OSOBNOSTI SLOVENSKA 25. ČASŤ: SVORAD A BENEDIKT

Jedni z prvých slovenských, ale aj uhorských svätcov, svätí Svorad-Ondrej a Benedikt, majú svoj sviatok 17. júla. Je symbolické, že ide zároveň o pamätný deň prijatia Deklarácie o zvrchovanosti v roku 1992. V občianskom kalendári sa však 17. júla väčšmi uprednostňuje Bohuslav či Božislav. Benedikta je 22. marca. 

Obaja svätci boli oficiálne, teda pápežom Gregorom VII., kanonizovaní spolu s kráľom Štefanom a jeho synom Imrichom v roku 1083. Zásluhu na tom má kráľ svätý Ladislav, ktorého ruka drží dvojramenný kríž v erbe Nitry. Na vyhlásenie za svätého však vtedy nebol bezpodmienečne potrebný súhlas pápeža. Svätcov mohli vyhlásiť aj miestni cirkevní predstavení, v prvom rade diecézni biskupi. Dialo sa to zväčša vyzdvihnutím telesných ostatkov z miesta, kde boli pochované a po slávnostnom obrade ich uloženie na iné slávnostnejšie miesto. Mohol to urobiť aj nitriansky prepošt, resp. svätiaci biskup, ktorým v druhej štvrtine 11. storočia bol Bystrík. Ten zahynul v roku 1046. Aj jeho nástupca v tretej štvrtine 11. storočia asi bol svätiacim biskupom, a ten mohol vykonať kanonizáciu Svorada-Ondreja a Benedikta, čo bolo prianím Gejzu, Ladislavovho brata, a mohlo sa stať v čase nástupu Gejzu na trón, 14. marca 1074. To by vysvetľovalo, že osobitnú úctu im preukazovali vlastne iba v Nitrianskej diecéze. V súčasnosti osobitnú úctu týmto dvom svätcom vzdávajú aj benediktíni a paulíni.

Budúci kráľ Gejza, Nitran, si ctil pamiatku zoborských pustovníkov. Keď v apríli 1064 navštívil päťkostolského biskupa Maura, rodáka z Nitry, vyprosil si od neho polovicu reťaze, ktorú mal Svorad vrastenú do tela ako prejav sebatrýznenia. Maurus (1036 – 1075) túto reťaz získal hneď po Svoradovej smrti od zoborského opáta Filipa: „Polovicu tejto reťaze som až dodnes opatroval. Nemohol som však odoprieť prosbe najkresťanskejšieho kniežaťa Gejzu, ktorú ju túžobne odo mňa žiadal“. To bolo bezprostredným podnetom pre biskupa na napísanie legendy Život svätých pustovníkov Svorada-vyznávača a Benedikta-mučeníka v rokoch 1064-1070 s cieľom dosiahnuť ich kanonizáciu. Maurus sa o živote pustovníkov dopočul priamo od Svoradovho žiaka Benedikta a zoborského opáta Filipa ešte ako mladý mních kláštora v Panonhalme. 

Svorad, patrón mesta Nitry a nitrianskeho biskupstva, sa narodil okolo roku 980. Podľa legendy prisťahoval sa do Nitry asi v roku 1022. V súčasnosti sa všeobecne prijíma názor o jeho poľskom pôvode, pritom vtedy hranice medzi Poľskom a Slovenskom neexistovali, „Slowaczyzna“ bola súčasťou Poľska. Údajne sa pridržiaval cyrilometodskej tradície, a keď v roku 1022 proti nej vystúpil Boleslav Chrabrý, strhli sa nepokoje, preto odišiel do Nitry. Tam ho vtedajší opát široko – ďaleko známeho Zoborského kláštora – Filip prijal za člena rehoľnej komunity, a dal mu rehoľné, vtedy populárne meno Ondrej, spájané s byzantskou tradíciou. 

Svorad ako novoprijatý rehoľník celkom iste nebol kňazom a zrejme sa ním ani nestal. Viedol život plný odriekania, tvrdo pracoval, nedoprial si ani riadny odpočinok a spánok, a ako vysvitlo až po jeho smrti na tele nosil na znak kajúcnosti či sebatrýznenia, kovovú reťaz. Keďže mu úplne vrástla do tela, musel ju nosiť veľmi dlho. 

Opát Filip mu čoskoro pridelil ako pomocníka mladšieho rehoľníka Benedikta, pôvodným menom Stojislav z okolia Trenčína. Svorad zomrel v chýre svätosti okolo roku 1031 a bol pochovaný vo vtedajšom kapitulsko-prepoštskom chráme svätého Emeráma v Nitre. Stojislav-Benedikt bol už pred príchodom Svorada-Ondreja členom benediktínskeho konventu v Zoborskom kláštore. Nemožno vylučovať, že bol kňazom. 

V textoch o živote týchto dvoch svätcov sa zväčša predpokladá, že spoločne pustovníčili nielen v jaskynke pri Zobore, ale aj na Skalke pri Trenčíne, vzdialenej z Nitry tri dni pešej chôdze, takže sa o tom pochybuje. Zrejme na Skalke pustovníčil len Benedikt po Svoradovej smrti. Napokon najstarší kostol z konca 11. storočia tam bol zasvätený len Benediktovi, nie aj Svoradovi. Po smrti Svorada-Ondreja žil Benedikt sám, a pustovníčil v systéme jaskyniek, ktoré možno už predtým poznali a používali zbojníci pôsobiaci v pohraničí. Benedikta už nepochybne za jeho života pokladali ľudia za Božieho muža, účinného príhovorcu a divotvorcu, preto ho pravidelne navštevovali a nosili mu aj milodary.

S tým súvisel aj jeho odchod z tohto sveta. Prepadli ho zbojníci, pretože očakávali, že sa budú môcť zmocniť bohatstva, zhromaždeného v jeho jaskynnom príbytku. Odvliekli ho na strmú skalu, kde je dnes dvojvežový kostol nad Váhom, zaškrtili ho a telo zhodili do Váhu. Stalo sa to asi okolo roku 1034. Podľa legendy našli telo Benedikta vo vode až po roku a pochovali ho v chráme svätého Emeráma, pri tele jeho učiteľa Svorada. Zachovala sa aj indícia, že telo Benedikta nevylovili z Váhu pri Skalke, ale, že ho voda odniesla po prúde ďalej. Legenda spomína, že po jeho smrti sedával veľký orol na brehu rieky. Pltníci, ktorí sa plavili po Váhu okolo tohto miesta, si preto zvolili Benedikta za svojho patróna a ochrancu. 

V roku 1224 založil na tomto mieste nitriansky biskup benediktínsky kláštor. V roku 1520 postavil tu kaplnku sv. Doroty palatín, evanjelik Juraj Turzo, čo svedčí o nadkonfesijnom charaktere tohto posvätného miesta. Tá sa stala súčasťou pútnického kostola Panny Márie.