VLADIMÍR MEČIAR: BOJ O MOC SA NESKONČIL

Naposledy sme robili rozhovor pred prezidentskými voľbami. Nepriamym spôsobom, tým, že ste odmietli Ivana Korčoka, ste podporili Petra Pellegriniho. Ste spokojný s výsledkom?

Peter Pellegrini dostal príležitosť, ako ju využije alebo nevyužije, je jeho záležitosť. Vo voľbách sa nevolí vždy len dobro, volí sa aj menšie zlo a v danom prípade bol Peter Pellegrini to menšie zlo a predstavoval pre Slovensko menej rizikový faktor. Môže byť prvý z prezidentov, ktorý bude v niečom vecný, ale tak ako skladá svoj poradný zbor a kým sa obklopuje, je pre mňa zatiaľ otáznik.

Vladimír Mečiar: Ľudia, ktorí SR odmietali, sú prevažne treťosektoroví, neoliberálni svetoobčania považujúci sa za niečo viac, rozohrávajúci rôzne protislovenské hry. Ich najnovšou „cnosťou“ je udávanie ľudí. Kedysi sa za udavačstvo trestalo, dnes oceňuje.

Ivan Korčok v prezidentským voľbách neuspel a vo volebnú noc vyhlásil, že on nám to nezabudne. Zdá sa, že sa otriasol a oznamuje návrat do politiky. Čo možno od neho očakávať?

Nič. Vždy sa prispôsoboval silnejším vplyvom, nikdy v živote nešiel vlastnou cestou a nikdy nepredstavoval stabilitu, on sa vždy prispôsobil. Keď bolo treba, bol proruský, keď bolo treba, tak proamerický, keď bolo treba, bol nezávislý a keď to bolo užitočné, bol za Progresívne Slovensko. Takže aj teraz, keď si bude vyberať svoju politickú cestu, tak ho môžeme vidieť ako človeka, ktorý sa chce niekde stabilizovať, lebo sám na to nemá.

Tí, ktorí by ho chceli do svojej stajne, by možno chceli využiť jeho potenciál...

Na tom sa nedá stavať, je to jednorazová akcia a po voľbách nie je istota, že pri ňom voliči ostanú. Navyše, voliči nemajú radi porazených, takže to je ďalší argument. Slovensko je v hlbokej kríze a potrebujeme vedenie, ktoré ho z nej dokáže vyviesť. Sme najhorší zo štátov EÚ, len niekoľko ukazovateľov máme nie na poslednom, ale na predposlednom mieste. Je to hanba štátu, hanba občanov, hanba riadiacich orgánov a treba východiská. Buď tí, ktorí sa ujímajú kresiel a funkcií, tie východiská majú a dajú, alebo ich zoberie zodpovednosť a čas.

Narodil 26. júla 1942 vo Zvolene. Pracoval ako tavič v ZŤS v Dubnici nad Váhom a popri zamestnaní vyštudoval právo. Ako podnikový právnik roky pôsobil v Skloobale Nemšová. Po roku 1989 vstúpil do politického života, krátko bol ministrom vnútra ponovembrovej vlády. Neskôr sa stal významným predstaviteľom platformy VPN, z ktorej sa vyčlenilo Hnutie za demokratické Slovensko. Po voľbách v rokoch 1990, 1992 a 1994 bol predsedom vlády SR. Dvakrát ho odvolali a dvakrát sa do tejto funkcie vrátil. Bol jedným z prvých signatárov vyhlásenia o zvrchovanosti Slovenskej republiky z 11. septembra 1991 pod názvom Niet inej cesty. Na Bratislavskom hrade ako predseda vlády spolu s predsedom NR SR Ivanom Gašparovičom 3. septembra 1992 parafoval Ústavu Slovenskej republiky. Vladimír Mečiar.

Slovenská spoločnosť je rozdelená natoľko, že sme boli svedkami teroristického aktu – pokusu o zabitie predsedu vlády SR. Predpokladali by ste, že k tomu niekedy môže dôjsť aj vzhľadom na fakt, že vy ste dokázali rozdeliť Česko-Slovensko bez jedinej kvapky krvi a vybudovať štát na zelenej lúke?

