PALESTÍNSKE PEKLO

Náhly brutálny útok Hamasu 7. októbra, na ktorom sa podieľali aj iné radikálne islamistické organizácie, začal ďalšie dejstvo krvavých bojov v izraelsko-palestínskom konflikte. Trvá už vyše mesiaca a má na svedomí viac ako desaťtisíc obetí, v drvivej väčšine civilných. Koniec bojov nie je zatiaľ vo výhľade. Hamas v Pásme Gazy nemá šance vydržať proti izraelskej presile. V Izraeli je už mesiace napätá vnútropolitická situácia a pretrvávajúce boje a ich charakter naznačujú možné problémy. Ide o ďalší súčasný ozbrojený konflikt, ktorý sa vymyká tomu, čo sa zatiaľ poznalo a robilo.

Rozpútala sa informačná vojna, v ktorej sa to hemží siláckymi agresívnymi vyjadreniami. Fakty o konflikte, ako aj zdôvodňovanie postupu v ňom, jeho priami aktéri, ale aj ďalšie sily, ktoré sa k nemu vyjadrujú, podávajú často subjektívne, niekedy i deformovane a manipulatívne. O hodnovernosti väčšiny zdrojov aj v týchto bojoch sa dá pochybovať.

Vzhľadom na to je ťažké podať správu o stave bojov, ktoré sa koncentrujú na území Pásma Gazy a už len okrajovo sa dotýkajú izraelského územia. V našom pohľade na nové dejstvo konfliktu sa oprieme o jeho historicko-sociologickú dimenziu. Stručne sa zameriame na dva aspekty masových procesov spojených s konfliktom – historický a regionálny, ktoré sú neprehliadnuteľné, pričom sa navzájom zložito prelínajú.

Britská arogantná neschopnosť

Ide o najdlhšie trvajúci súčasný násilný (ozbrojený) konflikt, v ktorom možno vyčleniť tri medzníky (etapy). Zrážky sa začali v 30. rokoch minulého storočia, keď došlo k masívnej migrácii židovského obyvateľstva na úteku pred nacizmom na územie historickej Palestíny pod mandátom Veľkej Británie. Tá ani tu, rovnako ako všade inde, kde vládla, nedokázala riešiť problémy a naopak, roznecovala ich, aby sa jej ľahšie vládlo. Britskú arogantnú neschopnosť ukončila v novembri 1947 rezolúcia VZ OSN č. 181, na základe ktorej mali na tomto území vzniknúť dva štáty – židovský a arabský. Jeruzalem s okolím mal zostať pod medzinárodným dohľadom.

Čínu možno považovať za hráča, ktorý je najdôslednejšie zo všetkých za mierové riešenie konfliktu, pričom aj s Ruskom zdôrazňuje potrebu vytvorenia dvoch štátov.

Na druhý deň po vyhlásení štátu Izrael (14. mája 1948) sa začal útok arabských štátov naň. Boli ešte tri ďalšie veľké konflikty, ktoré sa označujú za izraelsko-arabské vojny (1956, 1967 a 1973). Menšie konflikty s rôznou intenzitou prepukávajú dodnes.

Po roku 1973 sa tento konflikt nazýva spravidla už izraelsko-palestínskym, pričom boje viackrát zasiahli aj územie susedných štátov Libanonu a Sýrie. Výraznú zmenu znamenalo vyhlásenie Palestínskeho štátu v novembri 1988 (od roku 2012 je pozorovateľským členom OSN). V dohodách z Osla (1993 a 1995) sa vytvorila Palestínska samospráva (štát mal vzniknúť neskôr). Ide o dve oddelené územia, a to Západný breh Jordánu a Pásmo Gazy, ktoré od roku 2006 ovláda hnutie Hamas.

Hlavybôľ Izraela

Samostatnú historickú kapitolu v tomto vývoji predstavuje pôsobenie hnutia Hamas, ktoré vzniklo v roku 1987 z palestínskeho krídla egyptskej islamistickej organizácie Moslimské bratstvo. V tomto čase sa za podpory USA vytvorilo viacero islamistických organizácií, ktoré mali oslabiť vplyv sekularistických nacionalistických hnutí najmä v arabskom, ale aj širšie v moslimskom svete (najhoršou sa stala al-Káida). Aj v prípade Hamasu spočiatku Izrael (i USA) dúfal, že oslabí pozície svetskej nacionalistickej Organizácie pre oslobodenie Palestíny na čele s hnutím Fatah. Došlo k tomu, ale už v zmenených podmienkach v januári 2006, keď Hamas zvíťazil vo voľbách do Palestínskej národnej rady a získal v nej nadpolovičnú väčšinu kresiel. Odvtedy sa voľby neuskutočnili. Hamas sa však už stal hlavybôľom Izraela i USA.

