UKRAJINSKÉ PARADOXY - PROTIRUSKÉ ŤAŽENIE A SOROŠATÁ VO VLÁDE

Vo februári uplynulo už od šesť rokov od štátneho prevratu na Ukrajine. Za ten čas sa už dostatočne dokázalo, že nešlo o nijakú „revolúciu dôstojnosti“, ale základným atribútom novej moci sa stala bezbrehá túžba vládnuť. V širších súvislostiach možno poukázať na tri ďalšie znaky novej moci, ktoré vo svojom dôsledku vedú politicky, sociálno-ekonomicky i mravne vývoj na Ukrajine do slepej uličky.

Protiruské ťaženie

Prvým znakom je nesmierna pomstychtivosť, ktorá má predovšetkým historicky deformovane protiruské črty a premieta sa nielen do zahraničnej, ale aj do vnútornej politiky. Jej nešťastím je, že nedokáže vyriešiť ani jeden zo skutočných problémov života na Ukrajine a zatemňuje aj pohľad na ne. Skutočné príčiny situácie (politickej, ekonomickej i mravnej biedy) sú totiž celkom iné, ako ich vidí vybičovaný, agresívny, exaltovaný ukrajinský nacionalizmus, ktorý je spojený aj s neonacizmom.

Druhým znakom je enormná snaha novej moci nájsť silných spojencov na Západe. Ukrajina bola už pred Majdanom poľom boja o geopolitický vplyv medzi Západom a Ruskom, ktorý má opäť aj historické pozadie, čo veľmi svojsky interpretujú najmä nacionalisti. Po prevrate v roku 2014 sa tento boj vyhrotil. Najväčší paradox je, že vládnuci západní spojenci nepotrebujú Ukrajinu ako veľký, silný a bohatý štát. Ide im najmä o to, aby sa z nej stal nástroj, ktorý môžu využívať pre svoje ekonomické, ale aj politické ciele (ako sa ukazuje, v prezidentskej predvolebnej kampani v USA sa Ukrajina ocitla v pozícii medzi nákovou a kladivom a niektoré zdroje našli „ukrajinskú stopu“ vo voľbách v roku 2016). Samozrejme, že s tým je spojené zapojenie Kyjeva do protiruského ťaženia, ktoré zosilnelo práve po prevrate a nasledujúcich udalostiach. Napokon, Západ dvojtvárne prehliada ukrajinský nacionalizmus i neonacizmus (nezabudnime, že tak s protiruskými krokmi robí aj v pobaltských republikách), ktoré prispievajú k vyvolávaniu nepokoja, napätia a chaosu, čo Kyjevu pri riešení jeho problémov vôbec nepomáha.

Boj medzi elitami

Tretím znakom je nemilosrdný boj medzi ukrajinskými elitami, ktoré sa dostali k moci po prevrate, a okrem tvrdých šarvátok medzi politickými stranami sa prejavuje najmä medzi oligarchami (ich skupinami). Na Majdane boli v popredí politicky radikálne sily (skryto spojené s určitými kruhmi oligarchov), ale po získaní moci prevzali iniciatívu iní aktéri, ktorí „revolúciu“ využívali vo svoj prospech. Zvýrazníme, že nové kolo boja oligarchov sa rozbehlo po prezidentských a parlamentných voľbách v roku 2014. Neblahé dôsledky tejto politiky ukrajinskí voliči „odmenili“ radikálnou zmenou v prezidentských a parlamentných voľbách v roku 2019. Intrigánovi Petrovi Porošenkovi sa podarilo vydržať celé funkčné obdobie, hoci na jeho začiatku mnohí analytici o tom pochybovali, ale na hlavu ho porazil bývalý herec – komik bez akýchkoľvek politických skúseností – Volodymyr Zelenskyj. Ním založená strana Sluha národa dosiahla na Ukrajine nevídaný úspech – historicky prvé absolútne víťazstvo v parlamentných voľbách, keď získala viac ako polovicu kresiel.

