ZÁPAD STRÁCA AFRIKU

Jedným zo zdrojov bohatstva Západu sa stalo koloniálne drancovanie nerastných zdrojov Afriky, v ktorom sa sofistikovane pokračuje dodnes. Je však aj terčom pomstychtivej politiky washingtonského „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“.

Z Washingtonu, ktorý je neschopný liečiť si veľké vlastné rany, však svetu stále šíria bizarný vypĺznutý obraz svojej sily a „neposlušných“ v ňom rôzne trestajú. A tak sa proskribuje väčšina z 55 členských štátov Africkej únie (ďalej len AÚ). Ak by sme zobrali za bernú mincu účasť na pokryteckých „US samitoch za demokraciu“, tak na oba (v decembri 2021 a v marci 2023) bolo pozvaných len 15(!) z afrických štátov. Boli to Angola, Botswana, Ghana, Juhoafrická republika, Kapverdy, Keňa, Konžská demokratická republika, Libéria, Malawi, Namíbia, Niger, Nigéria, Senegal, Svätý Tomáš a Princov ostrov a Zambia. Ide teda len o niečo viac ako štvrtinu členských štátov AÚ.

Pre Washington je farizejský „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, zdá sa, posvätnou vecou. Zastiera sa jeho najväčší nedostatok, že je založený na zlom základe, ktorý už nefunguje a pre väčšinu sveta nie je vôbec príťažlivý. Za judášsky groš sa stále nájdu submisívni spojenci, ktorý dokazujú opak a USA slúžia, aj keď si tým spôsobujú škody. Stačí sa pozrieť na pôsobenie proamericky orientovaných súčasných vlád na Slovensku, v ČR a Poľsku, ale aj v iných štátoch NATO či EÚ.

Veľké pobúrenie najmä vo Francúzsku a USA vyvolal Niger, ktorý pokladali za spojenca Západu a 26. júla 2023 tam došlo k vojenskému prevratu. V samotnom Nigeri nejde o nič zvláštne. Od roku 1960 po vymanení sa z francúzskeho kolonializmu to bol už piaty úspešný vojenský prevrat. Predtým boli prevraty v rokoch 1974, 1996, 1999 a 2010, ktoré dominanciu Západu v „zastúpení“ Francúzska neohrozovali. Protizápadným, najmä protifrancúzskym zameraním spôsobil neočakávaný prevrat nielen zdesenie, ale aj veľkú zlosť, lebo mnohí z ľudí, ktorí vítali prevrat, chodili s ruskými zástavami.

Následky neoliberálnej globalizácie

Zvrhnutie vlády Mohameda Bazouma, ktorý bol prezidentom od apríla 2021, je vnútropolitickou udalosťou. Viedla k nemu korupcia, zhoršujúca sa bezpečnostná i sociálno-ekonomická situácia a potreba zabrániť zániku štátu, ktorý hrozil v dôsledku jeho politiky. Vodca Národnej rady záchrany vlasti generál Abdourahmane Tiani vyhlásil, že prechodné obdobie moci by malo trvať tri roky. Predseda vlády Ali Lamine Zeine, vymenovaný 8. augusta, zmiernil protifrancúzsky tón novej moci a uviedol, že nedôjde k úplnému roztrhnutiu vzťahov s Parížom. Poprel aj správy o príprave vojenskej spolupráce s Ruskom, popr. „wagnerovcami“.

Prevrat však súvisí aj s procesmi odďaľovania sa afrických regiónov a svojím spôsobom aj celého kontinentu od Západu. Vyvolávajú ich najmä následky západnej neoliberálnej globalizácie, ktoré v Afrike spôsobujú veľa zla. Falošný charakter má aj veľká časť rozvojovej pomoci. Jednak preto, že je podmienená rôznymi politickými a ekonomickými (prozápadnými) požiadavkami, jednak preto, že sa síce dodáva aj to, čo rozvojové štáty potrebujú, ale predovšetkým to, čo majú donorské štáty „k dispozícii“. Podľa niektorých autorov kritických teórií medzinárodných vzťahov sa značná časť rozvojovej pomoci vracia späť do donorských štátov, napr. platením osôb, ktoré ju riadia a organizujú, platením dopravy za dodanie pomoci a pod.

