ÚPADOK NATO

Na obraze takmer idylickej jednoty, ktorá vládne v NATO po jeho tohtoročnom samite, „pracujú“ médiá hlavného prúdu i think tanky. Sofistikovane zdôrazňujú vybrané vyjadrenia hlavných účastníkov samitu. Pri dôkladnejšej analýze toho, čo sa hovorilo pred samitom, čo z toho sa dostalo do jeho deklarácie a napokon, čo sa rozpráva po samite, zistíme, že sa znovu obnažili protirečenia NATO. Za silnými slovami je skrytá šedivosť a rutina, do ktorej sa „aliancia“ dostáva pričinením nevýrazných vodcov jej členských štátov príliš poslúchajúcich Washington.

Na čele viacerých európskych štátov NATO sú politici, ktorí pekne hovoria o raste jeho sily a vplyvu. Avšak ich praktické konanie prispieva k prehlbovaniu krízových sociálno-ekonomických procesov. Úpadok Západu sa od roku 2002, po jeho „zjednotení“ v ťažení proti Rusku na Ukrajine za záujmy USA, prejavuje aj širšie.

Bašta rusofóbie

Nikto z týchto politikov v ničom nespochybňuje NATO ako poslednú „baštu“ zjednoteného Západu v ťažení proti Rusku, ktoré sa „musí“ donútiť k ústupkom. Je na počudovanie (ale pochopiteľné), že títo ľudia vôbec nepripúšťajú, že táto divne prepletená, neprehľadná politika USA, NATO a EÚ sa môže skončiť neúspechom.

Neohraničenú podporu NATO vyjadruje väčšina vodcov postsocialistických štátov. Vedie ich najväčší postsocialistický štát paktu – Poľsko. Podpora NATO stojí na rusofóbnom základe. Situácia sa nezmenila ani po vytvorení novej vlády po voľbách v októbri 2023, spoločnosť však zostala naďalej bolestne polarizovaná. Aktivisticky podporujú pakt vodcovia menších postsocialistických štátov. Prím hrá český prezident Petr Pavel, vyslúžilý generál, odchovanec NATO (v rokoch 2015 – 2018 predseda jeho vojenského výboru). Nezmyselnými „pronatovskými“ výkrikmi elity v troch pobaltských republikách je zbytočné sa zaoberať, lebo vyúsťujú do záverov, ktoré nielenže sú iracionálne, ale môžu škodiť aj ich obyvateľom.

V postsocialistických štátoch v NATO sú aj však aj vodcovia, kritizujúci niektoré aspekty jeho ukrajinskej línie a nepodporujúci vojnovú psychózu. V prvom rade ide o maďarského predsedu vlády Viktora Orbána. Potom to je náš Robert Fico. So všetkými krokmi paktu nesúhlasí ani bulharský prezident Rumen Radev, ktorý tohto roku na samit do Washingtonu ani nešiel. Niektoré výhrady má aj chorvátsky prezident Zoran Milanović.

Obmedzená kritika

Možnosti pôsobenia kritikov NATO sú obmedzené. V jeho rozhodovacom systéme existuje premyslený tlak na štát (vodcu), ktorý sa nepripája k požadovanému konsenzu, stanovenému vo Washingtone. Nedávno sme boli svedkami toho, ako Maďarsko i Turecko boli nakoniec „dovedené“ k súhlasu s prijatím Švédska do paktu a vymenovaním Marka Rutteho za jeho nového generálneho tajomníka. Pôsobenie NATO využíva nielen nadnárodné páky, ale aj vnútroštátne sily. Opiera sa o mýtus o nemožnosti meniť akýsi konsenzuálny charakter zahraničnej a bezpečnostno-politickej orientácie štátu po vstupe do paktu. Okrem toho si NATO udelilo právomoci pôsobiť aj tajne, čo jeho kritiku sťažuje. Nové členské štáty musia najneskôr šesť mesiacov po prijatí pristúpiť k SOFA (Dohode o statuse ozbrojených síl). Zjavne to však už nestačí a „húfne“ sa uzatvárajú dohody vlád členských štátov s vládou USA o spolupráci v oblasti obrany. Silnejú požiadavky na vytvorenie „vojenského“ schengenu, ktorý by umožnil ničím neobmedzované vojenské transporty po Európe. NATO formálne pripúšťa pôsobenie takých zoskupení, ako je Vyšehradská štvorka, Weimarská trojka, Bukureštská deviatka či aj iniciatívy jednotlivých štátov, ale len potiaľ, pokiaľ ho bezpodmienečne podporujú a pre nijakú kritiku tam niet miesta.