Ak preskočíme do súčasných bojov, kde Izrael vyhlásil, že zlikviduje Hamas, objavujú sa minimálne tri kontroverzné momenty. Prvý je, že Hamas nie je organizácia ako európske politické strany s členskými legitimáciami a príspevkami, takže je otázne, ako si predstavuje jeho zničenie. Okrem toho z hľadiska realistickej politiky je teroristická len časť Hamasu, a to ozbrojené kásimovské brigády (brigády Izz ad-Din al-Qassam).

Násilie plodí násilie

Vo viacerých štátoch sa však celé hnutie považuje za teroristickú organizáciu. Jeho vplyv je spojený s charitatívnou činnosťou a pomocou biednemu palestínskemu obyvateľstvu. Likvidácia Hamasu sa dá síce zo silového (policajného) pohľadu formálne uskutočniť, ale sociálne je nemožná a povedie k pokračujúcej nenávisti časti palestínskeho obyvateľstva voči Izraelu a asi aj Židom mimo neho. No a napokon zrejme najzložitejšie je, že Hamas sa síce usiluje o likvidáciu Izraelského štátu, ale z morálno-politického hľadiska sa Izrael tým, že chce zlikvidovať hnutie, ktoré sa nie všade považuje len za teroristické, ocitá vlastne na jeho úrovni. Porovnávanie Hamasu s Islamským štátom nie je primerané, lebo ide o veľmi rozdielne organizácie.

Konštatovanie, že násilie plodí násilie, je možno v tomto prípade abstraktné i moralizátorské, ale v dejinách silne pôsobí bez ohľadu na predstavy aktérov. Akcia Hamasu vyvolala až na výnimky celosvetové odsúdenie. Začína sa však zvyšovať kritika následkov útoku izraelských ozbrojených síl v Pásme Gazy. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa vyjadril, že Izrael má právo brániť sa, ale nemôže zabíjať ženy a deti. Minister zahraničných vecí USA Antony Blinken požadoval od Izraela, aby podnikol kroky na ochranu civilistov v Pásme Gazy.

Regionálny pohľad

Z regionálneho hľadiska súčasné boje komplikuje protirečivosť dejín Blízkeho východu najmä od prvej polovice 20. storočia. Súvisí to aj s množstvom aktérov, ktorí sa v ňom angažujú nielen z regiónu, ale aj mimo neho. Pôsobia vo viacerých podobách a ich konanie je rozdielne. Základ je, že v kontrapozícii k Izraelu stojí časť arabského (v širšom pohľade moslimského) „sveta“, ktorý nie je jednotný ani centrálne riadený.

Zjednodušene tento „svet“ vo vzťahu ku konfliktu rozdelíme teritoriálne na dve skupiny. Prvou skupinou sú susedia Izraela: Egypt, Jordánsko, Libanon a Sýria. Druhú skupinu tvoria štáty, ktoré s Izraelom nesusedia. Z nich sa v súčasnosti najostrejšie vyjadrujú ku konfliktu nearabské Turecko a Irán. V regióne pôsobia viaceré arabské (islamské) medzinárodné organizácie, najmä Liga arabských štátov (22 členských štátov) a Organizácia islamskej spolupráce (57 členských štátov). Sú aj organizácie, ktoré sa na Západe označujú za „mimovládne“ a pôsobia tu spolu s inými, špecificky islamskými. Existuje, žiaľ, aj viacero organizácií, ktoré majú násilné a teroristické zameranie.

Významné je pôsobenie mimoregionálnych hráčov. Ide predovšetkým o USA. Sú to aj Francúzsko a Veľká Británia, ktoré si ešte stále spomínajú na časy po prvej svetovej vojne a anachronicky sa miešajú do diania v regióne. Po rozpade bipolarity sa z regiónu vytratila Moskva, ale dnes sa RF do neho vracia, najmä v Sýrii, ale pokúša sa o to aj v Iraku i inde. Kriticky sa vyjadruje aj k postupu Izraela v Gaze. Udalosti v regióne začala viac hodnotiť aj Čína, pričom tiež kritizuje Izrael. Možno ju považovať za hráča, ktorý je najdôslednejšie zo všetkých za mierové riešenie konfliktu, pričom aj s Ruskom zdôrazňuje potrebu vytvorenia dvoch štátov, čoho návrh bol už viackrát uvedený v dokumentoch OSN a iných medzinárodných fór.

Rozvoj moslimského terorizmu

Aj celý svet sa v tomto prípade rozdeľuje na dve časti. Jedna sa viac zastáva Izraela a druhá viac Palestínčanov. Môže ísť aj o rozdelenie podporujúce viac židovské náboženstvo a viac moslimské. Európa i USA sú z tohto hľadiska v ťažkom rozpoložení. Je tam síce väčšia podpora Izraela (nie však všade, lebo v štátoch EÚ nie je v tomto prípade taká jednota, ako sa prezentuje voči Ukrajine), ale žijú tam aj milióny ľudí arabského (moslimského) pôvodu. Vo viacerých štátoch sa organizuje humanitárna pomoc napadnutému územiu Pásma Gazy. V nezápadnej časti sveta sa viac vystupuje na podporu (obranu) Palestínčanov, čo aktuálne vidieť v Latinskej Amerike.