Oveľa zložitejšia bola situácia s vládami a obsadením postov v nich. Za šesť rokov od prevratu bolo už päť vlád. Najnovšiu vládu na čele s Denysom Šmyhaľom vymenovali 4. marca 2020. Západ vyčíta Zelenskému, že zmenu na poste nekonzultoval, a Šmyhaľ sa navyše nepovažuje za politika príliš nakloneného Západu. Poukazuje sa aj na kontakty Šmyhaľa (z Ľvova) s jedným z najbohatších Ukrajincov Rinatom Achmetovom (z Donecka), bývalým popredným predstaviteľom Strany regiónov.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj počas prejavu na zasadnutí ukrajinského parlamentu v Kyjeve 4. marca 2020.

Sorošatá vo vláde

Jedinou osobou, ktorá bola vo všetkých vládach, a to stále vo funkcii ministra vnútra, je Arsen Avakov s kontroverznou minulosťou. Okrem iného bol v rokoch 2011 – 2012 v politickej emigrácii v Taliansku pre trestné stíhanie na Ukrajine a vrátil sa po zvolení za poslanca za stranu Vlasť vedenú Julijou Tymošenkovou v parlamentných voľbách v októbri 2012 (predtým spolupracoval s kruhmi blízkymi bývalému prezidentovi Viktorovi Juščenkovi). Vo funkcii bol viackrát kritizovaný a požadovalo sa aj jeho odvolanie, ale útoky „ustál“. V súčasnosti sa považuje za hlavného predstaviteľa nacionalistických síl vo vláde, aj keď má rôzne spory s niektorými jej skupinami, ale paradoxne ho „uznávajú“ aj vo Washingtone!?

Výsledky prezidentských a parlamentných volieb neviedli k výraznej zmene politickej ani sociálno-ekonomickej situácie na Ukrajine. Možno síce oceniť snahu bývalého komika Zelenského o zmenu pomerov, ale vláda, ktorú vymenoval po voľbách, sa mu akosi nevydarila. Niektoré ironické komentáre ju označovali za vládu, v ktorej boli viaceré „sorošatá“ („deti“ prepojené na kruhy blízke Georgeovi Sorosovi). Zopakujeme, že išlo o pomerne mladú vládu. Z 19 členov bolo mladších ako 40 rokov dvanásť (a dvaja z nich nemali ani 30 rokov). Oleksij Hončaruk (1984) bol najmladším premiér-ministrom Ukrajiny, ale sklamaním bolo najmä to, že Zelenskyj nesplnil svoj sľub, že vládu bude viesť skúsený ekonóm, za akého Oleksija Hončaruka pri všetkej úcte k nemu, vzhľadom na jeho predchádzajúcu kariéru, nebolo možné považovať.

Reformy pretláčané Západom

Veľkých problémov je na Ukrajine priveľa. Najväčším je vojna na Donbase. Napriek určitej snahe prezidenta Volodymyra Zelenského sa však pri jej ukončení nedosiahol výrazný pokrok – vyzerá to tak, že nemá dosť síl postaviť sa proti „silám vojny“ na Ukrajine. Kyjev stále robí rôzne obštrukcie aj v súvislosti s normandským formátom. Treba však oceniť výmenu zajatcov.

Neúrekom je ekonomických ťažkostí. V popredí ich riešenia sú reformy pretláčané Západom. Ako príklad možno použiť, že Hončarukova vláda súhlasila s možnosťou nákupu jedného z hlavných bohatstiev Ukrajiny – pôdy cudzincami. Nepodarilo sa však postúpiť vpred pri „veľkej“ privatizácii (pôvodne išlo asi o 800 podnikov) a hmatateľné výsledky nepriniesol ani boj s korupciou.

Západné médiá hlavného prúdu po odstúpení vlády Oleksija Hončaruka však napriek tomu začali bedákať nad osudom reforiem – veľmi im prekáža odchod Oksany Markarovej. Bola prvou zástupkyňou ministra a od novembra 2018 ministerkou financií vo vláde Volodymyra Hrojsmana (v roku 2000 bola počas pobytu v USA na stáži vo Svetovej banke) a ako jedna z mála vo funkcii pokračovala aj v Hončarukovej vláde.