Vypovedá to o ľuďoch, ktorí v tom čase vírili tú spoločnosť, či v sebe vedeli nájsť mieru zodpovednosti pre likvidáciu rizikových faktorov. To neznamená, že sme sa mali radi alebo si robili služby. Neodpúšťali sme si skoro nič, ale to nebola zlomyseľnosť. Po vzniku štátu sa vytvoril pre Slovákov nový priestor. Všetci boli občanmi jedného štátu, všetci mali zodpovednosť za tento štát. Nemuseli byť rozdelení, boli rozdeľovaní – na tých, ktorí boli za štát, a na tých, ktorí boli proti štátu. Harmonizovať štát je dôležité najmä pre ekonomiku a keď chceme mať dobrú ekonomiku, musíme mať v poriadku aj školstvo, zdravotníctvo a sociálne veci. Treba hľadať ľudí, čo to vedia, ale tých, bohužiaľ, v politike nie je veľa, napriek tomu, že už máme vybudovaný istý systém.

Občania sa nádejali, že po tomto ohavnom čine bude opozícia krotiť svoje vášne, ale opäť vyzýva ľudí do ulíc a PS spustilo bilbordovú kampaň a vyrazilo do regiónov. Parlamentné voľby sú však o tri roky, čo znamená ich aktivita?

Znamená ďalej pokračujúci boj o moc, ten sa voľbami neskončil. Dostať vládu v tiesni do úzkych nebol problém, ani vytvárať psychózu medzi ľuďmi. Ani Šimečka, ani šéf SaS-ky nedržali v ruke zbraň, ale držali v svojich ústach a hlavách myšlienky, ktoré evokovali a provokovali toho, kto tú zbraň zobral a vystrelil. Ako krajné riešenie sporu, kde vraždou chceli vyriešiť politického súpera. Mysleli si, že ak nebude tento, tak to bude všetko inak, pričom každý individuálny teror prináša riešenie, že spravidla po ňom nastúpi ešte tvrdší.

Zachovala sa vláda po atentáte správne?

Pokiaľ ide o odsúdenie toho všetkého, čo tomu predchádzalo, to je to, čo sa táto vláda bojí urobiť. Mali analyzovať vystúpenia politikov, ktorí vzbudzovali v ľuďoch tieto predstavy, že už nemáme inú možnosť ako teror a zbaviť sa vás. A to je niečo, čo kedysi bola metóda rozpracovaná za ruských cárov, ktorých vraždili jedného za druhým a vždy prišiel horší. Napriek tomu, že po vražde všetci solidárne stiahli kampaň, čo bolo akože sympatické, ale bolo to hrané. Znamenalo to, že povedali: my sme sa teraz stiahli, tak vy stiahnite všetky zákony, ktoré nám nevyhovujú, a ten teror im mal poslúžiť ako zámienka na rehabilitáciu ich myšlienok, ktoré by mal Smer uznať, aby sa ďalej nestrieľalo. To bol taký druhý morálny atentát. Dnes pripravujú nový atak, ale ten im umožňuje aj koalícia samotná. Prvá vec: nejasné formulovanie cieľov. Nemajú ich. Nemajú ani nositeľov tých myšlienok, ani ich tvorcov. Nemajú urobené mediálne zázemie. Tretia vec: ak chceš vládnuť, musíš okolo seba zhromažďovať organizácie a spolky, ktoré ťa budú podporovať, budeš s nimi komunikovať a počúvať ich. Komunikácia tejto vlády so všetkými chýba. Myslia si, že ak povedia v televízii niečo, ohúria a všetci padnú na zadok, ale takých už bolo veľa. Hodnota myšlienky chýba. Sú tam niektoré náznaky, ale nie je to spracované do jedného celku. Keď chce vláda vládnuť, musí mať za sebou odborníkov.

Možno očakávať slovenský majdan v štýle farebných revolúcií pod taktovkou mimovládnych organizácií a mainstreamových médií?

