OSOBNOSTI SLOVENSKA 15. ČASŤ: SVÄTOPLUK

Svätopluk je najvýznamnejším slovenským kráľom všetkých čias. Nanovo spojil Nitravu s Moravou a viac ako dvadsať rokov spravoval prvú stredoeurópsku veľmoc, Regnum Sclavorum, na ktoré nadväzovali všetky nasledujúce ríše od Baltu po Stredozemné a Čierne more. Pochádzal z rodu Mojmírovcov, a či boli jeho predkovia spríbuznení s nitrianskymi Pribinovcami? A nesiahajú jeho korene až k Samovi? Mal synov Mojmíra, Svätopluka a údajne aj Predslava. Traduje sa, že ich poúčal o potrebe svornosti troma prútmi.

Žil v rokoch 830 až 894 a zrejme zo stolca v Nitre – kde sídlil aj „jeho“ biskup Viching – vládol po roku 871 ako neporaziteľný panovník, dokonca kandidát na cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa. Jeho moc siahala do dnešného Nemecka, Rakúska, Česka, cez Poľsko, Ukrajinu, Rumunsko, Maďarsko do Srbska, Chorvátska a Slovinska. Ďaleko za rieku Moravu na severozápade a po inú rieku Moravu na juhu. Jeho ríša ako léno Svätej stolice bola postavená na roveň Východofranskej ríše. Pápež Ján VIII. v bule „Industriae Tuae“ ho v roku 880 nazval „svojím milovaným synom“.

Zdá sa, že trvalým sídlom jeho mocnárstva bola Nitra, aj keď Dubravius v 15. storočí hovoril o Bonsoniu, teda zrejme o Bratislave, ako o sídle Svätoplukovho kráľovstva. Sídlil na Devíne? Dokonca sú aj domnienky, že vládol aj z územia dnešného Rumunska. Z moravských bažín zrejme nevládol, to sa Česi neodvážili tvrdiť ani vo filme Cyril a Metoděj, patróni Slovanů z roku 2013. Tam Nitru prezentovali ako temnú, nedôležitú „dieru niekde vo vesmíre“ a Svätopluk bol prienikom podôb Adolfa Hitlera a Nemcom nakloneného smilníka so štrbavými zubami.

Ríšu, ktorej vládol, dodatočne pomenovali ako „Veľká Morava“. Osobitne českí historici si osvojili text carihradského cisára Porfyrogeneta, ktorý polstoročie po Svätoplukovej smrti písal o „hé megalé Marabia“. Nešlo pritom „len“ o vzdialenú a nie Veľkú Moravu? A ako toto územie menovali súčasníci? Regnum Sclavorum? Ľudovít Nemec nazval vo februári 860 Pribinovo panónske panstvo „Slougenzin marca“, teda Slovenská marka, ako územie susediace so Slovenskom, dobovo nazývaným Slovenčina. „Otčina“ dodnes ostala v našom slovníku. Napokon o „Slovenskej zemľi“ písal aj mních Nestor.

V oficiálnej pamäti národov – i nášho – neostal však len ako mocný, neporaziteľný vladár, ale aj ako vierolomný, nemravný či zradný panovník. Moderne sa tomu hovorí „kontroverzná“ postava dejín. Takto vlastne cudzí i domáci označujú všetkých úspešných predstaviteľov Slovenska, ktorí „nikdy nezabúdali na Slovensko, nech sa naokolo dialo čokoľvek“. Toto je odkaz kardinála Korca idúci ako červená niť našimi dejinami. V zachovaných dokumentoch, zväčša však iba nemeckých, sa mu ako najväčší hriech pripisuje vydanie strýka Rastislava do rúk cisára Ludwiga der Deutsche a zrada Frankov, jeho kmotra Arnulfa. Len preto, že sa úspešne vyhýbal „nemeckej čižme“? Akurát že na škodu na svojom diele neskoro prekukol Vichinga.

