PRVÝ SLOVÁK PRVEJ REPUBLIKY

Jozef Mikuš: Tí, ktorí vládli doteraz, už viac nesmú vládnuť

Foto JANA BIROŠOVÁ
Dátum 29.08.2016

Narodil sa 14. marca 1939 v Ratkovciach. Pochádza z katolíckej roľníckej rodiny, ktorá dala Slovensku prvého jezuitského provinciála pátra Rudolfa Mikuša SJ už v prvej ČSR. Veľmi skoro prišiel o rodičov, a tak sa spolu s manželkou stali oporou pre jeho troch mladších bratov. Základnú školu skončil v roku 1953 a keďže pre svoj pôvod nemohol študovať, čo by si prial, vyučil sa za kvalifikovaného drevorubača. Následne sa mu podarilo v roku 1955 dostať sa na lesnícku školu do Liptovského Hrádku. Musel všeličo zatajiť a dobre sa učiť, aby nik neskúmal, čo je zač. Tam aj zmaturoval. Neskôr sa stal učiteľom na lesníckej učňovskej škole vo Vývrate, kde bol štyri roky, než prišli na to, že je praktizujúc katolík a vyhodili ho. Jeho ďalšie kroky viedli do chemických závodov Juraja Dimitrova. Neskôr pracoval ako horár. V tom období ich postihla životná tragédia - prišli do kontaktu s besnou líškou. Manželka bola v druhom mesiaci tehotenstva, keď ju preventívne zaočkovali proti besnote. Narodila sa im Irenka. Po troch rokoch sa ukázalo, že dievčatko má problémy s motorikou. Potrebovalo presnú diagnostiku a najmä špeciálnu lekársku starostlivosť. Po piatich rokoch liečby v Československu urobil všetko pre to, aby mohli legálne odísť do Rakúska. Nakoniec 16 rokov prežil s dcérou vo Viedni. V absolútnej bezradnosti išiel za vešticou Vangou do Bulharska. Nazdával sa, že mu dá nádej, ale jej ortieľ bol jasný a veľmi bolestivý: choroba je vraj jej osud. Svojej dcére mohol len uľahčiť život. Počas jej posledných siedmich rokov života bol pri nej nepretržite a ako hovorí, sedem rokov v noci nespával. Irenka umrela v roku 2001 ako 35-ročná. V roku 1986 pre svojho syna Jozefa Mikuša založil vinársku živnosť (dnes JM VINÁRSTVO DOĽANY), ktorého srdcom je vinica. Vo svojich 77 rokoch jazdí autom na rybačku do Nórska, stará sa o stovku ovocných stromov vo svojej záhrade a takmer nechodiacej manželke je oporou. Sám o sebe hovorí, že je kresťan-katolík. Jozef Mikuš st.

Narodili ste sa ako prvorodený syn prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 pred trinástou. Ako sa žije s takým dátumom narodenia?

Uvedomoval som si to odmalička, ale ako som rástol, prestali sme o tom hovoriť. V mojom dospievaní to už nebolo žiaduce. Chcel som študovať, pracovať a hoci o nič nešlo, bola to veľká škvrna na mojej osobe.

Prvá Slovenská republika sa skončila, keď ste mali šesť rokov. V tom období ste zrejme málo čo vnímali, ale predsa len, ako toto obdobie hodnotili vaši rodičia?

Do školy som začal chodiť v roku 1944 ako päťročný, ešte počas Slovenskej republiky. Ako žiak som už nejaké veci vnímal, napríklad letecké nálety Američanov či bombardovanie Apolky. Navyše, môj otec bol veľmi rozhľadený a strýko páter Rudolf Mikuš SJ poskytoval rodine dostatočné množstvo informácií o situácii, jej vývoji a dôsledkoch. Neuvedomoval som si, že to potrebujem vedieť, ale dostatočne som to vnímal a dodnes si všetko dobre pamätám.

Bola vojna. Aká bola skutočná situácia? Rozprávala sa rodina o tom, čo sa deje za oknami?