PS robí kampaň, akoby voľby mali byť zajtra. Je to veľmi nákladná vec, odkiaľ na to majú peniaze? Kontrolujte peniaze a prídete na to, čí je to záujem. Tretí sektor má u nás žatvu, dodnes nik nekontroluje ich príjmy a výdavky, či išli v prospech štátu, alebo proti štátu. V každom štáte, keď sa používajú peniaze z iných štátov na voľby, je za to trest. Na Slovensku sú šikovní, že ich zohnali. Úcta voči zahraničiu je v nás veľká. Čo povie Brusel, čo povie Washington? Čože my tu chudáci doma? My nie sme chudáci, len sa nevieme v tom priestore suverénne správať. Aj SaS, aj PS sú postavené na boji o moc, preto sa zriekajú Matoviča, lebo on je záťaž. Aj ich sponzori, aj ich vonkajšie prepojenia dokazujú, že vonkajšok má záujem na zmene pomerov. Predsa nie je možné, aby vláda SR dala stanovisko pre EÚ a EÚ povie, že berie za základ to, čo im povie PS. Nie štát a jeho orgány majú autoritu, ale strana, ktorá vyhovuje štruktúram EÚ – socialistom a ľudovcom, ktorí dnes riadia EÚ. Pokiaľ ide o sústavu našich vzťahov, hovoríme o ekonomických a sociálnych vzťahoch, ale zabúdame na otázky bezpečnosti a obrany štátu, kde sme absolútne na dne.

Po atentáte republika pôsobí pochmúrne, akoby sme zrazu nemali svojho gazdu a rýchlosťou blesku sa prepadáme v ekonomickej, hospodárskej, školskej, zdravotníckej, kultúrnej, no najmä v morálnej i mravnej sfére. Z hľadiska ekonomických výsledkov sme na chvoste EÚ. Poznáte liek na tento neduh?

Kedysi sa hovorilo, že sme podtatranský tiger, dnes sme podtatranské mača. Spoločnosť, ktorá sa chce pohnúť dopredu, musí mať dohodu na spoločných cieľoch, musí mať ľudí, ktorí ich budú vedieť získavať. Toto chýba. Tejto vláde pripisujeme niečo, čo už má na svedomí aj bývalá vláda. My sme nemali 3,5 roka výkonnú vládu, nemali sme výkonného prezidenta. Bola to síce blondína, mnohým sa páčilo, že je to žena, ale to je málo na výkon funkcie prezidenta. Pokiaľ ide o schopnosť vedenia, Fico má stále príležitosť niečo urobiť, ale keďže on potrebuje skôr ľudí, ktorí mu lahodia, než tých, čo mu oponujú, tak sa vyhýba inému názoru a rýchlo zabúda na tých, čo mu pomáhali vo voľbách alebo v životnom uplatnení, tí sú preňho po čase príťaž.

Koalícia má krehkú väčšinu. Veríte, že to udrží do normálnych volieb?

Verím v Boha, ale to je jediné, v čo verím. Či to môže vydržať, je otázka hodnotenia rizikových faktorov a pravdepodobného vývoja celoeurópskeho a v ňom aj nášho slovenského. Ak nezmenia spôsoby, ktorými robia a ako vládnu, do dvoch rokov nebudú. Ak to zmenia, majú šancu predĺžiť si pobyt v kreslách dlhšie. Ale kreslo nemá byť cieľ. Kreslo dodáva zodpovednosť a povinnosť a kto to nevie zvládnuť, neudrží sa tam, lebo to kreslo rýchlo zhadzuje.

Aký Robert Fico sa vráti do plnohodnotného výkonu funkcie premiéra SR?

Dáva dostatok signálov. Po prvé, nepríde nový človek, príde človek po bolesti, ktorému sa skorigoval pohľad na život, ale upadne do systému vzťahov, ktoré spoluvytváral a ktoré tam existujú. Po druhé, mnohí, hlavne progresívci si mysleli, že streľba privedie Fica k pokore pred nimi. Čakali iného Fica. Čo bola tá streľba? Nástroj na zmenu politiky cez zabitie človeka? Špekulácia, ktorá je zavrhnutiahodná.

Vladimír Mečiar s Robertom Ficom na Cene Extra plus za Prácu v prospech Slovenskej republiky v januári 2023.

Mnohí voliči, ktorí dali dôveru tejto koalícii, sú z jej pomalého konania sklamaní, avšak nie je to vždy lepšia vláda ako Progresívne Slovensko, SaS, či nebodaj Matovič?

