30 ROKOV PO...

Od prevratu v novembri 1989 uplynulo už takmer 30 rokov. Odvtedy sme prišli o sociálne istoty, právo na prácu, bývanie za dostupné ceny, podporu mladým, bezplatné zdravotníctvo, školstvo či podporu vzdelávania. Na druhej strane sme získali rastúcu nezamestnanosť, výpredaj štátneho majetku zahraničnému a domácemu kapitálu, nárast kriminality a kultúrny úpadok. Získali sme členstvo vo vojensko-politickom zoskupení NATO, vstup do EÚ a nasadenie slovenských vojakov do agresívnej vojny bez mandátu OSN. Bilancia je neúprosná: na Slovensku sa žije horšie ako pred rokom 1989. Pred 30 rokmi sme opustilihistorickú cestu pokroku a humanity a vydali sa cestou neoliberálneho experimentu. Namiesto hesla, že láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou, protagonisti novembrových zhromaždení, ktorých vybrali na americkej ambasáde, zasiali nenávisť, zlobu, závisť, kriminalitu, podvod a strach.

Propagandistické nezmysly

Čoraz viac ľudí si začína uvedomovať, že v roku 1989 sa na občanoch Slovenska udial jeden kolosálny podvod, a tomajetkový prevrat. Kupónová privatizácia a prijatie zákona o veľkej privatizácii boli začiatkom likvidácie slovenskej ekonomiky.

Smutná pravda histórie je, že dejiny píšu víťazi a pre porazených ostávajú iba klamstvá a osočovanie. Preto dnes počúvame od slniečkarov a niektorých novinárovpropagandistické nezmysly o tom, aký bol život za bývalého režimu útrpný, neslobodný a ubíjajúci. Kto z tých, ktorí pamätajú socializmus, by veril takýmto hlúpostiam? Avšaktisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Aj preto mnohí uverili nezmyslom, ktoré sa priečia dokonca ich vlastnej skúsenosti s reálnym socializmom. Každý si je vnútri svojej duše vedomý, že socializmus priniesol všetkým ľudom to, čo kapitalizmus dokáže zabezpečiť iba niekoľkým vyvoleným. Prácu, bývanie, dôstojné životné podmienky, vzdelanie a zmysluplnú životnú perspektívu. Dal ľuďom sociálne istoty a bezplatnú zdravotnú opateru. Isteže, mal svoje nedostatky a z tých sa treba poučiť. Avšak paušálne démonizovať všetko, čo sa za socializmu dialo, je jednoducho primitívne.

Napriek tomu prisluhovači súčasných politických a ekonomických elít bez hanby interpretujú kapitalizmus ako spásonosný projekt pre slovenskú spoločnosť a ekonomiku. Hovoria o ňom ako o poslovi pokroku a slobody. Ešte smiešnejšie pôsobia heslá o znovuzískaní slobody. Darmo sa glorifikuje hodnota slobody, pokiaľ ľudia nemajú dať čo do úst. A čo toľko chválená kapitalistická demokracia? Tá síce dala každému právo hovoriť, no bez toho, aby niekto počúval. Každý môže voliť,koho chce, ale jeho hlas aj tak nezaváži. Moc si rozdelili politickí dobrodruhovia a podvodníci, prepojení na zbohatlíkov a ekonomické elity spoločnosti. Bežný občan pre nich neznamená nič iné, len spôsob, ako sa dostať k moci, vplyvu a peniazom.

Rozvrat spoločnosti

V roku 1989 opätovne nastolený kapitalizmus priniesol rozvrat do všetkých oblasti spoločenského života. Totálna privatizácia vytvorila vrstvu novozbohatlíkov, ktorí ovládli slovenskú ekonomiku. Desaťročia budovania hospodárstva stratili zmysel. Spoločenské bohatstvo bolo odovzdané cez domácich tzv.podnikateľov do rúk zahraničnému kapitálu. Slovensko sa oddane podvolilo diktátu kapitalistickej globalizácie a otrocky prijalo ekonomický kurz nariadený z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky. Magickým slovkom „reforma“ sa nazvalo všetko, čo vytláčalo humánnosť zo sociálneho života. Každé nezmyselné okliešťovanie práv na Slovensku sa interpretovalo ako reformné a nevyhnutné a v tom Dzurindova vláda hrala prím, pritom úzka hŕstka ekonomických elít naďalej bohatla a ožobračovala národ. Priemysel okrem chémie a papierenstva zaznamenal úpadok, ktorý ani automobilový priemysel nevyrovnal, a nachádza sa dnes na úrovni, ktorú dosahoval v osemdesiatych rokoch. Poľnohospodárstvo dokonca na úrovni päťdesiatych rokov, nehovoriac o tom, že vstupom do EÚ bolo vystavené nehoráznym podmienkam.

