ÚVAHY, ŽE ČAPUTOVÁ BUDE ŠÉFKOU NATO SÚ NAIVNÉ

O necelý polrok budú voľby do Európskeho parlamentu (ďalej len EP). Na Slovensku i inde sa viaceré strany na ne pripravujú s predstihom. Spôsob uskutočnenia volieb do EP v jednotlivých štátoch neumožňuje robiť na základe preferencií také prognózy ako pri voľbách do ich parlamentov. Niečo môžu naznačiť výsledky týchto volieb v roku 2023, ktoré treba vidieť aj v spojení s ďalšími faktormi, ktoré môžu pôsobiť.

Intrigy sa začali

Na pôsobenie neoliberálneho zákulisia v EÚ poukazuje iniciatíva Emmanuela Macrona. Ôsmeho decembra v denníku La Repubblica s odvolaním sa na diplomatické kruhy z Bruselu a Paríža uviedli, že v „pláne na záchranu Európy“ navrhuje, aby sa novým predsedom Európskej komisie (ďalej len EK) stal Mario Draghi. Je to skúsený neoliberálny bankár politik, ktorý bol od novembra 2011 do októbra 2019 prezidentom Európskej centrálnej banky a od februára 2021 do októbra 2022 predsedom talianskej vlády. Zdroje blízke Draghimu uviedli, že o túto funkciu nemá záujem.

Zdá sa, že hrozí, že washingtonská gerontokracia sa rozšíri aj do EÚ. Mario Draghi má 76 rokov. Možno poukázať na viaceré prowashingtonské, ale málo diplomatické výroky šéfa „európskej diplomacie“ (podpredsedu EK a vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku), rovnako starého Josepa Borrella, ktorý je na funkcii od decembra 2019. Od júla 2004 do januára 2007 bol už predsedom EP. Je otázne, ako môže nominácia protagonistu neoliberálnych finančných kruhov (kam patrí aj Macron), ktorý pôsobil vo Svetovej banke a v spoločnosti Goldman Sachs, prispieť k „záchrane“ EÚ, zápasiacej s krízami. Nepredpokladáme, že návrh sa stretne s podporou v EÚ, lebo autorita Francúzska i Nemecka upadla. Alibisticky dodáme, že v Bruseli je dnes možné všetko...

Na začiatku roka 2024 má Ursula von der Leyenová oznámiť, či sa bude znovu uchádzať o miesto predsedníčky EK. Po uštipačnom výroku na jej adresu, že sa myslelo, že po Jeanovi-Claudovi Junckerovi už nemôže byť horší predseda EK, ale bol to hlboký omyl, asi už nenájde toľko odvahy, aby pokračovala. Od reality odtrhnutí európski politici sú však nevyspytateľní.

Jastrabi v pozadí

Funkciu generálneho tajomníka NATO zastáva európsky politik, ktorý už pôsobil na inom vysokom poste. Kdekto vidí von der Leyenovú za jej „neoceniteľné“ zásluhy pri podpore paktu ako jeho možnú generálnu tajomníčku. Uvádza sa, že je načase, aby na čele NATO bola žena a niekedy aj to, že ešte lepšie by bolo, keby bola z postsocialistického štátu.

Nie je tajomstvo, že vlády v mnohých európskych štátoch pôsobia tak, že „doobeda rokujú v EÚ“ a „poobede v NATO“. O tom, kto bude na čele NATO, z pozadia rozhodujú finanční jastrabi z nadnárodného vojenskopriemyslového komplexu vedeného USA. Majú prednosť pred dravcami z politicko-mediálneho sorosovského impéria. Oči si však navzájom nevyďobú. Výber generálneho tajomníka NATO by sa mal ukončiť v lete 2024. Pôjde o „tlačenicu“ kandidátov, čo môže vplývať aj na predvolebnú atmosféru v EÚ.