Pokiaľ bude existovať Šimečka s jeho názormi, pokiaľ bude Gröhling hovoriť to, čo hovorí, tak tí ľudia budú mať vždy väčší strach z nich ako z chýb týchto ľudí a budú sa k nim prikláňať nie preto, že budú schvaľovať ich kroky, ale že sa budú oveľa viacej báť tej druhej skupiny, ktorá prináša radikalizmus, konflikty vrátane medzinárodných väzieb, ktoré nás môžu priviesť do ešte väčších problémov aj za cenu ľudských životov. Cirkev hovorí, dostaneš na ľavé líce, nastav pravé. Ale toto nie je ľavica a pravica v pravom zmysle slova. Fico hovorí, že vychádza zo slovenských záujmov, jeho ministri nie, tým je to fuk a druhá strana netají, že vychádza zo zahraničných záujmov a chce nastaviť poriadok v zmysle chápania týchto poriadkov, ktoré neberú na vedomie, že Slovensko má problémy, ktoré musí riešiť a k niečomu dozrieť.

Problémom vašej vlády i každej Ficovej vlády bola otrasná mediálna politika a podceňovanie vplyvu tretieho sektora. Nezlomí koalícii práve tento postoj krk?

Problém mojej vlády nebol v tom, že nemala vlastné zázemie, problém bol v tom, že vytvárala proti sebe zázemie. Kedy vzniklo SME? V období mojej vlády z privatizácie Smeny. Hrycovo rádio Twist? V období mojej vlády. Kedy vznikla TV Markíza? Za mojej vlády. To boli všetko akcie, ktoré sa nediali politickými rozhodnutiami vo vedení HZDS, ale individuálnymi rozhodnutiami, ktoré prichádzali aj z iných zdrojov a umožňovali to presadiť cez poslanecký klub alebo ľudí, ktorých tam mali, niekedy aj proti vôli predsedu. Napríklad TV Markíza bola celkom proti vôli predsedu, pretože bola pripravená úplne iná konštrukcia a kým som prišiel zo zahraničia, už bolo všetko schválené. Nielenže sme boli slabí na vlastné médiá, ale na iných sme boli veľmi žičliví a vybudovali sme proti sebe celú opozíciu. To bola moja chyba, vypestoval som si protivníkov a nevedel som si urobiť poriadok vo vlastných radoch. Smer nemá mediálnu politiku. Uňho nie je situácia, že si tvorí opozíciu, on ju má hotovú, vie presne, kto je to a čo s ním treba robiť a proti tomu treba budovať rovnováhu, ale to nerobí. Stále si myslí, že ja poviem, ja vystúpim... Dnes to už nemá ten zvuk čo voľakedy.

Boli ste v koalícii s SNS, takže poznáte mentalitu jej predstaviteľov. Andrej Danko požaduje post predsedu NR SR, hoci podľa koaličnej zmluvy tento post patrí Hlasu-SD. Andreja Danka na tento post podporuje Robert Fico i Robert Kaliňák. Má Andrej Danko na túto funkciu nárok?

Na žiadnu funkciu nie je nárok, na všetko je potrebná politická podpora. Andrej Danko stabilizuje, alebo rozkladá koalíciu? Rozkladá ju už dnes, čo bude robiť, keď sa stratí akákoľvek kontrola a keď bude ponížená strana Hlas-SD? Ona sa nebude ponáhľať na zlúčenie s Ficom, ale môže hľadať cesty inde. Fico zabúda, že aj vo vláde má ministrov, ktorí hlasovali proti koalícii so Smerom. Zabúda, že sú tu možné aj iné riešenia, keď situáciu vyhrotí. Dnes by im opozícia ponúkla čokoľvek, len aby sa zmenila štruktúra moci, to, čo požaduje aj zahraničie. On si myslí, že vystúpi a povie: zmenila sa situácia. Nič sa nezmenilo, zmenil sa Robert Fico a to je málo na to, aby sa takéto kroky robili. Danko pôsobí v koalícii deštruktívne aj tým, že narúša jednotu vo vzťahu ku koaličným partnerom, predkladá požiadavky, ktoré nie sú dobré, a aj rezorty, ktoré zakladá, svoj význam majú, aj tie kroky, ktoré robiť chce, ale spôsob, presadzovanie, to je to staré SNS-ácke. Lámať za každú cenu a čo nás po ostatných, tu sme my a po nás potopa. On je žiak Jána Slotu. Hovorí, že porazil Slotu, ale to nie je pravda, Slota ho vybral ako svojho nástupcu, ktorý pôjde v jeho šľapajach. Do SNS vstúpili ľudia, ktorí tú starú školu nemajú a nie sú neschopní. Je otázka, ako si poradia s Andrejom Dankom ako predsedom strany. Ak ho nechajú, padnú s ním. Dnes sa skrýva Danko za autoritu Roberta Fica, ktorý by mu mal vybaviť, aby bol predseda parlamentu. Keď chce Fico spraviť takú chybu, nech ju urobí, kto mu v tom bude brániť, len potom nech sa nežaluje.