Obyčajný človek sa pred rokom 1989 mohol vo všetkých smeroch spoľahnúť na štát, ktorý nad ním držal ochranné krídla. Na čo sa môže spoľahnúť dnes? Jedine na to, že sa vždy nájde nejaký podvodník, ktorý ho bude chcieť okradnúť aj o to málo, čo má. Keď hovoríme o podvodoch, stačí sa len zamyslieť nad reformou dôchodkového systému pod vedením Kaníka, do ktorej sa z vreciek daňových poplatníkov investovali neskutočné miliardy. Čo táto reforma priniesla? Totálne znivočenie solidarity na Slovensku! Bohatí budú bohatí aj v dôchodku achudobní – tí nech si pomôžu, ako vedia. Len nech nič nechcú od štátu a spoločnosti! Takáto je krutá filozofia dnešnej neoliberálnej doby.

Lokaji Washingtonu

Koľko sa len krátko po prevrate natáralo o demokracii. Koľko sa len nahovorilo o vláde ľudu. Kto sa však pýtal občanov, či chcú vstup Slovenska do zločineckého fašistického spolku NATO, ktoré bez mihnutia oka zbombardovalo Juhosláviu? Dzurindovavláda bez mandátu NR SR dovolila prelet amerických lietadiel.Kto sa ich pýtal, či chcú nasadenie slovenských vojakov do vojenských útokov na Irak a Afganistan? Sľubovali nám bezpečnosť a mier. Vojny, do ktorých Slovensko zatiahla Dzurindova vláda, sú však presným opakom týchto sľubov. Slovensko dnes patrí medzi najúslužnejších lokajov americkej militantnej politiky vo svete a nestráni sa nasadiť životy svojich občanov v boji za americké ekonomické záujmy. Možno sa len s obavami pýtať, kam až siaha bezduchá servilnosť slovenskej vlády v oblasti zahraničnej politiky, určite sanebude končiť len nákupom amerických stíhačiek a iných zbrojných systémov. Áno, Američanom ide o naše teritórium, naše letiská proti Rusku, a preto potrebujú servilných politikov. Vzopreli sme sa, že cudzie vojská nechceme, že máme s tým svoje skúsenosti a hneď vyvolali „šum“ na zvrhnutie Ficovej vlády, cez servilného prezidenta, vymyslených„slušných Slovákov“, rôznych trubanov, čaputov a iných hercov.

Podvod na ľuďoch

„Nežnú“, nech sa nazýva akokoľvek, nerobili herci ani ochrancovia prírody na námestiach, o zmenách v Európe sa rozhodlo niekde inde. Oni boli len jej „hercami“. November 89 bol všeličím iným, len nie tým, za čo ho vydávajú jeho protagonisti. Predovšetkým bol nehoráznym podvodom na miliónoch ľudí. Z hľadiska ústavného bol štátnym prevratom, ktorý mal za cieľ postupne zmeniť spoločensko-ekonomický systém a našu zahranično-politickú orientáciu z Východu na Západ. Inými slovami, uskutočniť reštauráciu kapitalizmu v Československu.

Namiesto hesla, že láska a pravda zvíťazia nad lžou a nenávisťou, protagonisti novembrových zhromaždení, ktorých vybrali na americkej ambasáde, zasiali nenávisť, zlobu, závisť, kriminalitu, podvod a strach. Na fotografii Milan Kňažko, Ladislav Snopko, Juraj Záriš a Fedor Gál.