Podľa nemeckých análov keď mu chcel Rastislav odňať Nitru, ktorú Svätopluk chcel podriadil Frankom, a išiel ho zlikvidovať na poľovačke, stal sa opak. V novembri 870 Svätopluk údajne zajal a poslal Frankom na potrestanie Rastislava. Malo sa tak stať onedlho po tom, čo spoločne práve s Rastislavom a Koceľom pozvali misiu z Byzancie, hoci moravský Rastislav a nitriansky Svätopluk mali rozdielne názory na „zahraničnú politiku“. Rastislav bol za orientáciu východnú a Svätopluk európsku, nemeckú. Aké aktuálne. 

Ak by však Svätopluk naozaj spolupracoval s Frankami na zatknutí Rastislava, prečo sa potom v rovnakom čase ocitol v nemeckom zajatí aj on, a k tomu ešte aj Metod? A to v čase, keď sa stal krstným otcom nemanželského syna budúceho nemeckého cisára Arnulfa. Ten dostal meno Zventibold a krstný dar, zlatý dvojkríž, nemohol sňať Svätopluk z krku, aby sa potom v čase, keď Zventibold bol lotrinským kráľom, dostal do erbu Lotrinska? Nezatkli Svätopluka vtedy, keď spoznal pravdu o strýkovom osude a vzbúril sa? Keď siahol na meč po tom, čo sa dozvedel, že Bavori na Moravu posielajú vlastných ľudí, grófov Vilhelma a Engelšalka, aby vládli ako regenti? A tak zrazu Rastislav bol oslepený,  Metod odsúdený na doživotie, a Svätopluk s neistou budúcnosťou v cele.

Ak Svätopluk naozaj zradil, tak to bolo v lete 871, keď sa ľsťou dostal z väzenia, postavil sa na čelo franských vojsk a sľuboval potlačiť vzburu pod vedením kňaza Slavomíra, údajne Rastislavovho brata a Svätoplukovho ďalšieho strýka. Spojil sa však so Slavomírom a nemecké vojsko rozprášili. Toto mu Nemci nikdy neodpustia. Cez svoje anály vyšlú budúcim generáciám signál o Svätoplukovi, zradcovi strýka i Frankov. Avšak ak by naozaj zradil strýka, prijali by ho Sloveni bez akýchkoľvek problémov za vládcu Nitravy, ktorú nanovo spojil s Moravou? Docielil víťazstvo, ktoré znamenalo definitívny koniec akejkoľvek franskej nadvlády. Osobitne po roku 874, keď jeho vyslanci uzavreli mier s cisárom Ludwigom vo Forchheime. Vojenský neúspech však vyvážili Nemci nasadením mnícha Vichinga. Vojensky ho však nikdy neporazili

Svätoplukovi kritici mu dávajú za vinu vyhnanie Metodových žiakov. Ale veď počas Metodovho života úzko spolupracovali. Domácu cirkev rozvrátil po Metodovej smrti Viching, a aj vďaka tomu Svätoplukova ríša po jeho smrti, či len odchode do kláštora(?) po roku 894 postupne zaniká. Svätopluk si zrejme nevzal k srdcu Metodovo „Napomenutie vladárom“, ani jeho vyhrážku, že ak vyženie, či dopustí vyhnanie jeho žiakov, na tisíc rokov sa stane podnájomníkom vo vlastnom dome.

Po Svätoplukovi ostali legendy. Martin Homza v knihe „Svätopluk v európskom písomníctve“ ich delí na čierne a biele. Čierne súvisia so zradou Frankov a kmotra Arnulfa, s vyhnaním Metodových žiakov, a aj s tvrdením o „výmene“ kráľovstva s Maďarmi za „bieleho koňa“. Podľa bielej legendy Svätopluk zmizol zo stredu svojho vojska, tajne zabil koňa, zakopal meč a v prezlečení sa uchýlil k pustovníkom na Zobore, kde nepoznaný prežil zvyšok života a až v čase smrti prezradil, kto je. Bola to len legenda, keď píše o tom švajčiarsky mních Bucelin v „Menológiu svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu“ z roku 1655? Svätopluka označuje za svätého. Tituluje ho ako „kráľa mnícha vyznávača“ a udáva ako deň jeho sviatku 16. marec. Možno na neho predsa len pozitívne zapôsobilo Metodovo „Napomenutie vladárom“ zo smrteľnej postele.