V zákulisí sa povráva, že Andrej Danko v prípade neúspechu povalí vládu. Ako vidíte túto situáciu?

V zákulisí jeho vlastnej strany sa povráva, že môže byť sám a to je overené od jeho vlastných poslancov.

Predpokladám, že Robert Fico, ale aj Matúš Šutaj Eštok majú plán B a tým môže byť vstup KDH do koalície. Môžu hrať aj s touto kartou?

KDH má pozíciu, ktorá je iná ako radikálov z PS a SaS. Je to rozumná pozícia pre nástup k moci neskoršie, nie dnes. Nemajú vyriešené vnútorné problémy. Majú tam ľudí oddaných PS, ľudí spojených s minulosťou KDH a chápu ju tak, že byť proti je užitočnejšie ako byť za, a majú ľudí, ktorí sa formujú „po novom“ okolo krajského predsedu, ktorý predkladá návrhy, na ktorých vidieť, že rozmýšľa, len je tam veľa chýb, ktoré už život vyvrátil. Je správne, že hovoria o zmene volebného systému, štruktúre štátnej správy, ale nie je správne, ako to chcú urobiť a že sa chcú vrátiť k systémom, ktoré boli prekonané v 90. rokoch a boli chápané ako provizórium, dokonca provizórium proti KDH, ktoré malo vtedy 48-percentnú podporu. KDH v budúcnosti môže z tejto krízy vyjsť úspešne, ale nemôže sa trvalo spájať so žiadnou z týchto skupín, musí samostatne naberať silu.

Mnohí voliči, ktorí dali dôveru tejto koalícii, sú z jej pomalého konania sklamaní, avšak nie je to vždy lepšia vláda ako Progresívne Slovensko, SaS či nebodaj Matovič?

Pokiaľ bude existovať Šimečka s jeho názormi, pokiaľ bude Gröhling hovoriť to, čo hovorí, tak tí ľudia budú mať vždy väčší strach z nich ako z chýb týchto ľudí a budú sa k nim prikláňať nie preto, že budú schvaľovať ich kroky, ale že sa budú oveľa viacej báť ten druhej skupiny, ktorá prináša radikalizmus, konflikty vrátane medzinárodných väzieb, ktoré nás môžu priviesť do ešte väčších problémov aj za cenu ľudských životov. Cirkev hovorí, dostaneš na ľavé líce, nastav pravé. Ale toto nie je ľavica a pravica v pravom zmysle slova. Fico hovorí, že vychádza zo slovenských záujmov, jeho ministri nie, tým je to fuk a druhá strana netají, že vychádza zo zahraničných záujmov a chce nastaviť poriadok v zmysle chápania týchto záujmov, ktoré neberú na vedomie, že Slovensko má problémy, ktoré musí riešiť a k niečomu dozrieť.

 

Napriek neprajníkom ste boli trojnásobným predsedom vlády SR a štát existuje. Ako dnes s odstupom času vnímate slovenský príbeh?

 

Veľmi úspešný a pozitívny, až tak, že už ho nedokázala ani jedna vláda rozkývať a republika vydržala. Nakoniec aj tí, ktorí ju nechceli, pochopili, že len cez štát môžu niečo dokázať. Európa si musí nájsť svoju podobu a tlakom na Rusko sa nič nevyrieši, dokonca to považujem za strategickú chybu. Dnes Slovensko potrebuje novú silu a energiu, lebo štát začal stagnovať a nevládze dobiehať najvyspelejšie krajiny. 