Aj keď pre mnohých bol November 89 ako „hrom z jasného neba“, atmosféra medzinárodných vzťahov sa začala rapídne meniť hneď po príchode Michaila Gorbačova k moci. Už koncom roka 1986 nás Fidel Castro vtipne varoval prostredníctvom svojho ministra zahraničných vecí Isidora Malmiercu Peoliho. V Afrike sa vrajhovorí, že pre menších obyvateľov pralesa je nebezpečná situácia, keď sa slony bijú. Ešte väčšie nebezpečenstvo im hrozí, keď sa slony milujú. Ľahko ich môžu zadláviť.

Jeden z najväčších predstaviteľov novodobej Číny, Teng Siao Ping, nás vzápätí po udalostiach na Tchien An Men otvorene nabádal, aby sme boli ostražití. Na oslave štátneho sviatku ČĽR 1. októbra 1989 nám doslova povedal: „Keby sa vám podarilo ubrániť socializmus v Československu, urobili by ste veľkú vec nielen pre svoju krajinu, pre svoj ľud, ale aj pre celú civilizáciu. Ušetrili by ste ju veľkých útrap, veľkých obetí.“Zrejme jasne predvídal dôsledky samodeštrukcie sovietskeho modelu socializmu pre samotný Sovietsky zväz, národy socialistického spoločenstva a pre celý svet.

Autokapitulácia Moskvy

Sovietske vedenie v takom rozhodujúcom momente svetovej histórie, ako bola záverečná etapa studenej vojny, zlyhalo na celej čiare. Aj vo vzťahoch so svojimi spojencami, kde dopustilo krv. Názory na príčiny autokapitulácie Moskvy a samodeštrukcie-sovietskeho modelu sa rôznia. Od otvoreného obviňovania sovietskeho štátno-politického vedenia na čele s Michailom Gorbačovom z bezprostrednej zrady socializmu, až po celosvetové sprisahanie síl, ktoré beštiálne zneužili Rusko na svoje sociálno-ekonomické experimenty. Ani odstup tridsiatich rokov neumožňuje povedať niečo viac podstatné, ako už bolo napísané. Niet však pochýb, že výsledok studenej vojny nebol dôsledkom jednej príčiny. Bol synergetickým efektom veľkého množstva dlhodobých, ako aj krátkodobých faktorov, objektívneho i subjektívneho charakteru. Nezanedbateľnú úlohu v celom procese mala aj zrada, naivita, nekompetentnosť a príslovečná slovanská dôverčivosť. Svedčí o tom celý rad skutočností. Aj fakt, že dezintegrácia socialistického spoločenstva bola dohodnutá. V zásade sa tým riadili obe strany, najmä na začiatku. Situácia sa čoskoro rapídne zmenila. Západ sa začal považovať za víťaza a adekvátne tomu sa aj správal. Nepriamo to potvrdil aj Alexander Jakovlev, považovaný za otca perestrojky. Časom sa svojmu priateľoviposťažoval, že je veľká škoda, že všetko, na čom sa dohodli s predstaviteľmi USA, nezafixovali zmluvne na papieri.

V medzinárodných vzťahoch sa dohody a zmluvy uzatvárajú hlavne kvôli získavaniu výhody, ktorá povedie k rýchlej zmene situácie. Každá podstatnejšia zmena situácie oslabuje záväznosť podpísanej zmluvy. V konečnom dôsledku ju robí neplatnou. A situácia po Reykjavíku a Malte sa menila takým tempom a takým spôsobom, ako ani jedna zo strán neočakávala.

Spôsobilo to najmä oslabenie integrity sovietskeho bloku. Do hry vstupovali parciálni hráči. Každý z bývalých satelitov Moskvy si hľadal svoje miesto na novej orbite, v novej „slnečnej sústave“. Okrem toho vznikla akútna potreba vytvárania nových historických mýtov a legiend o zamatových revolúciách a ich hrdinoch. Bez nich by sa sotva mohla uskutočniť metamorfóza veľmocenských dohôd na všeľudové povstania a piatych kolón na hrdinov zamatových revolúcií.

Československé vyvrcholenie perestrojky

V uvedenom kontexte možno November 1989 považovať za československé vyvrcholenie perestrojky, ktorá od začiatku prebiehala pod heslom: „Aby sme sa zjednotili, musíme sa najprv rozdeliť!“ A jednota sa chápala len ako integrácia, ako spojenie sa pod strechou „celoeurópskeho domu“.