Palestínčania pátrajú po tých, ktorí prežili izraelský bombový útok v Rafahu v pásme Gazy, streda 22. novembra 2023. ​

Ak budeme konflikt analyzovať hlbšie, dospejeme k záveru, že v globalizujúcom sa svete prerástol regionálny rámec. Bolo to najmä v súvislosti s rozvojom moslimského terorizmu. Ekonomicky to svet prvýkrát pocítil v roku 1973, keď po štvrtej izraelsko-arabskej vojne vznikla ropná kríza v dôsledku embarga Organizácie arabských krajín vyvážajúcich ropu (nie je totožná s OPEC) na jej vývoz do USA a Holandska. Zároveň sa znížila ťažba ropy, čo zmenšilo jej export. Cena ropy sa vyšplhala na štvornásobok, čo malo dôsledky na hospodárstvo mnohých štátov, najmä na Západe. Ropa sa stala špecifickou zbraňou, ktorá sa stále využíva. Blízky východ zostáva jednou z najvýznamnejších kariet v tejto hre. Aktuálne to nevyzerá tak, že by arabské (moslimské) štáty chceli túto zbraň jednotne použiť.

Nepriateľstvo strán

Izraelsko-palestínsky konflikt vzhľadom na svoju mnohorozmernosť, históriu i zložité prelínanie regionálnych faktorov s globálnymi má viacero príčin, ktoré sa ťažko jednoznačne a komplexne charakterizujú. Ide najmä o to, že vzájomné násilie dosiahlo príliš veľké rozmery a pretrváva nesmierna nenávisť a nepriateľstvo strán, hraničiace až s antagonizmom.

Za jednu z hlavných príčin sa historicky považuje, že kvalitatívne nový nepokoj na moslimský Blízky východ, ktorý mal za sebou históriu krvavých bojov kmeňového a klanového charakteru, priniesol kapitalizmus so svojou rozpínavosťou a nenásytnosťou. Doviedli ho sem náleziská ropy.

Z politického hľadiska bola pre Blízky východ ničivá tajná Sykesova-Picotova dohoda o rozdelení sfér vplyvu Veľkej Británie a Francúzska na Blízkom východe z roku 1917, ktorá už počítala s pádom Osmanskej ríše a jej dôsledky sa prejavujú doteraz. Protirečivý charakter mala aj Balfourova deklarácia z novembra 1917 – neoficiálny list, v ktorom britský minister zahraničných vecí vyjadril podporu vytvoreniu národnej domoviny pre židovský ľud na území Palestíny. Neboli by to však pokryteckí a lživí Angličania, keby zároveň neboli sľúbili územie aj Arabom za ich podporu v boji proti Osmanskej ríši.

Uplatňovanie dvojakého metra

Po vytvorení štátu Izrael sa tzv. palestínska otázka zmenila na problém vytvorenia arabského štátu na tomto území. V súčasnosti sa poukazuje najmä na to, že kľúčovým problémom Izraela je zaistenie jeho bezpečnosti, najmä obrana pred násilím a terorizmom, a pre Palestínčanov, okrem absencie vlastného štátu, pokračujúce budovanie židovských osád na území Západného brehu Jordánu. Spory sa vedú aj o štatút Jeruzalema.

Nové napätie na Blízky východ prinieslo zasahovanie USA, ktoré sa začalo v 50. rokoch. Po rozpade bipolarity sa vplyv Washingtonu v regióne zosilnil, ale v posledných rokoch sa oslabuje. Vytváranie multipolárneho sveta je určitou nádejou, aj keď to nebude jednoduché, že hrany konfliktu sa začnú „obrusovať“ a prikročí sa ku skutočnému hľadaniu jeho riešenia.

Nebolo naším cieľom hodnotiť konanie dvoch hlavných strán súčasného štádia konfliktu. Zdôrazníme však, že terorizmus akéhokoľvek charakteru (aj štátny), nech k nemu vedú akékoľvek príčiny, treba v dnešnom svete odsúdiť.

Každý má možnosť postaviť sa na jednu alebo druhú stranu dlhotrvajúceho konfliktu, pričom si na to vie nájsť dosť argumentov. Musí sa k tomu však pristupovať s nadhľadom, lebo uplatňovanie dvojakého metra spory len ďalej roznecuje.

Každý ľudský život má rovnakú cenu, aj keď bohatí a mocní, ale aj časť radikálov s tým nesúhlasia. Obete na jednej strane konfliktu nesmú viesť k surovej pomste, ktorá pripraví o život viac ľudí, ktorí za nič nemôžu, len sú na druhej strane.