2017 – ROK FPÖ

Rok 2016 bol asi ten najťažší pre politický establišment v Európe i Severnej Amerike. V povojnovej histórii snáď počas jedného roka ešte neutŕžili tzv. štandardní politici takúto sériu porážok. Rany z brexitu a víťazstva Donalda Trumpa sú ešte vždy čerstvé a elity sa nevedia spamätať z toho, že už im nestačí využiť mediálnu mašinériu na to, aby spoločenský vývoj posunuli pre seba výhodným smerom. V mainstreamových médiách sme preto už mesiace sledovali snahu vysvetliť, prečo začali „štandardné sily“ strácať dominanciu. No vysvetlenia to boli chabé, keďže mainstreamové médiá sú samy osebe súčasť problému, lebo rovnako ako nepružná politická trieda patria k elitám odtrhnutým od reality bežného človeka. Preto sa uchýlili k výhovorkám. Za ich porážky môže rasizmus, populizmus, ruská propaganda. Ani na sekundu nezobrali do úvahy, že by na kritike desiatok miliónov voličov mohlo niečo byť. A predovšetkým nedokázali uznať, že svojou fanatickou zaujatosťou sa dobrovoľne odcudzili obyčajným racionálne zmýšľajúcim ľuďom, ktorí preto dnes médiám napospol nedôverujú.

Rakúska dráma

Divadlo okolo rakúskych prezidentských volieb už začínalo byť naozaj komické. Najprv sa nariadilo ich opakovanie pre podozrenie z volebných podvodov, potom sa ich termín pre ďalšie nezrovnalosti posúval. No nakoniec sa euroskeptickému kandidátovi FPÖ Norbertovi Hoferovi zvíťaziť nepodarilo a prezidentom bude bývalý zelený politik Alexander Van der Bellen. Decembrová repríza rakúskych prezidentských volieb tak priniesla elitám nádej, že národné prebudenie naprieč západným svetom začalo strácať na sile a situácia sa dá opäť – z ich pohľadu – do normálu. Porážka však napriek mobilizácii prosystémových voličov bola celkom tesná a Hoferovi sa podarilo získať podporu 48 percent Rakúšanov. Pritom sa nedá hovoriť o rovnom boji. Podobne ako vo všetkých západných krajinách, aj v Rakúsku sa proti antisystémovému kandidátovi zomkla mediálna mašinéria podporovaná rôznymi prosystémovými celebritami účelovo očierňujúcimi Hoferovo meno, ako sa sťažovala jeho Strana slobody. Predseda strany Heinz Christian Strache je však napriek tomu optimistický a prieskumy podpory mu na to rozhodne dávajú dôvod. Po voľbách vyhlásil: „Včerajšok sa zapíše do histórie. 2017 bude rokom FPÖ! Náš čas prichádza.“

Mainstreamové médiá predovšetkým nedokázali uznať, že svojou fanatickou zaujatosťou sa dobrovoľne odcudzili obyčajným racionálne zmýšľajúcim ľuďom, ktorí im preto dnes napospol nedôverujú.

Nijaké ďalšie referendá

Norbert Hofer išiel do volieb s odkazom, že urobí všetko pre to, aby Rakúšania dostali možnosť prehodnotiť svoje členstvo v EÚ podobným spôsobom ako britskí voliči. V Bruseli, samozrejme, z takejto vízie nemajú radosť. Samotný predseda Európskej komisie Jean-Claud Juncker vyzval lídrov členských štátov, aby ľudu v nijakom prípade nedávali do rúk možnosť rozhodovať o vlastnej budúcnosti. „Čo sa týka referend o členstve v EÚ, nemyslím si, že je múdre organizovať tento typ debaty. A to nielen preto, že sa obávam konečného výsledku, ale aj preto, že to prinesie ešte väčší nepokoj do srdca EÚ.“ Pre zachovanie pokoja by bol teda Juncker rád, keby sa politici občanov ani náhodou nepýtali, či si v únii prajú zotrvať. Srbský premiér avizoval, že sa presne takto zachová a o vstupe do EÚ nebude organizovať referendum, keďže sa obáva, že by nemuselo byť úspešné.

Nepokojné Taliansko

Propagandistický potenciál Hoferovej prehry využili niektoré médiá naplno a presvedčene ohlasovali koniec populistickej vlny. Iní novinári upozorňovali, že môže ísť len o malý zádrh a nástup pronárodných euroskeptických síl bude v Európe pokračovať. Kým sa pozornosť médií začiatkom decembra koncentrovala najmä na voľbu rakúskeho prezidenta, v Taliansku prebiehalo referendum, ktoré malo otriasť krajinou a možno aj celou Európou.

Decembrová repríza rakúskych prezidentských volieb tak priniesla elitám nádej, že národné prebudenie naprieč západným svetom začalo strácať na sile a situácia sa dá opäť – z ich pohľadu – do normálu.

Junckerov strach z referend sa napokon ukázal ako oprávnený. Ľudové hlasovanie o zmene ústavy spojil taliansky predseda vlády Renzi s podmienkou zotrvania na premiérskej stoličke. Taliani teda nehlasovali len o zmenách ústavného dokumentu, ale aj o osude Renziho probruselskej vlády. Referendum bolo nakoniec pre vládu zdrvujúcou porážkou, keďže 60 percent voličov premiérove návrhy odmietlo. Prirodzene sa očakávalo, že po takomto výprasku vláda po krátkej sebareflexii vyhlási predčasné voľby. Voliči totiž dali jasne najavo, že s jej smerovaním nesúhlasia. „Toto hlasovanie sa zdá byť viac o eure ako o zmene ústavy,“ komentoval plebiscit Nigel Farage. „Taliani odmietli EÚ i Renziho. Musíme naslúchať túžbe po slobode európskych národov,“ vyhlásila predsedníčka francúzskeho Národného frontu Marine Le Penová. Predčasné voľby však v Taliansku vyhlásené neboli. Namiesto toho prezident Sergio Mattarella síce prijal Renziho demisiu, no vymenoval novú vládu stojacu na členoch vládnej Demokratickej strany, ktorej politiku talianski voliči len niekoľko dní predtým jednoznačne odmietli v referende s vysokou volebnou účasťou. Opozičné euroskeptické strany Liga severu a Hnutie piatich hviezd reagovali na zostavenie novej vlády rozhorčene a ich podporovatelia vyšli protestovať do ulíc. Očakávalo sa totiž, že po predčasných voľbách tieto strany zostavia vládu a dovedú Taliansko k referendu o vystúpení z eurozóny, či dokonca samotnej EÚ.

Triumfy a porážky

V apríli tiež prebehne prvé kolo prezidentských volieb vo Francúzsku. Na prezidentský post si brúsi zuby aj Marine Le Penová, ktorá by podľa všetkého mala hladko postúpiť do druhého kola. V máji by teda v krajine galského kohúta pri druhom kole prezidentských volieb malo ísť do tuhého. Neočakáva sa však, že by dvojkolový volebný systém vo Francúzsku dovolil zvíťaziť Le Penovej alebo neskôr jej strane. Známy komentátor Henri Lévy však upozorňuje, že dnes žijeme vo svete neočakávaných triumfov a porážok. „Ak bolo možné Trumpovo víťazstvo, tak už je možné všetko. Nič sa dnes už nedá spoľahlivo označiť za nepredstaviteľné.“ Vrásky na čele zas holandským proeurópskym silám robí Geert Wilders, ktorý vyšiel zo svojho politického súdneho procesu ako hrdina a jeho strane na prvom mieste v prieskumoch popularity naďalej rastú preferencie.