Žil som neďaleko Leopoldova a vojna tu nijakým spôsobom nezasahovala. Boli sme čisto roľnícka dedina, mali sme dostatok potravy a absolútny pokoj. Žandárov sme poznali len z rozprávania, najbližší boli na žandárskej stanici v Bučanoch. Slovenský štát sa u nás teda neprejavoval ani pozitívne, ani negatívne, pretože ľudia mali všetko, čo potrebovali. Nikto nebol prenasledovaný, nikto nemal problém, všetko bolo v poriadku. V dedine nebolo poznať, že je vojna. V roku 1944 u nás bolo síce zostrelené jedno americké lietadlo, jeden z pilotov pristál padákom v Ratkovciach a ostal dovtedy, až kým poňho neprišli slovenskí žandári.

Čo sa dialo po skončení prvej Slovenskej republiky?

Nastala veľmi ťažká situácia. Nikto u nás nechcel akceptovať Československú republiku. Všetci boli Slováci. Edvarda Beneša sme považovali za nešťastie pre krajinu, a tak to bolo až do roku 1948, v období, keď tu nevládli československí komunisti ani pražský centralizmus Československej republiky.

Za desať zlatých museli naši ľudia zaplatiť židovi mnohokrát až 100-150 zlatých.

Súčasní historici absolútne zavrhujú prvú Slovenskú republiku a prezidenta Jozefa Tisa nazývajú vojnovým zločincom. Prečo je podľa vás toľko nenávisti k tomuto obdobiu?

Dôvodov je viac. Človek je tvor, ktorý sa veľmi nerád mýli a mení svoj postoj, pretože ľudská neomylnosť je naša prirodzená vlastnosť. Jeden je márnivý viac, iný menej, ale nik nechce byť omylný. Historici si niečo naštudovali, vyslovili, zastávajú to, poznajú a dokonca mnohé i sami prežili. Keď sa objavia nové skutočnosti, je ťažké prinútiť ich k tomu, aby svoj názor zmenili.

História je však veda o vývoji ľudstva. Všetko sa deje v súvislostiach času a priestoru...

Keď sa v medicíne zrealizuje úspešný vedecký výskum, lekár ho akceptuje, pretože je to dané povahou jeho práce, ale úloha historika je objaviť a obhájiť svoju pravdu. Preto je veľmi ťažké žiadať ďalších Dušanov Kováčov a Ivanov Kamencov, aby akceptovali vedecko-historický výskum, aj keď im predložíte dôkaz nielen de facto, ale i de iure. Zvlášť, keď majú politickú podporu, lebo okrem historického je tu i politický rozmer. Ak by ľudia, ktorí svoju politickú kariéru vybudovali na filozofii zaznávania prvej Slovenskej republiky, mali dnes vyhlásiť, že sa mýlili a povedať: „Páni, ktorí ste s nami mali spory, postavte sa teraz na čelo, tak by to malo byť správne,“ to pochopiteľne neurobia a radšej budú tvrdohlavo trvať na svojej politickej platforme. Navyše, v roku 1948 komunisti podobne ako kedysi Rimania do kameňa vysekali svoje historické pravdy. Treba dlhý čas na to, aby sa pôsobením erózie takáto pravda prestala uznávať.

Znamená to, že ani nová generácia historikov nechce odhaľovať pravdu?

Chcú, ale pokým žijú tí starí, mnohí nemajú záujem o odhaľovanie, pretože sú márniví. Napríklad Anton Hrnko zmenil dosť podstatne svoje názory na históriu Slovenskej republiky a Slovákov ako takých z toho obdobia, za čo si zaslúži uznanie.

Historici priam hystericky negatívne poukazujú na prvú Slovenskú republiku a Jozefa Tisa v súvislosti s veľkou tragédiou, ktorou bol odsun 72-tisíc slovenských židov zo Slovenska...