Ako vidieť, k skončeniu nepriateľstva v studenej vojne prispelo na Východe aj akceptovanie priority všeľudských hodnôt a ilúzia európskeho domu od Atlantiku po Ural. Medzičasom táto architektonická koncepcia odišla do zabudnutia a vystriedala ju realita, ktorá na dlhý čas rozdelila Európu na Západ a Východ. A aká je dnešná skutočnosť? Hlavný nepriateľ je Rusko, treba ho obkľúčiť a rozdeliť, a tak ho ovládnuť, aby ho mohli lepšie vydrancovať zo surovinových zdrojov. Madeleine Albrightová sa jasne vyjadrila, že je nespravodlivé, že jedna krajina má toľko bohatstva a oni nie. Západ sa aj v tomto prípade prepočítal, vie o tom a znova nastoľuje nové „revolúcie“ s novými ľuďmi, no so starými plánmi. Koriguje svoje spôsoby a ciele, obkľučuje Rusko armádou a dáva do pohybu piate kolóny. Rusko takticky vyčkáva,no nečaká, aktívne objasňuje svetu potrebu, aby spoločensko-politické vzťahy slúžili civilizácii na rozvoj, a nie na jej zničenie. Nerozmiestňuje okolo USA svoje ozbrojené sily, nesnaží sa okupovať cudzie územia, naopak, všemožne sa snažínárodom plniť svoje záväzky. Rusko je dnes iné ako za čias Gorbačova a Jeľcina. Je za vzájomne výhodnú spoluprácu, nové ekonomické vzťahy, je proti rôznym embargám a sankciám. To robia len slabosi.

V područí Bruselu

Minister zahraničných veci tvrdí, že po našom vstupe do Európskej únie a NATO získalo Slovensko rešpekt aj na medzinárodnom fóre. Opak je pravda. Slovensko sa zmenilo zo subjektu medzinárodného práva na objekt globálnych geostrategických záujmov. Sme vystavení bezohľadnému egoizmu nadnárodných kapitálových skupín, ich novodobým obchodným a psychologickým trikom, ktoré prikrýva Brusel.

Na úkor krajín strednej a východnej Európy sa za uplynulých 30 rokov riešili najpálčivejšie ekonomické, kultúrno-sociálne, ekologické a bezpečnostné problémy západnej Európy. Najvážnejšie riziká vývoja a možné vojnové konflikty sa premiestnili zo Západu na územie slovanských štátov, aby takto zámerne postavené proti sebe vytvorili sanitárny kordón. Migračná politika, ktorej autorom je Amerika, je namierená v druhej etape práve proti slovanským národom. Má ich vytlačiť na perifériu a namiesto nich dodať migrantov, inú kultúru. Čo sa nepodarilo nemeckému fašizmu, o to sa snaží Merkelovás Macronom dnes za našej asistencie. Snaha Ficovej vlády to nepripustiť ho odsunula z tejto hry a V4 bude nútená pristúpiť na ich tzv. kompromisy, a preto volajú po nových „jariach“ cez ľudí, ako je dnešná opozícia. O slovenských veciach sa dnes nerozhoduje na Slovensku. Brusel i Washington potrebujú politickú moc, do ktorej už dlhšie vrážajú nemalé prostriedky, poslušnú, s patričným sebavedomím, aby sa tvárila, že je tlmočníkom vôle väčšiny.

V histórii je nemalo príkladov, keď nositelia nových myšlienok a ich diela boli zatracované, ako dnes socializmus so svojou koncepciou sociálne spravodlivej spoločnosti. Buďme optimisti, pretože vieme, že túžba po sociálnej spravodlivosti a odhodlanie po jej presadení do života spoločnosti prebúdza nielen ľavicovo zmýšľajúcich ľudí, ale aj to, čo neprestajnereprodukuje kapitalizmus na vyššej úrovni. Kde je napísané, že nové pokolenie musí ísť po trase a v chomúte Novembra 1989? Životu a mysleniu je cudzia konfekčnosť, epigónstvo, nohsledstvo.

Ľudstvo nevymyslelo lepší spoločenský poriadok, ako je sociálne spravodlivá spoločnosť, a tou je socializmus. Verím, že kapitalizmus odíde. On už odchádza, síce bude treba ešte veľa úsilia, ale je to zákonité. Taký je kolobeh života.

Autor je bývalý predseda Komunistickej strany Slovenska