Korene tragédie

K zmene prišlo aj na mieste generálneho prokurátora. Piateho marca parlament vyslovil nedôveru Ruslanovi Rjabošapkovi, považovanému tiež za človeka orientovaného na Západ. K príčinám jeho odvolania patril najmä postup v prípade Petra Porošenka. Novou generálnou prokurátorkou sa 17. marca stala Irina Benediktova (v parlamentných voľbách bola na 3. mieste na kandidátke strany Sluha národa). Potvrdila svoj postoj, že treba odvolať amnestiu účastníkov Majdanu.

Doplníme, že séria zmien na čele Ukrajiny sa začala vo februári, keď bol odvolaný vedúci úradu prezidenta Andryj Bohdan, o ktorom sa niekedy uvádzalo, že má kontakty s oligarchom Ihorom Kolomojským, a nahradil ho viac západne orientovaný Andryj Jermak. Obaja sú veľmi blízki Volodymyrovi Zelenskému. Ide o veľmi zjednodušenú schému, ktorá však naznačuje protirečenia a paradoxy politiky v Kyjeve, ale aj jej menšiu priehľadnosť.

A tak sa vrátime ešte ku koreňom súčasnej ukrajinskej biedy (tragédie?), ktoré majú výrazné politicko-právne súvislosti. Zelenskyj 11. februára povedal, že „Majdan je najkomplikovanejší prípad našej krajiny“. Pri pripomínaní udalostí na Majdane sa znovu objavilo viacero materiálov o tom, ako to v skutočnosti bolo. Ide o známe veci, ale dosiaľ chýba politická vôľa a najmä odvaha riešiť ich následky.

Americká televízia One America News (blízka republikánom) odvysielala v januári film Ukrajinský podvod. Impeachment. Bidenove peniaze. Masové vraždy (The Ukraine Hoax: Impeachment, Biden Cash, Mass Murder). Naznačuje, že Majdan bol štátny prevrat podporovaný z USA (často sa však najmä demokratmi v USA a ich stúpencami označuje za „dezinformačný“).

Balvan problémov

Tristan Citelašvili, bývalý veliteľ elitnej jednotky gruzínskej armády Avaza, v rozhovore pre gruzínsku televíziu znovu potvrdil (hovoril o tom už v apríli 2014), že v kritický deň 20. februára 2014 na Majdane nestrieľali príslušníci Berkutu (špeciálnej ukrajinskej policajnej zložky). Boli to gruzínski ostreľovači, cvičení CIA, ktorým vydávali pokyny vodcovia Majdanu Sergej Pašinskij, Andrej Parubij, Volodymyr Parasjuk a ďalší. Podobné vyjadrenia mal aj Aleksander Revazišvili, ktorý bol priamym účastníkom akcie.

A trhlinu dostala aj legenda o nebeskej stotnine. Bývalá ministerka spravodlivosti Jelena Lukašová a bývalý poradca Viktora Janukovyča právnik Andrej Portnoj ukázali, že najmenej 25 ľudí z tohto zoznamu zahynulo ináč ako v dôsledku streľby.

Na Ukrajine je rizikom prognózovať ďalší vývoj. Ak nechceme zostať pri nepeknom závere, že Ukrajina môže skončiť zle (prinajhoršom zánikom – rozpadom štátu), treba pripustiť, že pred prezidentom Zelenským a silami, ktoré ho podporujú, je aj možnosť viac prihliadať pri riešení „balvana“ problémov k záujmom Ukrajiny, čo od neho zrejme značná časť voličov očakávala.

Pomery v štátoch sa neriešia zázrakmi, ale len a len činnosťou ľudí, politických síl. Realita je však spravidla iná, ako boli predstavy a ciele. Mementom pre Volodymyra Zelenského by mala byť klesajúca podpora obyvateľstva a časť kritických hlasov, ktoré v ňom vidia len nového „Porošenka“. Okrem toho osudovým problémom stále zostáva fakt, že bez spolupráce s Ruskom, ktorej obnovenie je nielen veľmi náročné, ale aj chúlostivé, ukrajinské problémy nemožno komplexne vyriešiť. K paradoxom však patrí to, že v novej vláde je ministrom zahraničných vecí Dmytro Kuleba, známy takou rusofóbiou, ktorá sa aj na Ukrajine považuje za prehnanú.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave