PÁN ĽADOVÝCH HÔR

Muztagh Ata patrí k ťažko zdolateľným horolezeckým cieľom

Foto ZDENO BRNOLIAK
Dátum 07.01.2015

Pán ľadových hôr - Muztagh Ata - sa týči do výšky 7 546 metrov na hranici medzi Tadžikistanom a Čínou. Tento 43. najvyšší vrchol sveta leží v pohorí Karakoram, v ktorom sa nachádzajú štyri osemtisícovky vrátane druhej najvyššej hory K2.

Hoci je považovaný za jeden z najľahších vrcholov tejto kategórie, pre ľadovcové trhliny, hlboký sneh, silný vietor a vysokú nadmorskú výšku je ťažko zdolateľným cieľom.

Lezecký partner

Na výstup na podobný vrchol som sa chystal už dávnejšie. O tom, že to bude práve Muztagh Ata, som sa rozhodol až po správe na internete, kde írsky dobrodruh Phill hľadal partnerov pre výstup na spomínanú horu. Po nekonečných prípravách, neúspešnom hľadaní sponzorov, ťažkom zháňaní vysokohorského výstroja a neľahkom tréningu v horách som sa nakoniec k Phillovi pripojil ako jediný lezecký partner.

Cieľ svojej cesty som najskôr uvidel pomedzi ťavie hrby. Tamojší obyvatelia chovajú ťavy, aby ich využili pri nosení ťažkých bremien. Tieto vytrvalé zvieratá spoľahlivo odniesli náš výstroj do základného tábora vo výške 3 800 metrov. Tam sa pomedzi naše stany zvedavo prechádzali dlhosrsté jaky a navôkol pohvizdovali všadeprítomné svište.

Nádherné počasie zvábilo niektorých z našej skupiny na vyšší výstup, ale nedostatočná aklimatizácia sa u nich prejavila bolesťami hlavy a vracaním. Rýchla zmena nadmorskej výšky môže spôsobiť aj smrť. Pri akýchkoľvek zdravotných problémoch treba preto okamžite zísť nižšie.

Toxický bunker

Do ďalších táborov treba vyniesť jedlo, výstroj a ďalšie stany, a tak som sa začal zoznamovať s horou s 30-kilogramovým ruksakom na pleciach. Tréningy s vodou v ruksaku ma síce veľmi dobre pripravili na záťaž 30 kilogramov, ale nie na nadmorskú výšku a s tým spojený zrýchlený dych z nedostatku kyslíka. Už v prvom tábore bolo takmer nemožné postaviť stan. Severák nám ho vytrhával z premrznutých rúk a až po vyše hodine sa nám ho podarilo ukotviť skalami.

Večerný rituál bol vždy rovnaký - postaviť stan, uvariť večeru a roztopiť sneh na čaj. Jedlo sme si varili na benzínovom variči. To, že motorový benzín sa v ňom nemal používať, sme však zistili až vtedy, keď sa stan premenil na toxický bunker. Oboch nás začala bolieť hlava a pri pomyslení na ryžovú večeru som takmer uvidel môj obed po druhý raz.

Tak ako u mnohých, aj u mňa sa znovu objavil herpes, ktorý sa mi v priebehu noci usadil nielen v kútiku pier, ale aj na nose. Ten sa mi už predtým zlúpal od spálenia slnkom, takže sa mi utieranie nosa stalo zážitkom plným bolestivých výkrikov a množstvom márnych pokusov o civilizovaný zovňajšok.

V snehovej búrke

Vysoká nadmorská výška spôsobila, že sme do druhého tábora postupovali len veľmi pomaly. Jednu nohu dáte nanajvýš tesne pred špičku druhej nohy, a to všetko tempom spomaleného filmu. Celý čas sa snažíte dýchať ostrý a mrazivý vzduch čo najrýchlejšie, pretože nemáte dostatok kyslíka. Silný vietor vám ho totiž berie priamo spred úst.

Ako som sa dostával k ľadovcovému poľu s trhlinami, z diaľky sa priblížili oblaky. Už o dvadsať minút neskôr som sa ocitol v temnom mraku a prudkej snehovej búrke. Ponoril som sa do takého šedivého mlieka, že som v niektorých momentoch dovidel len na koniec mojej lyžiarskej palice.

Predtým vyšliapaný chodník za pár minút zavial sneh a mňa sa čoraz viac zmocňovala beznádej a strach. Vietor mnou lomcoval zo strany na stranu, a to aj s mojím ťažkým ruksakom. A do tohto bičujúceho snehu sa pridali blesky, ktoré som vnímal len ako oslnivé záblesky žltého svetla s nepredstaviteľne silným rachotom hromov priamo okolo mňa. Frekvencia bleskov sa stupňovala a ja som bol uprostred mraku a na obrovskej zasneženej pláni úplne sám!

