OSOBNOSTI SLOVENSKA 45. ČASŤ: MIKULÁŠ BAKALÁR ŠTETINA

Slováci pretrvali na oboch brehoch Dunaja i Moravy až po i za Tisu, ako o tom svedčí Ján Stanislav, od najstarších čias. No boli Slovenmi, Rastislav a spol. v pozývacom liste do Byzancie píšu „my, Sloveni sme prostý ľud“. Prečo a odkedy sme Slováci? Podľa Tomáša Vetešku „meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu ako vandrák, všivák, husák, babrák“.

Naši západní susedia robili všetko, aby nám preinačili meno: namiesto Slovenov, „základnej bunky“ Slovanov, najprv z nás urobili Slovákov a neskôr (v roku 1883) z našich slovenských predkov Slovienov. Napokon aj „Pražská jar“ v roku 1968 sa začala v Bratislave.

Pojem „Slováčko“ (Zlovachko) sa uvádza v kronike Jána z Turca pri opise udalostí po roku 1458, čím sa odlišuje slovenské etnikum od Poliakov a Čechov.  Do 15. storočia neboli Slováci, len Sloveni, a keďže Slovenmi naďalej ostali Slovinci, často si ich svet mýli s nami.

A maďarskí historici píšu, že pri „zaujatí vlasti“ (r. 896) nenašli pod Tatrami Slovákov, ale Slovenov – čo je vlastne pravda. A českí historici na čele s Chaloupeckým z toho vyvodili záver, že tu nebolo nič, len „hvozdy“, teda husté lesy. A papieroví Slováci môžu takto tvrdiť, že Slováci sú národ mladý, dokonca, že „vznikli“ až za tatíčka Masaryka. 

K svojmu slovenskému pôvodu sa otvorene prihlásil v predhovore k dielu „Život Mohamedov“ tlačiar, vydavateľ a prekladateľ Mikuláš Bakalár Štetina, nazývaný aj „slovenský Gutenberg“. Nemec Gutenberg vynašiel kníhtlač v roku 1455, náš Bakalár tlačil knihy od roku 1498. Išlo o dielo Tomáša Kempenského „O nasledovaní Krista Pána.“ Jeho firemnou značkou, teda signetou, boli na trojvrší tri lipové lístky na dlhých stopkách.

Štetina sa narodil okolo roku 1450, a o miesto jeho rodiska zápasia Piešťany, Trenčín a Rajec. Absolvoval Krakovskú univerzitu v roku 1475 a tlačiarenskému umeniu sa naučil v Benátkach, kde bol počas svojich vandroviek. Od roku 1488 sa činil v Plzni, kde sa aj oženil (1495). V rokoch 1493 – 1514 vydával ľudové romány, kalendáre a tlačil aj rôzne traktáty cirkevného a náboženského charakteru.

Kým objaviteľ kníhtlače, Gutenberg, zomrel zabudnutý, a nepochopený, prvý slovenský tlačiar sa dožil rozkvetu svojej tlačiarenskej dielne. Úspech bol o to väčší, že Gutenberga mnohí predstavitelia cirkvi odsudzovali za „zneváženie“ Božieho slova paradoxne tým, že sa pomocou tlače dostala Biblia medzi prostý ľud, a nemusela sa už prácne prepisovať v kláštoroch. Považovali to za diablovo dielo. 

Štetina odlišoval Slovákov od Čechov. V diele „Vocabularium Lactifer“ z roku 1511 stoja vedľa seba: „Čechové a tudiež Slováci.“ V roku 1495 vytlačil knihu Jána Zlatoústeho „O napravení zblúdilého“, v ktorej predhovore stojí, že dielo bolo preložené, „aby netoliko Řekové a Latiníci, ale také i Čechové a Slováci řecké učitele k vzdělání viery křesťanské mohli čísti.“

Podľa českých historikov Bakalár stál pri kolíske českej predbielohorskej publicistiky. Pre nás bol jedným z prvých slovenských tlačiarov. Popri Petrovi z Bardejova, ktorý pôsobil v Benátkach, či v Krakove pôsobiacom Slovaciusovi. Zomrel pred rokom 1520.

Slovenčina sa v tých časoch bežne používala. Svedčí o tom list z 27. septembra 1599. Teofil Kristek, jezuita žijúci v Poľsku, píše svojmu šéfovi, pôsobiacemu v Šali: „... nakoľko môžem súdiť podľa češtiny a poľštiny, ktoré ovládam dosť dobre, a tiež podľa tohto nášho jazyka, ktorý teraz používam, teda uhroslovanského...“ Jezuita Kristek sa priznáva, že hovorí slovenským jazykom, ktorý odlišuje od češtiny a poľštiny.

V roku 1508 prijal obuvnícky cech v Liptovskom Mikuláši po slovensky písané stanovy. V roku 1581 vyšla v Bardejove prvá kniha vo vtedajšej slovenčine, „Katechysmus Luthera z nemeckého yaziku na Slowensky preloženy“. V roku 1590 vydali cechy v Trenčíne nariadenie, že na ich rokovaniach sa môže hovoriť len po slovensky.

Vtedajšia slovenčina bola iná, ako dnes. V testamente Jána Parížovského z Liptova (1564) sa píše: „Item nebosstyczkey czambatowy suknu czernu panne Zoffygy. Item letnyk brunatny sstamietowy gey nebossticzkey a dwe krawy, dwe perine, dwe hlawnycze a cztyry obrusy a dwa rucznyky, to aby dala panna Juliana Katussy.“

V prvej vinohradníckej knihe Trnavy z roku 1565 stojí: „Na den svatého Valentína kúpil Antre Palovič od Jána Sysla osminu vinohradu na Ružiené hore za 43.“ V bytčianskom archíve sú inventáre majetku Juraja Turza z r. 1606: „W gesenickzkem Majery Kraw 48, Buyacy 2, Telecz tohoročných ostawených 18, Telecz pri czecku 5, Prasecz malých 25“.

A Slovensko sa chápalo ako osobitný celok. Čech Jan Netolický ho v roku 1574 nazýva „Sclavoniou“. O dvanásť rokov bol v Prahe vydaný nemecký leták, v ktorom sa píše „In Liptauer Comitat in Slovakia“ (v Liptovskej stolici na Slovensku). Pomenovanie „Slovakia“ bolo známe a používané napriek tomu, že Slovensko nemalo samosprávu, bolo však vnímané ako osobitná časť Uhorska.

V 16. storočí sa uvádza ako Slavonia, Slovaken, Slováky, Slowiaky, Slovakia. Turci hovorili o „Tót vilájete“ a v maďarských textoch z tohto obdobia sa hovorí o „Tóthorságu“. Slovenčina a Slovensko prežívali teda v 16. a 17. storočí kontinuálne od čias Regnum Sclavorum, teda od konca 9. storočia.