Stoltenbergova lokajská hrdosť

Samit NATO sa v tomto roku konal vo Washingtone 9. – 11. júla. Prvý deň mal slávnostný charakter na počesť 75. výročia založenia paktu a bol spojený s ceremoniálnymi akciami. Hlavnou udalosťou bola slávnosť k 75. výročiu NATO, kde po generálnom tajomníkovi NATO vystúpil prezident USA.

Z prvého dňa samitu spomenieme banálne slávnostné odovzdávanie medaily ministerstva obrany USA za významné verejné služby končiacemu generálnemu tajomníkovi Jensovi Stoltenbergovi. Ide o rezortné vyznamenanie pre domácich i cudzích „civilov“. Je jasné, že politický šéf paktu musí byť schválený v USA. Aby však nevznikali pochybnosti o „výnimočných“ zásluhách tohto pána pre Pentagón, uvedieme, že v júni sa na jednej z tlačových konferencií ponáhľal a povedal, že v roku 2024 by vojenské výdavky celého NATO mali narásť o 18 percent, čo je najviac po skončení studenej vojny. Opakovali to aj ďalší politici. Avšak iba Stoltenberg to s lokajskou hrdosťou označil za dobré pre USA, lebo až dve tretiny z týchto výdavkov idú na vojenské objednávky od nich. Nebudeme pátrať, prečo európski politici, ktorí nemajú nikdy dosť peňazí na sociálne výdavky a zdravotníctvo pre svojich občanov, súhlasia s objednávkami devastujúcimi financie ich štátov a podporujúcimi ekonomiku USA.

Jadrom samitu bol druhý deň, spojený so zasadnutím Severoatlantickej rady na úrovni hláv štátov a vlád. Zverejnila sa aj deklarácia samitu, v ktorej bola zvláštna časť O prísľube dlhodobej bezpečnostnej pomoci Ukrajine. Napriek veľkému významu, ktorý sa deklarácii zo samitu zase pripisuje, treba vidieť, že ide iba o vyjadrenie určitých, často aktuálnych, stanovísk a záverov, ktoré nemajú medzinárodnoprávnu záväznosť. Mediálne sa sugestívne zdôrazňujú vytrhnuté detaily formulácií, ktoré v kontexte celého textu nie sú také jednoznačné a umožňujú rôzny výklad.

Žonglovanie s číslami

Ak by sme „rozpitvávali“ vyjadrenia niektorých politikov, tak uvidíme, že všeobecne síce Ukrajinu podporujú, ale ich konkrétne kroky nie sú vždy rovnaké a niekedy sa spájajú s určitými požiadavkami. Kyjev však trvá, neraz až arogantne, na bezpodmienečnosti a neohraničenosti pomoci a najmä pri zbraniach a peniazoch ich chce čo najviac a čo najrýchlejšie. Mnoho z donorov však po takýchto rečiach radšej „brzdí“.

Z obsahu deklarácie sa zastavíme len pri Ukrajine. Oficiálnym názvom samitu bolo „Ukrajina a transatlantická bezpečnosť“. Ako sa už dopredu avizovalo, Kyjev zase nedostal jasné potvrdenie termínu vstupu do paktu. Nové je zdôraznenie nezvratnosti tohto procesu. „Fyzikálny“ pojem má však v politike iný charakter, lebo v dejinách boli už mnohé vyhlásenia o večnosti niektorých síl a nemennosti ich cesty a neskôr zanikli. Na nespokojnosť Kyjeva s nejasným termínom možného prijatia do NATO jedovato zareagoval minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba, keď povedal, že nemajú čas čakať ďalších 75 rokov.

Napriek „konsenzuálnosti“ prijatia dlhodobej bezpečnostnej pomoci pre Ukrajinu to s ňou nie je jednoduché. S číslami o pomoci sa v médiách žongluje. Spoľahlivý prehľadný zdroj, aké prostriedky a v akej sume sa Kyjevu poskytli, neexistuje.

Zdôrazníme, že napriek úsiliu niektorých zúrivých jastrabov v členských štátoch NATO sa nezvýšila vymyslená hranica o vydávaní najmenej dvoch percent HDP na vojenské výdavky. Médiá hlavného prúdu to prechádzajú mlčaním, a ukazujú, že veľkým úspechoch je nevídané zvýšenie vojenských výdavkov v pakte, ktoré sa očakáva tento rok.