Slováci nechceli Československú republiku, Česi ju chceli veľmi. Nás boli v tom čase zhruba tri milióny, Čechov šesť. Komunisti chceli Československo, lebo keby ostala Slovenská republika, nemali by šancu participovať na moci. Preto bolo potrebné hoc aj v krvi utopiť Slovenskú republiku, čo sa aj podarilo zrealizovať. V máji 1945 sme mali troch prezidentov – Edvarda Beneša, ktorý 5. októbra 1938 abdikoval. Išlo o dodatočne Západom umelo vytvoreného prezidenta, ale nie preto, že by ho potrebovali. Dôležitých bolo pre nich 26 ton zlata, ktoré dostal z titulu udelenej funkcie exilového prezidenta pod kuratelou. Tie prehajdákal v Anglicku a zabezpečil si to, že ako abdikovaný prezident bol akceptovaný ako prezident v exile. Druhý bol Emil Hácha, ktorý bol v novembri 1938 oficiálne zvolený za prezidenta prvej Československej republiky a ostal na tomto poste počas celej vojny. Hitler v skutočnosti nemal záujem o protektorát Čechy a Morava, ako je to dnes proklamované, pretože išlo len o kontrolu nad štátom. Mali svoju správu a vládu, no podobne ako Slováci museli robiť všetko v záujme Nemeckej ríše. Týchto ľudí však netreba zaznávať či kritizovať, pretože inak to vtedy nešlo. Iná kategória je to, čo robili voči národu a ľudu. Tretí prezident bol doktor Jozef Tiso. Bolo teda potrebné urobiť poriadok. Slováci chceli Tisa, komunisti Beneša a Hácha bol človek, ktorý nijako neuškodil českému národu ani protektorátu, nebolo teda treba vykrútiť mu krk. Navyše prezident Hácha hneď v júni 1945, bezprostredne po druhej svetovej vojne zomrel a problém s ním bol vyriešený. Taká bola situácia na politickej scéne.

História poukazuje na fakt, že Poliaci poslali na smrť 2,7 milióna židov, z Maďarska ich vyviezli 550-tisíc, z Nemecka 165-tisíc a, samozrejme, z mnohých ďalších európskych štátov tiež tisíce. Doteraz nikoho neodsúdili...

Chcel som pomôcť SNS. Nestáli o ňu, lebo mohla byť ohrozená ich pozícia v mlyne rabovania.

Vo všetkých štátoch, ktoré ste vymenovali, úradovali Nemci. V Maďarsku zvládli deportovať od 19. marca 1944 do októbra 1944 až 400-tisíc židov, čo znamená, že to museli robiť Maďari, ale už pod priamou kuratelou Nemecka. To isté v Poľsku. Tam začali likvidovať židov až po 1. septembri 1940. V Nemecku Adolf Hitler vyzval židov, aby Nemecko opustili, lebo ich budú čakať ťažké časy, a až potom sa začali deportácie. Na Slovensku nemali Nemci z titulu samostatného slovenského štátu dosť sily, aby mohli priamo niečo urobiť. Nepriamo však urobili to, že celý svet akceptoval, že Nemci idú prevychovať židov v rámci celej Európy. Slováci dokonca museli dať 600 ríšskych mariek za každého žida, ktorý bol deportovaný na prevýchovu do Poľska. Mám autentické doklady publikované riaditeľom židovského múzea Pavlom Mešťanom, ktoré autorizoval. Povedal, že Američania nechceli bratislavskému rabínovi Chaimovi Michaelovi Dov Weissmandlovi finančne prispieť na záchranu židov. „Weissmandl vyčíta Amerike, že v čase, keď tam sedeli v kaviarňach a kinách, židia na Slovensku umierali. Ale viete sa vžiť do situácie, ktorá vtedy existovala? Čo sa vedelo o koncentračných táboroch? Čo mohla Amerika vedieť o koncentračných táboroch?“ Toto sa uvádza v článku z apríla 2015.

Hovorí sa, že samotný prezident Jozef Tiso nevedel, čo sa s deportovanými ľuďmi deje...

