OSOBNOSTI SLOVENSKA 31. ČASŤ: GEJZA DRUHÝ

Aj po hroznom pokuse o vraždu predsedu vlády 15. mája 2024 vyvstáva otázka načo je dejepis, ak sa z neho vytratí prepájanie minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou? Stane sa nanajvýš zbierkou povestí, legiend, mýtov a rozprávok. Tak nám predstavovali našu minulosť iní, tak sme si privykli, dejepis je v kúte nášho vzdelávania.

Aj preto je naša pamäť krátka, lebo sme nehľadali v našej histórii národnú filozofiu. Všetci okolo nás vykladajú históriu na svoj obraz, len Slovákom má byť subjektívny pohľad zakázaný? Možno obdobie vlády Pribinovcov, Svätoplukovcov či Arpádovcov zredukovať len na rozprávanie o zlých a dobrých ujoch a tetách? Má to byť len rozprávka na dobrú noc, že kráľ Štefan sa učil vládnuť v Nitre, že Nitrania Hont a Poznan „urobili“ z neho kráľa, že iní Nitrania, budúci králi Gejza I. a Svätý Ladislav, pod nitrianskym dvojramenným krížom pripojili v roku 1074 k Nitrave Zadunajsko?

To nie je rozprávka, v Nitre je kolíska slovenskosti i Uhorska. Má, či nemá význam aj pre prítomnosť, že v roku 1243 vydal pápež Inocent IV. bulu, ktorou potvrdil, že dovolenie pápežov Hadriána II. a Jána VIII. vykonávať bohoslužby v slovenskom jazyku ostáva v platnosti? Neznamená to, že zápas so západným svetom o cyrilo-metodské dedičstvo pokračoval ešte 357 rokov po výčinoch Vichinga a netrvá – pod nemeckou čižmou – doteraz? Je to „politizácia histórie“, ak nehovoríme o Arpádovcoch ako o Maďaroch, ale ako o „našich“ kráľoch?  

Ján Tibenský vo svojej knihe z roku 1965 „Chvály a obrany slovenského národa“ uvádza, že „hlavná ťarcha civilizačnej práce na Slovensku bola vždy na pleciach slovenského ľudu. Z jeho mozoľov a potu vyrástli dediny, mestá, hrady na neprístupných bralách, pompézne zámky a kaštiele, nádherné románske, gotické a barokové chrámy,  ale aj prelieval krv nielen pri obrane svojej domoviny, ale celého Uhorska a často európskej civilizácie.“ Má pravdu, pamätajme na ňu aj dnes. 

K jeho konštatovaniu, že „Slovensko v rámci uhorského štátu nedosiahlo nikdy ani najnižší stupeň kultúrnej a politickej samosprávy“ však treba dobromyseľne dodať, že to aj preto, lebo „Uhorsko“ bolo naše. Že zväčša z Nitravy / Slovenska pochádzajúci muži vládli Uhorsku mečom, krížom i perom až do jeho konca. Presvedčenie, že Uhorsko je naše, „vybili z našich hláv“ tvrdé maďarizačné časy a v nich sa rodiace kruté protislovenské opatrenia od polovice 19. storočia. A „vďaka“ bratským vplyvom spoza rieky Moravy po roku 1918, dodnes sa nám tento pocit nevrátil. Vracajme sa však k dejom tak, ako prebiehali. 

Už tri dni po smrti Bela II. Slepého, 16. februára 1141 korunovali za kráľa jeho syna Gejzu II. Keďže mal vtedy iba 11 rokov, v správe štátu pokračoval švagor jeho srbskej matky Heleny, palatín Beloš. O päť rokov sa Gejza oženil s Eufrozínou, dcérou kyjevského veľkokniežaťa Mstislava, čo ho vtiahlo do mocenských sporov u východného suseda.

Absolvoval šesť výprav do Kyjevskej Rusi na pomoc svojmu švagrovi Izjaslavovi, ktorého zosadil z trónu suzdaľský Juraj Dlhoruký. Pomáhal aj Srbom, ktorí bojovali proti Byzancii, a to viedlo k vpádu a pustošeniu Uhorska Byzantíncami, podporovanými Kolomanovým „ľavobočkom“ Borisom. Nebezpečný však bol najmä tlak rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu, ktorý sa netajil mocenskými záujmami pod heslom „Drang nach Osten“. Výzva „Východné úsilie“, ktorú Barbarossa vyslovil už pri svojej korunovácii v roku 1152, pretrvala stáročia. 

 

 

Aj po hroznom pokuse o vraždu predsedu vlády 15. mája 2024 vyvstáva otázka načo je dejepis, ak sa z neho vytratí prepájanie minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou? Stane sa nanajvýš zbierkou povestí, legiend, mýtov a rozprávok. Tak nám predstavovali našu minulosť iní, tak sme si privykli, dejepis je v kúte nášho vzdelávania.

Začala sa éra príchodu „nemeckých hostí“ na Slovensko s „novými výrobnými skúsenosťami,“ ale – ako konštatuje Tibenský – „kultúrny rozvoj Slovenska, technická vyspelosť remeselnej výroby, ako sa s ňou stretávame v slovenských mestách od 14. storočia, je už výsledkom predovšetkým domáceho vývoja.“ Záujem Nemcov o nás – ku ktorým sa zavše pridávali zo západu Česi – bol systematický, neustály, nemal prestávku až po istého Adolfa, a trvá vlastne až dodnes. Vždy mal vynachádzavo iné postupy a metódy, ale cieľ ostával ten istý: ovládať nás, naše mysle, ale aj naše „ruky“, náš výrobný potenciál. 

Zároveň však existujú diela nemeckých vzdelancov, ktoré prinášajú pre poznanie našich dejín cenné informácie. Skoro súčasne vyšli práce Johannesa Aventinusa „Annales Bojorum“ z roku 1554, a Georgiusa Agricolu, narodeného ako Georg Pawer/Bauer, „De re metallica libri XII“ z roku 1556. V oboch je veľa pasáží, týkajúcich sa Slovenska, ale dnešní vykladači slovenských dejín ich zväčša ignorujú. Prečo sú pre nich „kontroverzné“? Lebo ich písali „až“ v 15. – 16. storočí? Je ešte jeden taký národ, ktorý si nevšíma to, čo ho „zhodnocuje“?

Agricola uvádza, že banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770, vo Zvolene v roku 795. Že začiatky baníctva u nás sú o 200 až 400 rokov staršie ako v Nemecku. Dokonca banskoštiavnické bane existovali už v 6. a 7. storočí a založili ich Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: „sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“ 

Nemeckí hostia k nám prichádzali najmä po roku 1152, a pozývali ich uhorskí králi do dynastických vojen. A Nemci pomohli raz jednej, raz druhej strane za výhody, ústupky a odmenu. Gejza II. bol prvý, kto „zoštátnil“ bane v rukách slovenských vlastníkov, a povolal do nich nemeckých kolonistov. Z celkového výnosu baní stačilo vtedy kráľovi 10 percent, zvyšok smeroval do „demokratickej“ Európy – ako dnes. 

„Bojovné chúťky Gejzy II. vyhasila smrť 31. mája 1161“, napísal Záborský. „Celý jeho život plynul v ustavičných bojoch. Vláda jeho pamätná je len povolaniem do krajiny osadníkov nemeckých. Za časov jeho škľabila sa priepasť medzi cirkvou západňou a východňou. Dialo sa tak po celej Európe.“