OSOBNOSTI SLOVENSKA 40. ČASŤ: MATEJ KORVÍN

Po smrti prvého Habsburga, ktorý „nazrel do našej špajze“, teda Albrechta, vládol Vladislav Jagelovský, až pokiaľ hrdinsky nezahynul v boji s Turkami pri Varne v roku 1444. Na trón mal nastúpiť Ladislav Pohrobok, ktorého záujmy bránil Ján Jiskra z Brandýsa, ale mal len sotva päť rokov. A keďže jeho matku Alžbetu zrejme otrávili – nie prvý, ani posledný raz umierali naši vladári a ich príbuzní násilne –, dostal sa do opatery cisára Fridricha III. do Viedne.

Predstavitelia šľachty rozhodli, že Uhorsko budú spravovať siedmi kapitáni – na území Slovenska to bol Ján Jiskra, Pongrác zo Svätého Mikuláša a krajinský sudca Imrich Bubek. Nebolo to však dobré rozhodnutie, zavládli intrigy, rozbroje, násilnosti, a tak snem poveril v roku 1446 správou štátu najmocnejšieho z veľmožov, Jána Huňadyho. Veľa sa však nezlepšilo, ľudia žili v neistote a Huňady musel okrem Turkov bojovať aj s Jánom Jiskrom, neoficiálnym vládcom Slovenska. V roku 1453 po porážke od Jiskru pri Lučenci – o čom je Kubániho román Valgata – nahradil na tróne Huňadyho vtedy trinásťročný Ladislav Pohrobok, a Huňady ostal hlavným kapitánom Uhorska. Ladislav sa zväčša zdržiaval vo Viedni alebo Prahe, a viedol záhaľčivý život. Venoval sa zábavám, jedlu, vínu a rozkošiam. Zomrel iba ako 17-ročný 23. novembra 1457 v Prahe. Keďže rok predtým zomrel aj hlavný kapitán Ján Huňady, trón bol voľný.

Uchádzali sa oň Huňadyho synovia. Staršieho, Ladislava, však sťali pod budínskym hradom. Prvého januára 1458 zvolil snem za kráľa Mateja Huňadyho, ktorý vošiel do dejín pod menom Matej Korvín. Korvína – havrana mali Huňadyovci v rodovom erbe. Korunovali ho však až 29. marca 1464, až dovtedy odmietal vydať uhorskú korunu cisár Fridrich III. z Viedne.

V čase korunovácie mal dominikánmi vzdelaný Matej 21 rokov – narodil sa 23. februára 1443 v Kluži. V rokoch 1458 až 1490 bol uhorským kráľom, od roku 1486 rakúskym vojvodom a od roku 1469 si nárokoval aj titul českého kráľa. Dobyl aj Dolné Rakúsko a jeho sídlom sa v roku 1485 stala Viedeň. V nej o päť rokov, 6. apríla 1490 aj zomrel. Bol čistotný, rozčúlil sa, keď mu služobníctvo donieslo neumyté figy. Dostal mozgovú mŕtvicu a o dva dni jej podľahol.

Za svoje poslanie považoval likvidáciu bratríckych skupín. V máji 1458 ich porazili jeho vojská pri Blatnom Potoku a posledný bratrícky tábor zničili v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcu bratríkov Švehlu a ďalších dal popraviť. Radových vojakov prijal ako žoldnierov do svojho „čierneho pluku“, išlo približne o 20- až 30-tisíc mužov.

Kráľa Mateja si slovenský ľud zapamätal ako dobrého a spravodlivého kráľa, za ktorého vlády sa život zlepšil. Tradovalo sa, čo vyhlásil Ľudovít Štúr na zasadaní snemu v Bratislave v roku 1847: „Zomrel kráľ Matej, zomrela spravodlivosť.“ Matejovi sa v svojom slávnom diele Detvan venuje aj básnik Andrej Sládkovič.

Traduje sa, že Matej občas aj v prezlečení chodieval na poľovačky ku Kráľovej Holi, že zastrelil posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode. Obľúbil si lipu v Bojniciach, pod ktorou úradoval a zasadal aj uhorský snem. Dodnes je to Lipa kráľa Mateja. Jeho činy pripomína budova Akadémie Istropolitany na Venturskej ulici v Bratislave, prvej univerzity u nás, ktorú založil v roku 1465. Z jeho čias je aj Dóm sv. Martina v Bratislave i dielo Majstra Pavla z Levoče. Možno by si aj v našom hlavnom meste zaslúžil viac pozornosti. Nie je po ňom pomenovaná žiadna ulica ani námestie. On zďaleka nebol kráľom Maďarov.

Taliansky vzdelanec Galeottus Martius, ktorý pôsobil na Matejovom dvore, zaznamenal jeho lingvistické schopnosti: „V takom veľkom zhromaždení totiž jediný kráľ Matej ovládal slovenský jazyk.“ Podľa jazykovedca Eugena Paulinyho „kráľ Matej dobre vedel po slovensky i po česky a dorozumel sa v každom slovanskom jazyku“. O tejto tradícii svedčí aj preklad výsadnej listiny pre dedinu Svinná, ktorú dali v 17. storočí vyhotoviť miestni šoltýsi. V listine ho titulujú ako slovenského kráľa: „My Mattias z milosti Boží král uherský, slovenský a český.“

O jazykových schopnostiach uhorských kráľov sa vyjadril František Sasinek takto: „Ačkoľvek dejepisne zistené je len o kráľovi Žigmundovi, že okrem iných jazykov hovoril i kumánsky (teda maďarsky), a o kráľovi Matejovi, že znal i maďarsky, predsa tento nemal dvor maďarský, ale český. Dosť sa Viliam Fraknói (do povinného pomaďarčovania mien v roku 1874 ako Viliam Frankl), rodák z Mojmíroviec, katolícky biskup, tajomník Uhorskej akadémie vied) nachodil po archívoch domácich a zahraničných, ale nikde nenašiel ani riadočka maďarského po kráľovi Matejovi.“

Bol dvakrát ženatý, ani s Katarínou z Poděbrad, dcérou českého kráľa, ani so vzdelanou Beatrix Aragónskou, dcérou neapolského kráľa, však nemal deti. Nemanželského syna Jána Korvína mu povila rakúska meštianka Barbara Edelpacková. Uhorské stavy však nerešpektovali jeho vôľu, aby sa stal kráľom, a po jeho smrti za kráľa zvolili Vladislava II. Jagelovského, ktorý bol už od roku 1471 českým kráľom.