Je pravda, že ani prezident, ani komisia, ktorá mala na starosti celú túto záležitosť, nemala o ničom ani páru od marca do októbra 1942. Až v októbri sa o tom začalo hovoriť a vtedy Alexander Mach za Slovenskú republiku požiadal Nemcov o možnosť návštevy odsunutých slovenských židov v Poľsku. Chceli zistiť, ako tam žijú, ako sa učia manuálne pracovať, ale Nemci to nedovolili. To bol moment, keď sa okamžite zastavili ďalšie transporty do Poľska. Nemali ani potuchy o tom, čo sa v skutočnosti so slovenskými židmi deje.

Prečo tých ľudí nik nešiel zachrániť?

Koľko leteckých náletov urobili spojenci na koridory do koncentračných táborov? Existujú letecké snímky z toho obdobia a na nich vidno, ako vyzerali koncentračné tábory, aj tie časti, kde boli pece. Spojenci mohli zničiť tú časť, kde k likvidácii dochádzalo, ale nikto nikdy tak neučinil. Koncentračný tábor Dachau bol 20 kilometrov severne od Mníchova, ktorý bol nespočetnekrát bombardovaný, ale v Dachau likvidačné pece nezničili.

Viete povedať presný počet židov, ktorých Jozef Tiso výnimkami zachránil?

Nikto to nevie presne. Môžem vychádzať z podkladov doktora Gabriela Hoffmanna (židovského pôvodu) a iných ľudí. Ide zhruba o 10-tisíc priamych výnimiek, ktoré obsahovali neraz aj 5-8 rodinných príslušníkov. Zachránených tak bolo približne 30-tisíc ľudských životov. Toto číslo by nemal nikto spochybňovať. V Európe bolo počas holokaustu usmrtených jedenásť až sedemnásť miliónov ľudí. Viete si predstaviť tú úžasnú nepresnosť? To je úplne iná odchýlka než 30-tisíc. Poznáme mená holokaustom zlikvidovaných židov, ich priezviská, dátumy narodenia, no o tých ostatných nevieme prakticky nič. Rozprávame o židovskom holokauste a pritom o iných obetiach nevieme nič.

Akú mala skúsenosť vaša rodina v tomto čase? Boli ste v kontakte so židovskými rodinami?

Druhá svetová vojna bola otázkou prežitia a kresťansky založené rodiny nerozlišovali, či bol niekto katolík, luterán, žid či zostrelený Američan, ktorému bolo treba pomôcť. Pamätám sa, že po vojne žil v Radošovciach pri Trnave mlynár nemeckého pôvodu menom Háger. Môj otec ho schovával, aby ho Československá republika nezlikvidovala ako Nemca. Za vojny sme však chránili aj židov pred Nemcami. My sme boli kresťania-katolíci a ten prenasledovaný bol človek. A urobilo sa všetko pre to, aby sa tomu človeku neubližovalo, aby sa mu pomohlo. Toto bola mentalita celej našej dediny, ba i prevažnej väčšiny slovenského národa.

Odkiaľ a z akého dôvodu pramení zášť k židom?

Samuel Jurkovič založil už 9. februára 1845 v Sobotišti prvé úverové družstvo s názvom Spolok gazdovský. Jediný dôvod, prečo to urobil, bola ochrana slovenského pospolitého ľudu pred židovskou úžerou. Za desať zlatých museli naši ľudia zaplatiť židovi mnohokrát až 100-150 zlatých (viď Orol Tatranský, február 1846). Základná úžera sa začínala na 52 percentách. V roku 1781 zaviedol panovník Jozef II. tolerančný patent, ktorým umožnil židom podieľať sa na hospodárskej situácii. V decembri 1867 bola prijatá maďarská ústava de iure po Rakúsko-uhorskom vyrovnaní a jej súčasťou sa stal emancipačný zákon podobný tolerančnému patentu. Židia boli rovnocenní s ostatnými národmi žijúcimi v Uhorsku. Samuel Jurkovič sa na to už nemohol pozerať a požičiaval za 6 percent (slovom šesť). Takéto boli židovské praktiky do začiatku druhej svetovej vojny, ktoré ich dostali do svetla nie dobrých, úžerných ľudí, česť výnimkám. Potrebovali sa z toho dostať, zatvoriť ústa kresťanom, aby o nich nemohli svojim potomkom rozprávať skutočnú pravdu. Tým, že boli koncentračné tábory a holokaust, sa prakticky v celej Európe zabezpečilo, že dnes na židov nikto nesmie hovoriť nič zlé, zaznávať ich, čo si zabezpečili aj zákonom.