Niger podľa regionalizácie OSN patrí do západnej Afriky, v ktorej je ďalších 15 štátov (9 bolo francúzskymi, 5 britskými a 2 portugalskými kolóniami). OSN vymedzuje aj strednú, východnú, južnú a severnú Afriku. S výnimkou severnej Afriky, ktorá sa mediálno-politicky často spája do jedného celku s Blízkym východom v anglickej skratke MENA (Middle East and North Africa), ide o umelo vytvorené regióny podľa ich polohy na kontinente. Známe je aj delenie Afriky na severnú a subsaharskú, ktoré sa niekedy dopĺňa aj o africký roh.

Cesta k samostatnosti

V čase bipolarity sa Západ po prvotnom strávení šokov z úspechov národnooslobodzovacieho hnutia (v rokoch 1960 – 1977 sa osamostatnilo 33 afrických štátov) pokúsil narušiť protikoloniálnu jednotu Organizácie africkej jednoty vytváraním regionálnych organizácií, ktoré boli prepojené na koloniálne metropoly. V západnej Afrike sa tak vytvorilo v máji 1975 ECOWAS (skratka z anglického názvu organizácie Economic Community of West African States – Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov).

Jeho členmi sú, s výnimkou Mauritánie, ktorá historicky i politicky patrí do Maghrebu, všetky štáty západnej Afriky. Mauritánia patrila k zakladajúcim členom spoločenstva, ale v decembri 2000 z neho vystúpila. V auguste 2017 podpísala novú dohodu ale iba o pridruženom členstve.

V západnej Afrike, kde sa nachádzajú až štyri ekonomicky najmenej rozvinuté štáty vo svete (Benin, Burkina Faso, Mali a Niger) z celkového počtu 46, v posledných rokoch došlo k oddialeniu sa časti regiónu od Západu. Až štyri štáty majú momentálne zastavené členstvo v ECOWAS z dôvodu vojenských prevratov, ktoré vyzerajú už ako reťazová reakcia. Okrem najnovšieho Nigeru sú to Mali (prevrat v máji 2021), Guinea (september 2021), Burkina Faso (január a september 2022). Zaujímavé je, že tieto štáty navzájom susedia a vytvárajú kompaktné územie. Všetky štyri štáty majú zastavené členstvo aj v AÚ. V nej má zastavené členstvo aj Gabon a Sudán.

Zmeny v týchto štátoch nepredstavujú len oslabenie politického vplyvu Západu, ale majú aj neželané ekonomické dôsledky, lebo zhoršujú dodávky surovín. O tom, čoho a v akej miere sa to týka, v médiách kolujú protichodné informácie. V záujme negatívnej reakcie na zmenu moci sa v nich však kdečím straší.

Západ nervózne prijal uskutočnenie druhého samitu a ekonomického a humanitárneho fóra Rusko – Afrika 27. a 28. júla v Petrohrade. Nebola to taká honosná akcia ako prvý samit v Soči v októbri 2019. Washington vydieral africké štáty a tlačil na ne, aby sa na samite nezúčastnili a dokázali medzinárodnú „izolovanosť“ Ruska. Aj tak sa samite zišlo 17 hláv štátov a 5 predsedov vlád. Dvadsaťtri štátov bolo zastúpených na nižšej, spravidla ministerskej úrovni. Na samite sa nezúčastnilo len deväť silne prowashingtonsky orientovaných štátov a čiastočne uznaná Saharská arabská demokratická republika. Prítomní boli aj predstavitelia AÚ a regionálnych afrických organizácií. K dôležitým výsledkom samitu patrí prijatie Akčného plánu Partnerského fóra Rusko – Afrika na roky 2023 – 2026.