Pamätám si obdobie rokov 1996 – 1998, keď bolo pre vás dôležité budovanie infraštruktúry a diaľnice. Samozrejme, prišiel rok 1998 a vláda Mikuláša Dzurindu a vyhlásenie bývalého ministra Kanisa, ktorý povedal, že diaľnice netreba stavať, lebo sa na nich ľudia zabíjajú a prestalo sa s diaľnicami. Odvtedy uplynulo veľa rokov. Ako hodnotíte výrok ministra Joža Ráža, ktorý povedal, že najdrahšia diaľnica je tá, ktorá nestojí, a kedy predpokladáte, že sa to dokončí a Slovensko bude krížom-krážom poprepájané?

Dalo sa to dokončiť do roku 2004. Je o dvadsať rokov viac a nie sme schopní to dokončiť. Mám obrovskú radosť, keď kamene, ktoré som poklepkával ako prvý, chodí poklepkávať každý predseda vlády a vždy tie isté, len kladivká menia. Pokiaľ ide o výstavbu celého diaľničného systému, my sme mali niekoľko stupňov. Prvý je medzinárodný systém, zo severu na juh mali ísť dve trasy, jedna cez východné Slovensko a druhá je Žilina, smer Bratislava a smer Šahy. Nestavia sa. Teraz sa síce začalo na severe niečo robiť, ale je to pomalé. Mali sme 21 zmien do týždňa, pracovalo sa nepretržite, dala sa príležitosť malým podnikateľom a celá výstavba bola krytá. A teraz pokiaľ ide o tú ekonomiku. Vráťme sa do tých čias. Všetci mi kričali, že podporujem stavbársku lobby, že sú predražené diaľnice. Dnes sme v roku 2024. povedzte mi, po tých 30 rokov, koľkonásobne vzrástli ceny za km a koľko sme stratili tým, že sme nemali kvalitný systém dopravy? Nedoriešila sa ani cestná, ani železničná a pokrivkáva aj železničná doprava. Rážovi nezávidím, má čo robiť. Jeho predchodcovia sa cítili ako bohovia, ale ich práca sa podobala mravcom.

Od roku 1998, od nástupu Dzurindovej vlády, neboli potrestané kroky politikov, akými sú napríklad výpredaj strategických podnikov. Asi to takto pôjde ďalej, ak sa nebude vyvodzovať zodpovednosť.

Bol som proti privatizácii, urobila sa podvodom. Moja vláda mala zákaz privatizovať od roku 1994. Privatizácia prešla na parlament a Ivana Gašparoviča, o tom nikto nehovoril, stále len vláda, vláda, ale vláda mala ruky zviazané, nesmela zasahovať do toho procesu. Druhá vec, začali kampaň dvomi smermi: prvá – Mečiar začal privatizovať, Mečiar urobil to a to a vybíjali sa ľudia na tom, čo nebolo a médiá to prezentovali ako fakty. Keď urobil Dzurinda kontrolu, či som porušil nejaký zákon pri privatizácii, výsledok bol nikdy nič, ale verejná mienka dodnes pracuje na niečom inom. Druhý faktor, ktorý tu bol, že začali zdôrazňovať, že my potrebujeme zahraničný kapitál. Ale zahraničný kapitál, ktorý mal prísť, neprišiel ani v cene nehnuteľností, ani vo výške investícií, Volkswagen prišiel aj bez toho. Pri jednom vystúpení v parlamente som presne odhalil, ako išla privatizácia plynu a aký podvod Mikloš v spolupráci s Dzurindom urobili. Urobil som to verejne, povedal som, že mám všetky doklady, jeden doklad s číslom spisu som poslal aj Dzurindovi a čo sa stalo? Bol som sviniar ja. Aj Dzurinda bol dobrý, aj Fico bol dobrý a ja do niečoho rýpem. Nebola ochota brať niekoho na zodpovednosť. Tu máte zneužitie negatívnej psychológie vo svoj prospech kričiac tam je zlodej a pritom sám kradnem.