Skončila sa vojna, zažili ste päťdesiate roky a socializmus. Vzhľadom na pôvod nastalo pre vašu rodinu ťažké obdobie...

V prvom rade išlo o to, že môj otec bol za komunizmu kulak, bol najväčší sedliak v dedine. Kulactvo nebolo odvodené od veľkosti majetku, ale od toho, aké postavenie ste v dedine mali. V roku 1951 môjho otca pre istotu zatvorili do basy, lebo nesplnil kontingent. Bol však už starý (narodil sa v roku 1893), nesmel nikoho zamestnávať a nezvládal ručne obrábať pôdu. Celé roky sa s našou rodinou vlieklo, že sme veriaci (rodina pátra Rudolfa Mikuša SJ) a máme kontakty s vedením prvej slovenskej vlády. V roku 1921 pri osobnej obrane Andreja Hlinku zabili môjho deda Štefana Mikuša – brata môjho starého otca. Štefan Mikuš bol otec pátra Rudolfa Mikuša SJ. Za prvej Slovenskej republiky mu postavili pomník na Univerzitnom námestí v Trnave a jednu z ulíc premenovali na Ulicu Štefana Mikuša. Komunisti v roku 1945 sochu zrúcali a ulicu premenovali na Moskovskú.

Zlomové obdobie pre vás prišlo v roku 1971, keď ste s chorou dcérou odišli do Rakúska. Rovnými nohami ste vpadli zo socializmu do kapitalizmu. Čo to pre vás znamenalo?

Život v Rakúsku bol spočiatku veľmi ťažký. Nevedel som po nemecky, potreboval som vybaviť hlavne pracovné povolenie a umiestnenie dcérky do ústavu pre telesne postihnuté deti. Začal som pracovať v dedinke neďaleko Viedne ako stojný zámočník a s pracovným povolením mi pomohol Slovák, ku ktorému ma zaviedli. Ten to za mňa na úrade vybavil.

Tí, ktorí privatizovali, to musia skutočne zaplatiť.

Neskôr som sa zamestnal ako údržbár v záhradnej reštaurácii v Prátri vo Viedni, kde som vždy po desiatej večer znášal pivové poháre, aby som viac zarobil. Neskôr som robil u jedného židovského obchodníka. Najprv som skladal nábytok, pripravoval ho stolárom, ktorí ho leštili, a potom som ho rozvážal po Rakúsku. V roku 1985 som skončil všeobecný pracovný pomer a začal som pracovať na vlastnú päsť ako obchodný agent. Nakupoval som v Poľsku aj Československu tovar, o ktorý mal môj obchodný partner záujem. Toto trvalo až do konca môjho pobytu v Rakúsku v roku 1991.

Zažívali ste striedavo socializmus a kapitalizmus, v roku 1989 prišla tzv. nežná revolúcia. Aký to bol pocit?

Po dvoch-troch rokoch pobytu v Rakúsku mi bolo jasné, že to, čo je v Československu, sa skôr či neskôr musí skončiť. Človek v tom čase okrem kapitalizmu nevymyslel nič lepšie, nič dokonalejšie, preto bola Európa odsúdená žiť v kapitalizme. V Rakúsku som nasával pravidlá kapitalizmu, najmä keď som robil obchodného agenta pre židovského obchodníka. V tom období som dostával tri percentá z každého obchodného vzťahu.

Zažili ste prevrat na Slovensku alebo ste to vnímali z Viedne?