Začneme „ťažkou váhou“ – dosluhujúcim holandským predsedom vlády Markom Ruttem. Z aktívnych politikov sa uvádzajú estónska prezidentka Kersti Kaljulaidová a rumunský prezident Klaus Iohannis. S bývalými vysokými hodnostármi sa pretrhlo vrece. Spomenieme len ženy z postsocialistických štátov. Je to chorvátska prezidentka Kolinda Grabar-Kitarovičová a litovská prezidentka Dalia Grybauskaiteová. Pokračovať v menoslove politicko-mediálnych „nominantov“ nemá dnes veľký význam. Čas rozhodnutia ešte nenastal a okolo výberu bude veľký politicko-mediálny humbug.

Úvahy, že do funkcie by sa mohla dostať Zuzana Čaputová, považujeme za insitné. Po septembrových voľbách ide skôr o to, že ju chcú utešiť v pozícii „chromej kačky“. Takto sa označuje prezident USA i iní politici, v období pred koncom ich funkčného obdobia, keď sa už nechystajú znovu kandidovať a ich ďalší politický osud je neistý.

Výsledkom Macronovej politiky sa môže stať v prezidentských voľbách na jar 2027 víťazstvo Mariny Le Penovej. Vo všetkých tohtoročných prieskumoch mala podporu vyše 30 percent.

Macronova zákulisná rola

Politici sa často snažia pôsobiť dojmom, že sú pokračovateľmi tradícií z minulosti, čo prináša i protirečenia. V ČR uštipačne poznamenávajú, že Petr Pavel so svojou minulosťou sa vo vystupovaní niekedy snaží „skrížiť odkazy (symboliku)“ Tomáša Garriguea Masaryka a Václava Havla. Vo Francúzsku je idolom pravicových politikov Charles de Gaulle. Jeho vízia „neamerického“ európanstva však neoliberálom dnes prekáža.

Už krátko po znovuzvolení Macrona sa ukazovalo, že do dejín Francúzska sa ako „veľký“ prezident nezapíše. Arogantne sa raz vyjadril, že jeho popularita už nezaujíma, lebo znovu zvolený nemôže byť. Zdá sa, že predsa len nenechá napospas osudu svoj obraz ako politika, ktorý sa ničím nepreslávil. Doma sú jeho šance na veľký politický čin blízke nule. Navyše výsledkom jeho politiky sa môže stať v prezidentských voľbách na jar 2027 víťazstvo Mariny Le Penovej. Vo všetkých tohtoročných prieskumoch mala podporu vyše 30 percent. V poslednom prieskume agentúry Ifop pre Le Figaro a Sud Radio v októbri, kde sa posudzovali rôzne „zostavy“ kandidátov v prvom kole, to bolo od 31 do 33 percent.

A tak sa snaží preraziť aspoň v EÚ. Možno si spomenul na zákulisnú rolu, ktorú mal, keď podporil pred piatimi rokmi návrh Angely Merkelovej na vymenovanie Ursuly von der Leyenovej za predsedníčku EK. Teraz, naopak, on počíta s podporou Olafa Scholza.

Delenie ad hoc

Parlamentné voľby v členských štátoch EÚ v tomto roku tiež niečo napovedajú o náladách pred voľbami do EP. Boli v deviatich štátoch, a to v Estónsku (marec), Bulharsku (predčasne, apríl), Fínsku (apríl), Grécku (dvakrát predčasne, máj a jún), Španielsku (predčasne, júl), na Slovensku (predčasne, september), v Poľsku a Luxembursku (október) a Holandsku (predčasne, november).

Dnes neexistuje všeobecne prijímaná klasifikácia politických strán. Vo všeobecnosti ich rozdelíme na pravicové a ľavicové strany (ale väčšina z nich inklinuje k nevyhranenému stredu). Doplníme hľadiská liberalizmu a konzervativizmu a národnej orientácie. Do úvahy prichádza aj označenie strán ako populistických, radikálnych, popr. extrémistických. Ide o delenie ad hoc, ktoré nenájdeme v politologickej teórii. Hodnotenie síce nie je jednoznačné, ale politicko-mediálne sa bežne používa.