Robert Fico: Členstvo Ukrajiny v NATO ohrozuje svetový mier a viedlo by k priamej konfrontácii NATO s RF. Každému partnerovi v NATO preto hovorm, že Smer-SSD nebude v NR SR súhlasiť s členstvom Ukrajiny v NATO.  Foto: SITA/UV SR

Protičínska dimenzia

Tretí deň samitu sa venoval pozvaným štátom. Boli to hostia na najvyššej úrovni z EÚ a indicko-tichooceánskeho regiónu (Japonska, Nového Zélandu a Kórejskej republiky, Austráliu zastupoval len podpredseda vlády). Nemohla chýbať Ukrajina. Na úrovni ministrov zahraničných vecí boli na samite zastúpené Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko. Pozývanie „partnerov“ na samity NATO, ktoré malo prvýkrát masový charakter na samite v Madride v roku 1997 v rámci programu Partnerstvo za mier, súvisí v súčasnosti so scestnými snahami paktu zvýšiť aj takto dojem o raste jeho vplyvu mimo svojho teritória. V tomto roku išlo o protičínsku dimenziu v indicko-tichooceánskom regióne a pokračovanie v protiruskom tlaku na južný Kaukaz, ktorý je beztak destabilizovaný. Paradoxom sa stalo, že zrejme z dôvodu prijatia zákona o zahraničných agentoch v Gruzínsku sa o jeho „pozvaní“ do NATO mlčalo.

Napriek jednostrannému smeru prijímania rozhodnutí v NATO mu rokovania na jeho samitoch dodávajú „glanc“. Je to však diplomacia, ktorá si najmä zo strany menších štátov vyžaduje pokoj a pevné nervy, ale aj systematickosť, schopnosť uvažovať o vývoji variantne a zdržať sa výrokov o večnosti, nemennosti a pod.

Za zatvorenými dverami

Podpredseda vlády a minister obrany Robert Kaliňák upozornil, že po návrate zo samitu NATO našiel vyjadrenia desiatok odborníkov, ktorí presne vedeli, ako to celé prebiehalo, hoci rokovania boli za zatvorenými dverami. Poukázal na to, že po rokovaní sa prijala formulácia, ktorá umožnila Slovensku hlasovať za záverečnú deklaráciu (hlasovalo za ňu aj Maďarsko, keď Viktor Orbán vyjadril svoje postoje v diskusii). Je aj v súlade so stanoviskom vlády, že prijatie Ukrajiny do NATO by bolo mohlo vyvolať konflikt s Ruskom. Doplnil, že formulácia nevytvára pocit falošnej jednoty o členstve Ukrajiny v NATO, hoci niektoré štáty to považujú za hotové.

V tomto duchu sa vyjadril aj predseda vlády Robert Fico. Povedal, že dôsledne sa držalo jedného z východísk slovenskej suverénnej zahraničnej politiky, že členstvo Ukrajiny v NATO ohrozuje svetový mier a viedlo by k priamej konfrontácii NATO s RF. Každému partnerovi v NATO preto hovorí, že Smer-SSD nebude v NR SR súhlasiť s členstvom Ukrajiny v NATO.

Politika je aj o gestách (aj formulácie o Ukrajine v deklarácii i inde na samite boli najmä nimi) a v NATO je obzvlášť ťažké púšťať sa do slovných sporov, búchať po stole či dverami. Niektorí politici nielen na Slovensku, ale ani v štátoch paktu však nič iné nevedia a myslia si, že to je ten najlepší spôsob politiky. A dobré to je spojiť aj s donášaním na vlastný štát na medzinárodnej scéne, ako to robí Progresívne Slovensko v rámci EÚ.

Zakončíme nelichotivým konštatovaním, ktoré stúpencov NATO nepoteší, ale je odrazom jeho skutočného stavu. Pakt na samite zdôrazňoval svoje „obranné poslanie“, ale znovu dokázal, že nemá realistický pohľad na situáciu a pri živote sa drží iba na základe hrozieb nepriateľov, ktoré si vie aj vyfabrikovať. Nezabudol pritom varovne ceriť zuby na Rusko, ale aj na Čínu. Napriek kamuflovaniu ekonomických údajov vzniká otázka, kde sa na tieto nerealistické agresívne plány získajú financie.