Ľahol som si na zem a pretože som mal na chrbte veľký ruksak, začal som sa kĺzať nadol po bruchu. Zostupoval som tak rýchlo, ako sa len dalo, ale mrak bol obrovský a ja som prakticky nič nevidel. Rozhodol som sa zahrabať veci do snehu a zostúpiť dole, keď sa v tom z hmly vynorili dvaja ruskí lezci. To, že búrka o chvíľu prejde, som im uveril až po pätnástich mrazivých minútach, keď sa búrka začala naozaj utišovať.

Z posledných síl

A tak som si zase vyložil na chrbát ťažký ruksak a vyrazil som nahor. Ak som mal tempo dovtedy pomalé, tak teraz akoby sa zastavilo. Za búrky nafúkalo veľa nového snehu a chvíľami sme sa doň zabárali až po pás. Zo všetkých síl som sa snažil udržať tempo strojovo postupujúcich Rusov, ktorí si razili cestu hlbokým snehom.

Dostali sme sa pod kolmú ľadovú stenu, po ktorej som sa márne pokúšal vyšplhať po lane. Môj veľmi ťažký ruksak a nepoužiteľné snehule zapríčinili, že som sa vždy zošmykol naspäť pod stenu.

Musel som preto vymeniť snehule za mačky, čo znamenalo v tejto výške stratu asi dvadsiatich minút. Ruksak som si priviazal na koniec lana a po stene som vystúpil bez nadbytočných 25 kilogramov. Zapretý oboma nohami som potom z vrchu vytiahol k sebe aj ťažký ruksak. Táto stena ma úplne odrovnala a ostal som bezvládne ležať na snehu. Medzitým sa mi Rusi vzdialili, a tak som bez ďalšieho oddychu musel vyraziť za nimi.

Ak bol výstup pre mňa doteraz ťažký, tak po zdolanej stene môžem hovoriť o boji z posledných síl. O šesť hodín neskôr nám všetkým trom konečne došlo, že do ďalšieho tábora dnes nezvládneme prísť a rozhodli sme sa prenocovať vedľa trasy.

Pri stavaní stanu sa Rusom vyšmykla asi štvormetrová palica a prepichla čerstvo napadnutý sneh tak rýchlo, že ju už nikdy viac nenašli. Ja som postavil svoj stan za dve hodiny.

Aj napriek veľkému vyčerpaniu vám v tejto výške vôbec nechutí jesť a to, žiaľ, platí aj o najobľúbenejších jedlách. A tak sa jedlo nestáva odmenou, ale povinnosťou, lebo vaše telo nevyhnutne potrebuje novú energiu.

Zdolanie previsu

Celý čas sa snažíte dýchať ostrý a mrazivý vzduch čo najrýchlejšie, pretože nemáte dostatok kyslíka. Silný vietor vám ho totiž berie priamo spred úst.

Cez noc opäť nafúkalo veľa snehu a ja som v tento deň zostupoval po čerstvom snehu ako prvý. Dostal som sa do asi osemmetrového sedla, kde sa po oboch stranách svah strmo zvážal do ľadovcových trhlín. Cesta v kolmej stene vedúca nahor bola teraz zaviata vysokým snehovým previsom.

Neostávalo mi nič iné, ako vyliezť hore stenou a začať nad sebou zhadzovať sneh s tým, že som sa potom musel po bruchu prešuchnúť cez previs. Nakoniec sa mi to podarilo a v základnom tábore som sa potom za to odmenil pivom. Vychutnával som ho však len dovtedy, kým sa aj na ňom neurobili ľadové škrupinky...

Neprestávajúce pobolievanie hlavy, herpesy na perách a nose, zapálené hrdlo od studeného vzduchu, spálený nos od ostrého slnka, nechutenstvo do jedla, únava, kašeľ a všeličo ďalšie by sa dalo s trpkosťou zvládnuť, ale asi najhoršie je nocovanie v chladnom stane. Poriadne si neoddýchnete ani v noci, lebo sa stále prebúdzate od zimy alebo pre rachot stanu, ktorým lomcuje vietor.

Boj o stan

Bol tu čas na môj prvý pokus o zdolanie celej hory. Môj lezecký partner Phill si medzitým v požičaných topánkach (pôvodne sa chystal liezť v turistických) zlomil malíček a musel zísť dole. S horou sa teda definitívne lúči a vracia sa späť do civilizácie.

Ja som sa, naopak, od nej vzďaľoval. Po jednotvárnom a vyčerpávajúcom výstupe cez mrak sa mi z hmly konečne vynoril aj tretí tábor. Čínsky vodca zdola mi sľúbil, že môžem prespať v ich stane, lebo oni tam v tento deň nebudú.

Keď som sa v stane občerstvoval mojím najobľúbenejším jedlom - slaninou so zamrznutým vajcom natvrdo a trochou polystyrénového chleba, k stanom sa priblížili hlasy a zips zabzučal aj na mojom príbytku. Bola to skupina čínskych lezcov, ktorí ma zo stanu začali vyhadzovať.

Nepomohlo ani presviedčanie, že mi jeden stan sľúbil vodca v základnom tábore (ako naschvál sa s ním nedalo spojiť ani vysielačkou), ani vysvetlenie, že pre ten sľub nemám svoj stan so sebou. Musel som sa nasúkať späť do oblečenia, zbaliť už vyhriaty spacák, obuť zamrznuté topánky a nahádzať všetko späť do ruksaku.

Nahnevaný na nespoľahlivého vodcu som spupne zostupoval nadol a dúfal, že v nižšie položených stanoch nájdem aspoň jedno voľné miesto. Nakoniec som tam našiel nielen celý prázdny stan, ale aj nemeckého lezca Christophera z nášho základného tábora. Zo snehu som vyhrabal dnes už druhý stan a odpadol som hneď vedľa kyslíkových bômb, ktoré tam boli. Deň som zakončil zhodením hrnca z variča, a tak som nakoniec vliezol do premáčaného spacáka.

Termosku, čelovku, mobil a baterku z fotoaparátu som natlačil k sebe do spacáka, aby som ich svojím teplom ochránil pred zamrznutím. V spacáku vám však neostane veľa miesta a nemôžete meniť polohy, lebo sa stále niečo ocitne pod vami.

Spánok v kukle sa tak stáva viac-menej prebdením v jednej polohe, pri ktorej vám skôr či neskôr bude zima. Silnejúci vietor čoraz viac lomcoval stanom a nastreľoval spŕšky snehu priamo na jeho steny. S bolesťami hlavy som si ukradol spánok až niekoľko hodín nad ránom.

Na vrchole

Aj dve hodiny trvá, kým sa oblečiete do nespočetného množstva vrstiev, zbalíte všetko potrebné do ruksaku a nasúkate sa do zamrznutého výstroja a topánok.

Christopher nahodil veľmi vysoké tempo a ja som takmer vypustil dušu, len aby som za ním udržal moje polhodinové manko. Povrch snehu sa zmenil na ľadovú dosku, ktorá bola tvrdá ako betón. Nájsť stopy po predchádzajúcich lezcoch bolo takmer nemožné, a tak som nesmel stratiť Christophera z dohľadu. Rýchle tempo ma začalo dusiť a teraz to boli už len chvatné, útržkovité a plytké nádychy s extrémne rýchlou frekvenciou.

Po pár hodinách sa Christopher zastavil a pri skalnatom kopčeku si začal zobúvať lyže. Až po chvíľke som pochopil, že je to vlastne náš vytúžený vrchol. Vyhŕkli mi z očí slzy a nechcel som uveriť, že som to nakoniec dokázal aj ja! Bolo 12.30 poobede a od vrcholu ma delilo už len 30 metrov. So slzami v očiach som najskôr objal Christophera a potom som aj ja konečne stúpil nohou na samotný vrchol.

Ani silný vietor a -37 °C mi nezabránili vo vychutnávaní krásneho pohľadu do diaľky, kde zasnežené vrcholy kopcov prepichovali oblaky ako ihlice.

Zaslúžená odmena

Povrch snehu sa zmenil na ľadovú dosku, ktorá bola tvrdá ako betón. Nájsť stopy po predchádzajúcich lezcoch bolo takmer nemožné.

Pri zostupe ma z emócií prebral problém s najdrahšou časťou výbavy, keď sa mi roztrhol zips na topánkach. Vo výške 6 200 metrov to znamenalo isté omrzliny, a tak som sa so zmrznutými prstami pokúšal bežec vrátiť po roztvorenom zipse späť.

Nakoniec sa mi to na približne desiaty pokus podarilo a šťastne som sa vrátil späť do základného tábora. Ten sa stáva vaším druhým domovom predovšetkým pre chutnú stravu a kuchár ma privítal naozaj výborným a teplým obedom. A svoju odmenu som si po zvítaní dychtivo vychutnal.

Až doteraz som bolesť prstov na nohách považoval za následok nárazov prstov na špicu topánky. Išlo však o omrzliny, ktoré sa mi vrátili ako dedičstvo z jedného zimného bivaku v Nízkych Tatrách.

Keď nás nasledujúci deň vliekol autobus šesť hodín po hrboľatej ceste s dramatickou scenériou, tak som už na omrzliny nemyslel. Slávny výrok Edmunda Hillaryho - prvého pokoriteľa Mount Everestu - hovorí, že neprekonávame hory, ale samých seba.

Aj napriek obrovskému úsiliu a množstvu spotrebovaných síl som z týchto krásnych končiarov odchádzal vnútorne oddýchnutý a naplnený novou energiou na ďalšie zdolávanie samého seba. Dúfam, že sa mi to s trochou šťastia podarí ešte niekoľkokrát.

 

Fotogaléria