V ôsmich štátoch zvíťazili pravicové strany, ktoré nie sú všade rovnaké. V Estónsku to bola liberálna strana stredu, v Bulharsku konzervatívna strana stredu s prvkami populizmu, vo Fínsku a Grécku stredovo-pravicové strany, v Španielsku stredovo-pravicová strana so sklonmi k radikalizmu, v Poľsku populistická pravicovo radikálna strana s národnou orientáciou, v Luxembursku stredovo-pravicová, konzervatívna strana a v Holandsku radikálne pravicová strana s nacionalistickou orientáciou. Ľavicová strana (stredová s konzervatívnou a národnou orientáciou) zvíťazila len na Slovensku.

Výhrady k Bruselu

Trochu ináč to vyzerá, ak sa pozrieme na koaličné vlády, ktoré vznikli po voľbách. Vytvorenie koalícií a vymenovanie nových vlád trvalo viacero týždňov. Najrýchlejšie to bolo na Slovensku, za necelý mesiac, a najviac sa to ťahalo v Španielsku, takmer štyri mesiace. Jediný štát, kde vznikla jednofarebná vláda, je Grécko. V Španielsku a Poľsku vedú vládne koalície strany, ktoré neboli víťazom volieb.

V európskych vládach vytvorených po voľbách v tomto roku prevažuje stredovo-pravicová orientácia. Výrazne pravicovo orientovaná vláda je vo Fínsku. Stredovo-pravicové vlády sú v Bulharsku a Luxembursku. V stredovo-pravicových vládach v Estónsku a Poľsku sú zastúpené strany ľavého stredu ako najmenšie časti koalície. V slovenskej vládnej stredovo-ľavicovej koalícii je, naopak, ako najmenšia sila prítomná národne orientovaná pravica. Najľavicovejšia vláda sa vytvorila v Španielsku, kde je zastúpená stredovo-ľavicová a ľavicové strany s prvkami radikalizmu.

V Holandsku nie je ešte nová vládna koalícia. Počíta sa s dlhším časom vytvárania. Súčasná stredovo-pravicová vláda bola po voľbách v roku 2021 vymenovaná takmer po deviatich mesiacoch.

Ani jedna z vlád, vytvorených po voľbách v tomto roku, nemá euroskeptickú orientáciu, hoci sú v nich strany s výhradami voči súčasnému spôsobu fungovania EÚ. V zložitej situácii prevažuje napriek formálne rozdielnej charakteristike orientácie vlád politika, ktorá vychádza v ústrety EÚ. Jedinou výnimkou je Maďarsko a bolo ňou aj Poľsko s končiacou vládou. Podivná, takmer absolútna lojalita súčasných vlád v štátoch EÚ existuje voči NATO.

V členských štátoch EÚ v parlamentných voľbách v roku 2023 vystúpili do popredia otázky migrácie, riešenia problémov sociálno-ekonomických kríz a vzťahu k podpore Ukrajiny (popr. protiruským sankciám). Tie budú pôsobiť aj vo voľbách do EP.

Polarizácia spoločnosti

V EP sa politické skupiny zostavujú na stranícko-politickom základe, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť. V končiacom parlamente dominujú frakcie Európskej ľudovej strany (stredovo-pravicová) a Pokrokového spojenectva socialistov a demokratov (stredovo-ľavicová). Nemajú nadpolovičnú väčšinu poslancov a spravidla ich podporujú liberáli a zelení. Na opačnom póle sú Konzervatívci a reformisti, ale najmä Identita a demokracia, ako aj Ľavica v EP.

Zatiaľ to vyzerá na nové víťazstvo európskych ľudovcov. Socialisti a demokrati zrejme oslabia. Posilniť sa môžu aj Konzervatívci a reformisti a Identita a demokracia. Potenciál podpory kritických strán v EP je v Nemecku, Francúzsku, Holandsku, Taliansku, Švédsku, Poľsku a Maďarsku. Vo väčšine štátov narastá polarizácia spoločnosti, v ktorej môžu začať pôsobiť aj neočakávané procesy a zmeniť súčasnú atmosféru.