Spolupráca s Čínou

Znepokojenie na Západe vyvoláva aj pôsobenie Fóra čínsko-africkej spolupráce, ktoré bolo založené v roku 2000. Sú v ňom všetky africké štáty s výnimkou kráľovstva Eswatimi (v minulosti Svazijsko), ktoré udržiava diplomatické styky s Taiwanom. Doteraz sa uskutočnilo päť ministerských konferencií a štyri samity fóra (naposledy v novembri 2021 v senegalskom Dakare). Čínske ekonomické aktivity v Afrike sa zameriavajú najmä na infraštruktúrnu oblasť a ťažbu surovín, ale na rozdiel od západného „modelu“ nie sú spojené s nijakými politickými požiadavkami. Realizujú sa s prihliadnutím na potreby afrických štátov, spravidla po rokovaniach s nimi, čo vyvoláva zvýšený záujem o ne. Afrika je čiastočne zahrnutá aj do novej hodvábnej cesty.

Po prevrate v Nigeri hrozí vypuknutie nového ozbrojeného konfliktu, ktorý je spojený so snahou Západu a jeho regionálnych spojencov vrátiť moc zosadenému prezidentovi. Do Nigeru už stihla „zavítať“ odiózna Victoria Nulandová, zastupujúca námestníčka ministra zahraničných vecí USA, smutne známa z hysterickej podpory síl, ktoré sa snažili zvrhnúť legitímny kyjevský režim v roku 2013. Tentoraz neprišla podporiť vzbúrencov, ale zosadeného prezidenta. Dopadla neslávne a hoci „rokovala“ s kdekým, vodca povstalcov Tiani sa s ňou odmietol stretnúť.

Na násilné riešenie situácie tlačia najviac USA, ktoré sa zase chystajú presadzovať svoje obludné záujmy „cudzími rukami“ – silami prozápadného ECOWAS. Podporu novej moci v Nigeri vyjadrili Burkina Faso a Mali a proti vojenskej intervencii je aj Alžírsko. Nová moc je odhodlaná brániť sa. Minister obrany Burkiny Faso plukovník Kassoum Coulibaly sa obáva, že konflikt môže spustiť podobný vývoj ako v Líbyi po roku 2011.

Príklad dvojakého metra

Napriek tlaku Washingtonu AÚ nepodporuje násilný postup a preferuje politické riešenie. Prší aj „dážď“ sankcií – nielen z USA a EÚ, ale aj z AÚ a ECOWAS. K útoku na Niger však do 20. septembra nedošlo. Šestnásteho septembra predstavitelia Mali, Burkiny Faso a Nigeru podpísali v Bamaku Chartu Liptako-Gourma, ktorou sa vytvára organizácia kolektívnej obrany Aliancie štátov Sahelu (Alliance des États du Sahel).

Situáciu v regióne zhoršil vojenský prevrat 30. augusta v Gabone. Ten je však prijímaný ináč ako v Nigeri a nie je ani obzvlášť odsudzovaný. Poľutovaniahodný podpredseda Európskej komisie a šéf európskej diplomacie Josep Borrell, ktorý prestal byť diplomatom a podobá sa najhorším americkým jastrabom, priamo povedal, že prevrat v Gabone sa nedá porovnávať s prevratom v Nigeri. Zdôvodňoval to tým, že vojaci zosadili opätovne zvoleného prezidenta Aliho Bonga, ktorý bol pri moci už štrnásť rokov, po víťazstve v údajne zmanipulovaných voľbách. Niger bol vraj demokratický a Gabon nie. Teda opäť príklad dvojakého metra, ktorý je však znakom toho, že „zjednotený“ Západ sa aj v Afrike stále správa ako slon v porceláne.

Rastúce napätie v tejto časti Afriky (Gabon nie je ďaleko od západnej Afriky) môže mať pre USA aj niektoré skrývané výhody. Po prvé, oslabuje sa vplyv Francúzska, ktoré stále „pije krv“ Washingtonu, a po druhé, môže sa aspoň trochu odpútať pozornosť sveta od neúspechu na Ukrajine v zástupnej vojne s RF. Nič sa tým nevyrieši, ale prispeje sa k chaosu (zapadá do toho aj nedávne šírenie správ o prevrate v Kongu, ktorý sa však nestal), používanému Washingtonom na zastieranie svojho úpadku vo svete. Hlbinnému štátu to však na prežívanie stačí.