Zažil som ho pri obchodnej ceste na Slovensku. Tri roky sme už kvázi podnikali podľa zákona SNR č. 1 o službách obyvateľstvu v oblasti vína. Aj keby sme neboli súkromníčili, veľmi mi záležalo na tom, aby komunizmus zatrepal krpcami.

Prečo ste sa rozhodli založiť pre syna vinohradnícko-vinársku firmu?

Žili sme v kraji, kde okrem vína a dreva nebolo inej podstatnej suroviny, s ktorou by sa dalo podnikať. Bolo jasné, že družstvá nevydržia tlak kladený na vinársky priemysel. Po skončení socialistickej éry sa rozpadnú a bude len otázka času, kto preberie žezlo v oblasti pestovania hrozna a výroby vína. Moja filozofia podnikania vychádza z uzavretého vinohradnícko-vinárskeho kruhu. V Burgerlande som to videl: všetci dobrí vinári mali totálne uzavretý cyklus, nenakupovali ani víno, ani mušt, ani hrozno, ale z vlastného hrozna vyrábali finálny výrobok – víno. Základným predpokladom bolo vlastniť pôdu, ktorú si vtedy nik nevážil. Na tej pôde bolo treba nanovo založiť porasty viniča hroznorodého a nebolo treba nič sprivatizovať, len tvrdo pracovať. Neboli ste odkázaný na štát, súkromník vám predal roľu a vy ste si založili vinohrad. Bola to veľká prozreteľnosť, som rád, že som nikdy nič neprivatizoval a potom ani môj syn. A mohli sme skutočne slobodne podnikať.

Máte skúsenosti so životom v socializme, kapitalizme, v medzinárodnom obchode, mali ste náskok oproti iným slovenským podnikateľom. Prečo ste nevstúpili do výkonnej politiky?

V roku 1993 som sa stal predsedom Sociálno-kresťanskej únie Slovenska (SKUS), ktorú založila rodina Filkornovcov a požiadali ma, aby som bol predsedom. Nevoňalo mi to, poznal som politiku ako panské huncútstvo a organizovanú tlupu kmínov. Veľmi rád by som slovenskému národu a politike chcel pomôcť, ale neparticipovať na moci. Mal som to šťastie, že som raz bol na sedení vedenia SNS a bol svedkom strašných nedorozumení, pretože každý chcel byť poslanec v parlamente. A tam som sa presvedčil a videl, ako chutí moc. Pochopil som, že to nie je parketa, na ktorej môžem stáť, nemám takú mentalitu.

Ani neskôr vás to nelákalo?

Nie, ale veľmi ma lákalo pomáhať. Urobil som všetko pre to, aby som v tom čase pomohol SNS. Nestáli o ňu, lebo mohla byť ohrozená ich pozícia v mlyne rabovania. Navyše, potreboval som podržať syna v podnikaní, lebo pozíciu v politike by som mohol ľahko prehandlovať a neostalo by nám nič.

Slovensko dnes čelí mnohým ekonomickým problémom a ľuďom sa nežije ľahko. Rozprávate o rabovaní v politike a Slováci sa len prizerajú...

Katolícke náboženstvo je postavené na viere v Boha a láske a na rabovaní je postavený dnešný systém vládnej moci. Poznáme rýchle prechody z feudalizmu do kapitalizmu, z kapitalizmu do socializmu a opäť do kapitalizmu. Zhumpľovala sa morálka, ktorá je základom existencie ľudstva. Spoločnosť neprežije na demokracii, ale na humanite, morálke a mravoch. Toto sú tri základné piliere, na ktorých musíme budovať, aby spoločnosť fungovala.

Ako dostať do súčasnej spoločnosti humanitu, morálku a mravy?

