a v novembri 870 odovzdal do rúk nemeckého cisára. Toto je podľa nemeckých prameňov vrcholný bod Svätoplukovho zradcovstva. 

Rastislava následne odvliekli do Bavorska, a na synode v Rezne po odsúdení Metoda na doživotie odsúdili Rastislava na smrť. Akurát že kaiser Ludwig bol „milosrdný“, a tak Rastislava „len“ oslepili. A vraj zomrel, zhnil, v nejakom nemeckom kláštore. Taký je oficiálny, zaužívaný a u nás nespochybňovaný výklad Svätoplukovho správania sa a Rastislavovho osudu.

Mohlo však byť a bolo všetko inak? Po prvé: zajali Rastislava skutočne na základe Svätoplukovej zrady? Po druhé: nemohli víťazní Sloveni po porážke Frankov oslepeného Rastislava oslobodiť, a ten žil potom u syna Borivoja na Levom Hradci a staral sa o výchovu jeho detí? A po tretie: nie je tento múdry vladár, ktorý sa v roku 1994 stal svätcom v pravoslávnej cirkvi, pochovaný na Devíne?