VIDEO/RELÁCIA/ ŠTEFAN NIŽŇANSKÝ: V MÉDIÁCH VLÁDNE CENZÚRA A AKTIVIZMUS

Diskusia na palete s novinárom, publicistom, niekdajším televíznym moderátorom, exposlancom parlamentu a bývalým generálnym riaditeľom Slovenskej televízie Štefanom Nižňanským. Na úvod poznamenal, že jeho tvár z obrazovky ČST spred roka 1989, keď moderoval večerné Televízne noviny, si pamätajú už len najstarší diváci. Dnes sa venuje písanej publicistike pre časopis Extra plus a webový portál Slovo a vydáva knihy, čo ho podľa vlastných slov napĺňa.

Na otázku, čo sa dialo v zákulisí ČST, keď sa začala revolúcia v roku 1989, odpovedal, že v tom období sa cítil ako skutočný novinár, pretože nech už bolo za kulisami vtedajších politických udalostí čokoľvek, v spravodajstve sa ich snažili mapovať objektívne a pátrať po pravde. Dodal, že o pripravovanom páde komunistického režimu sa v kuloároch hovorilo už niekoľko rokov pred novembrovým prevratom, preto ho dynamický vývoj udalostí neprekvapil.

Po odchode z televízie bol v roku 1990 zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady za Stranu demokratickej ľavice a v roku 1992 za rovnakú stranu do Federálneho zhromaždenia ČSFR, kde práve jeho hlas spolurozhodol v tesnom hlasovaní o rozdelení česko-slovenskej federácie. Urobil to napriek tomu, že zánikom Česko-Slovensko zanikol aj jeho poslanecký mandát a zostal bez práce. Zdôraznil, že prijatím zákona o rozdelení ČSFR sa vytvorili podmienky pre pokojný zánik spoločného štátu a vznik dvoch samostatných národných štátov bez krviprelievania.

Po roku 1993 sa venoval podnikaniu v lízingovej spoločnosti, ktorá sa ako prvá venovala splátkovému predaju, ale aj pôsobil aj v oblasti audiotextových služieb. Neskôr vďaka vlastnému projektu Sieň slávy slovenského hokeja niekoľko rokov pôsobil v marketingu SZĽH. V roku 2008 ho Rada STV zvolila za generálneho riaditeľa Slovenskej televízie. Poznamenal, že sa počas svojho pôsobenia snažil, aby bola skutočnou národnou kultúrnou inštitúciou. Svoje volebné obdobie však nedokončil.

Po nástupe Radičovej vlády totiž vtedajší minister kultúry Daniel Krajcer predložil novelu zákona, ktorou účelovo zlúčil STV a SRo. Prostredníctvom tejto legislatívnej zmeny nová garnitúra vymenila Nižňanského na poste šéfa STV a stranícky si do kresla riaditeľa telerozhlasu dosadila svojho človeka. Nižňanský podotkol, že tento krok sa udial na popud SaS a „politruk“ Krajcer v tomto smere splnil úlohu, ktorú mu zadali. Komentoval aj fakt, že Krajcer dnes kandiduje za člena novovytvorenej Rady STVR. Podľa neho ho do tejto pozície pretláča vládna strana Hlas-SD a je presvedčený, že za ním musí stáť nejaký vplyvný oligarcha.

Nový zákon o STVR hodnotí pozitívne, aj keď nie je spokojný s tým, že stále hovorí o jednej spojenej inštitúcii. Rozhlas podľa jeho názoru funguje dobre, ale televízia “nefunguje, zahníva a nasáčkovalo sa do nej množstvo darmožráčov”. Hoci chápe, že z právneho a ekonomického hľadiska by bolo okamžité rozdelenie veľmi komplikované, je presvedčený, že k opätovnému rozdeleniu STVR na Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas raz napokon príde.

Nedávno prijal nomináciu do Audiovizuálneho fondu. Priznal, že je to preňho nová oblasť, ale má ambíciu nastaviť pravidlá poskytovania dotácií v prospech slovenskej kinematografie a televíznej tvorby, urobiť poriadok a koniec všetkému, čo bolo na doterajšom prideľovaní financií „choré“. Považuje za škandál, ak mohli vďaka verejným zdrojom vznikať také diela, ako je napríklad film Miki.

Dotkol sa aj témy súčasnej knižnej tvorby a distribúcie, keď liberálne orientované siete kníhkupectiev Martinus a Panta Rhei odmietajú predávať niektoré knižné tituly. Súhlasil s moderátorom, že ide o zneužívanie ich monopolného postavenia na trhu na cenzúru, čo je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Takéto skúsenosti má aj on ako autor kníh. Doplnil, že sa vytvárajú tzv. blacklisty nepohodlných kníh, ktorých distribúcia sa zámerne bojkotuje. Podľa neho by mal zasiahnuť Protimonopolný úrad SR. Z cenzúry a aktivizmu, ktorá dnes vládne na Slovensku predovšetkým v médiách, je sklamaný a za vrchol všetkého považuje vypínanie nezávislých spravodajských webov za Hegerovej vlády.