Z rozprávania rodičov vieme, čo priniesol feudalizmus. Čo bol kapitalizmus, veľmi dobre viem, keďže som roky žil v Rakúsku. Nenarodil som sa v Československu, ale v prvej Slovenskej republike ako Slovák. Mladý človek je voľnomyšlienkar, ale keď vás prikvári život, zistíte, že bez premyslenej viery v Boha nemôžete riešiť problém. Veľakrát som ľuďom hovoril, že mnohí sú hlúpi, keď neveria v Boha, radil som im, že vierou v Boha nič nepokazia. Neznamená to, že budem chodiť po kolenách, mať mozole od chodenia od jedného kríža k druhému a nič nerobiť. Musíme začal úplne od nuly, sami od seba. Musíme priať jeden druhému dobro a vtedy si vytvoríme vzťahy, ktoré zabezpečia dobro. Sila a viera vás udrží pri prekonávaní ťažkých prekážok. Treba sa vedieť vyrovnať s minulosťou a sami so sebou, aby sme mali slobodu ducha. Musí prísť k očiste spoločnosti.

Čo máte na mysli pod očistou spoločnosti? Z histórie vieme, že len vojna dokáže zmeniť zlých ľudí na lepších.

Zastávam názor, ktorý je veľmi drsný a krutý, ale mám vážne obavy, že pri realizovaní razantnej spravodlivosti to bez zabíjania asi nepôjde. Ani u kata sa poprava nevnímala ako hriech. Nie je to celkom tak, ako sa dnes hovorí, urobme poriadok, ale tak, nech sa nikomu nič nestane. Páni hore si zabezpečujú zákonnú nedotknuteľnosť, ale musí platiť, že každý, aj tam „hore“, musí niesť zodpovednosť za svoje hriechy. Treba začať pracovať na tom, aby medzi ľuďmi zavládlo dobro. Vyžaduje si to určitý čas, ale v nijakom prípade sa nesmie tolerovať zlo.

Ako proti zlu bojovať, keď tu máme skorumpovaných politikov a médiá, ktoré im idú po ruke?

Najvyšším stupňom tzv. demokracie sú voľby a videli sme také pády niektorých „štandardných“ strán, o akých by sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo, u nás i v zahraničí.

Existuje politická strana, ktorá by tu dokázala urobiť poriadok?

Zatiaľ sa zdá, že program ĽSNS má najbližšie k strane, ktorá by dokázala urobiť poriadok. Kladú dôraz na fakt, že vo vedení strany nemôže sedieť privatizér. Na poprednom mieste programu je viera v Boha, čo je veľmi dôležitá vec, lebo takýto človek vôbec nemá ambície bohatnúť a nepozná slovo pomsta.

Médiá túto stranu vykresľujú inak...

Prvý bod desatora ĽSNS je vyrovnať sa s privatizáciou a tým, čo sa udialo v hospodárskej oblasti po roku 1989. Tí, ktorí privatizovali, to musia skutočne zaplatiť. Politici nemajú obavy z Mariana Kotlebu, ten pre nich nie je nebezpečný, ale všetci, ktorí vládli po roku 1989, majú strach, že prídu o svoje majetky, preto bránia spravodlivosti a poriadku.

Aký je váš názor na ich iniciatívu vystúpenia z EÚ a NATO?

V prvom rade majú záujem zistiť, čo si o tomto spoločenstve ľudia myslia a ako sa chcú občania rozhodnúť, či ostať alebo ísť preč. Treba urobiť súvahu, čo nám EÚ prináša a čoho sa musíme vzdávať. Ide o regulárnu a ľudskú záležitosť, nech občania vyjadria svoj názor v referende.

Je táto strana alternatíva?

Nie! Je to absolútne nová vec. Tí, ktorí vládli doteraz, už viac nesmú vládnuť. Dôvody sú každému jasné.

To je beh na dlhé trate...

Turci prišli na Slovensko 12. augusta 1526 a 29. augusta 1687 odišli. Zbavili sme sa ich po 161 rokoch? Neviem, koľko budem žiť, ale prosím Boha, aby som nezomrel skôr, ako zažijem slobodu slovenského národa. Celý život sa modlím za to, aby som na piedestáli slovenského národa videl stáť Andreja Hlinku, Jozefa Tisa a Milana R. Štefánika a potom nech Boh povolá môjho ducha.

 

 

 

Fotogaléria