OSOBNOSTI SLOVENSKA 48. ČASŤ: FERDINAND PRVÝ

Keď sa počas hodovania na krstinách syna Jána Žigmunda upil a prejedol k smrti jeho otec Ján Zápoľský, posledný domáci kráľ, ktorého nazývali aj „slovenským kráľom“, kráľom sa stal – podľa dohody uzavretej vo Veľkom Varadíne v roku 1538, Ferdinand I. Habsburský. Dedičov Jána Zápoľského mal odškodniť bohatými majetkami v iných svojich krajinách. Keďže však manželka Jána Zápoľského Izabela dala syna Žigmunda korunovať za uhorského kráľa, Ferdinand v dôsledku porušenia dohody opäť obľahol Budín. A Jánovi Žigmundovi ostalo Sedmohradsko s priľahlými stolicami a časťou juhovýchodného Slovenska s Košicami.

Ferdinanda zvolili za kráľa 17. decembra 1526 na sneme v Bratislave, ktorý zvolala kráľovná vdova Mária vedno s palatínom Štefanom Bátorim. O trón a skutočnú vládu však musel roky bojovať s protikráľom Jánom Zápoľským, ktorý bol podporovaný Osmanskou ríšou, tá od polovice 15. storočia prenikala do Európy. Turci dvakrát, v r. 1529 a 1532, ohrozili Viedeň. Ferdinand si napokon – okrem titulu uhorského kráľa (korunovaný bol v novembri 1527) – udržal vládu v západnom Uhorsku, v Chorvátsku a na dnešnom Slovensku. Bol vzdelaný a rozhľadený, údajne vstával každý deň o piatej ráno a celý deň pracoval. Aj vďaka tomu založil podunajskú monarchiu rakúskych Habsburgovcov, štátny útvar s meniacimi sa hranicami, ktorý pretrval ďalších takmer 400 rokov (až do r. 1918). Za jeho vlády prijal snem zákon, ktorým sa obnovilo slobodné sťahovanie poddaných.

Aj vďaka sestre Márii sa Ferdinand zaslúžil o rozvoj Bratislavy, ktorú vtedy Slováci volali Prešporok. V roku 1536 ju vyhlásil za hlavné mesto Uhorska, ktorým bola až do roku 1848. Do Bratislavy sa presťahovala Uhorská komora, úrad palatína, najvyššieho sudcu i korunovačné klenoty, tu sa schádzal snemy. V roku 1541 sa pred tureckým ohrozením presťahovalo Ostrihomské arcibiskupstvo i kapitula do Trnavy, ktorá sa na vyše 200 rokov stala strediskom cirkevnej správy.

Bratislava – Prešporok, v tom čase mala hradby s vodnou priekopou, opevnený hrad, ležala pri mohutnej rieke, ktorá tvorila prirodzenú ochranu z juhu, takže mesto nebolo dobyté Osmanskou ríšou. Počas korunovačnej ceremónie, ktorá vrcholila v Dóme sv. Martina, bol budúci kráľ v bezpečí, rovnako ako aj šľachta a duchovenstvo zúčastňujúce sa na korunovácii. Práve jeho syn Maximilián ako prvý prijal v Bratislave uhorskú korunu v roku 1563. Pripomína to na Hlavnom námestí veľká renesančná fontána z roku 1572.

Prichádzali časy šírenia Lutherovho učenia na našom území. Najprv sa k nemu hlásilo obyvateľstvo nemeckého pôvodu v banských mestách. V roku 1521 dal ostrihomský arcibiskup čítať v kostoloch pápežskú kliatbu na Luthera. Reformáciu však nezastavili ani zákony nariaďujúce upáliť každého evanjelika. Prísny edikt proti luteránom vydal aj Ferdinand, ale nevyžadoval jeho dodržiavanie, pretože bol odkázaný na ich podporu. Ako prísny, ale tolerantný katolík, zasadzoval sa o rekatolizáciu ríše s podporou katolíckych rádov, osobitne jezuitov. Oni zriadili univerzitu aj v Trnave (1635), aj v Košiciach (1657). Významnou mierou sa zaslúžil o uzavretie augsburského náboženského mieru v r. 1555 a o zvolanie tridentského koncilu v rokoch 1545 – 1563.

Ferdinand I. sa počas svojej skoro štyridsaťročnej vlády usiloval o posilnenie centrálnej správy súštátia a zvýšenie panovníckej moci ako protiváhy právomoci krajinských úradov v Čechách a v Uhorsku, ktoré obmedzoval. V roku 1527 vydal dvorský poriadok, tzv. Hofstaatsordnung, v ktorom sa zasadil o vytvorenie orgánov ústrednej správy. Dvorský poriadok, ktorý bol vlastne inštitucionálnym vyjadrením Ferdinandovho absolutistického politického programu, nebral do úvahy tradície samostatnosti ani českého štátu, ani Uhorska, a v dobe svojho vydania nemohol vstúpiť do platnosti v celom rozsahu. Išlo však o veľmi premyslené a koncepčné nariadenie, ktoré značne predbehlo svoju dobu a ktorého plody zbierali Ferdinandovi potomkovia ešte po stovkách rokov. Jeho absolutistické tendencie viedli v Čechách k narastaniu stavovskej opozície, ktorá sa s panovníkom otvorene stretla začiatkom roku 1547 v tzv. prvom stavovskom odboji. Ferdinand českú stavovskú opozíciu porazil a potrestal exemplárnymi popravami a konfiškáciami majetkov.

Zásadný význam pre beh sveta mali vtedy strategické sobášne zväzky. Tie Ferdinand využíval aj pri svojich 15 deťoch, ktoré splodil s manželkou do jej smrti. Zomrela v roku 1547 ako tridsaťdvaročná. Smútil za ňou až do konca života. Podobne ako jeho sestra Mária, ktorá po smrti Ľudovíta II. odmietla všetky ponuky na sobáš.

Ferdinand I. zomrel 61-ročný v roku 1564 a je pochovaný po boku svojej manželky v hlavnej lodi Svätovítskej katedrály v Prahe. Jeho nástupcom bol syn Maximilián.