Sú to vážne veci, keď bol poškodený štát a republika. Nepredpokladáte, že by mala byť prehodnotená privatizácia strategických podnikov?

Môžu sa vyvodzovať závery, keď je už taký časový odstup? Môžeme ísť do sporu s tými, ktorí to dnes vlastnia? Napríklad privatizácia energetických zdrojov – tie šli do francúzskych a nemeckých rúk. Čo to znamená? Oni nám ich späť nepredajú. Máte len možnosť znárodniť, ale keď znárodníte, máte konflikt medzi štátmi. Vezmite si predaj bánk. Keď sme robili výpočet, zhruba osem miliárd bolo treba na oddlženie bánk. O niekoľko rokov neskôr Mikloš povedal, že treba sto miliárd a nikto ani nepípol. Keby sme tie banky darovali, vyšlo by nás to lacnejšie. Namiesto toho sme robili niekomu službu. Komu a za čo sme sa zavďačovali neviem. Dodnes je Mikloš v novinách uctievaný ako ekonomický expert, lebo vedel predať, vedel zašvindľovať, ale neurobil osoh štátu a stále sa objavuje, dáva sa ako expert do podvedomia ľudí, ale nikto od neho nežiada zodpovednosť.

Slovensko nie je slobodné, je totálnym vazalom v oblasti ekonomiky, hospodárstva...

Slovensko je také slobodné, ako si vie slobodu obhájiť. Ak vzniklo ako suverénna organizácia, tak je všetko o tom, ako sa vie suverénne správať. V oblasti privatizácie, keď prišli za mnou prvýkrát z londýnskeho klubu, že čo máme predať, tak som sa opýtal, kto tam bol zo Slovenska, povedali, že nikto a načo. Druhá otázka, ako si dovoľujú nakladať s naším majetkom, tak sa mi divili, že mám tú drzosť sa opýtať. Mal som tú drzosť ešte väčšiu vyhodiť toho človeka von. Aby sa udialo to, čo chceli, zmenili vládu. Predplatili si ju, poskladali sa na ňu, v roku 1998 tá vláda bola kúpená, ľudia si ju zvolili, dostali náležité natieranie mozgov a pokiaľ si pamätám, tí, čo mali záujem na privatizácii, kúpili aj všetky okresné noviny, nielen celoštátne, ktoré dostali pod kontrolu a šírili cez ne ideológiu, ktorá im bola priaznivá. Zahraničný kapitál sem prišiel, aby zväčšil svoju hodnotu, nie preto, aby nám obdaroval alebo že nás Západ miluje. Nemiluje, miluje svoj zisk a keď zistia, že inde sa dá získať viac, pôjdu tam. Ak aj prídu nejaké peniaze vo forme úverov, do čoho sa využijú? Aká je efektivita ich využívania? Príklad, ktorý nesúvisí s ekonomikou: na rómsky problém išlo množstvo peňazí. Keď sa zisťuje, kam presne išli, tak do spolkov, ktoré si zobrali za úlohu riešiť rómsky problém. Platili sami sebe a Rómom nepomohli, len sem-tam zverejnili nejaký článok. Postavili aspoň jednu chatrč? Nie, žrali štátne peniaze.

Medzi ocenených nepatrili len politici a štátnici, ale i široké spektrum osobností kultúrneho a spoločenského života – trojnásobný predseda vlády SR Vladimír Mečiar, dvojnásobní prezidenti SR a ČR Ivan Gašparovič a Václav Klaus, politici, poslanci FZ ČSFR a Národnej rady SR Jozef Prokeš, Sergej Kozlík, Ján Slota, Tibor Mikuš, Štefan Nižňanský, Matúš Kučera, Július Binder a spolutvorca Ústavy SR Ján Cuper. Ceny si prevzali i lekár Štefan Hrušovský, kozmonaut Ivan Bella, bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, generálmajor Emil Vestenický, profesorka cirkevných dejín Emília Hrabovec, operný spevák Martin Babjak, sochárka Ľudmila Cvengrošová, herci Eva Kristinová a Jozef Šimonovič i predseda politického subjektu Práca slovenského národa Roman Stopka. In memoriam boli ocenení kardinál Ján Chryzostom Korec a poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer a Rudolf Tvaroška.