31 SLOVENSKÝCH ROKOV

Nový príbeh samostatného a navonok aj suverénneho štátu sme začali písať o polnoci na Nový rok 1993. Na bratislavskom námestí sa nadšeným občanom prihovoril Vladimír Mečiar a potom kňaz Anton Hlinka, ktorý sa vrátil z exilu, predniesol modlitbu: „Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe, všemohúci Bože... Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratstva a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie.“

Mali doterajší naši vládcovia „Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti“?

Pozrime sa teda na „našich vládcov“. Vo funkcii predsedu vlády ich bolo deväť, a vlád štrnásť. Dvakrát nám „vládol“ Vladimír Mečiar (január 1993 – marec 1994 a december 1994 – október 1998) a dvakrát Mikuláš Dzurinda (október 1998 až júl 2006). Jozef Moravčík bol predsedom vlády od marca do decembra 1994, Iveta Radičová od júla 2010 do apríla 2012, Peter Pellegrini od marca 2018 do marca 2020, Igor Matovič od marca 2020 do marca 1921, Eduard Heger od marca 2021 do mája 2023 a od mája do októbra 2023 „úradník správkyne paláca“ Ľudovít Ódor. Dnes je ním po štvrtýkrát Robert Fico. Vybojoval si v októbri 2023 možno poslednú šancu, aby „bolo Slovensko o štyri roky aj vďaka ponaučeniam z minulosti lepšie, pokojnejšie a bezpečnejšie“. On jediný zo žijúcich slovenských politikov má šancu splniť tieto sľuby, a tak vlastne odpovedať na prorockú výzvu pátra Hlinku.

Vydavateľstvo Mayer media každoročne udeľuje Cenu Extra plus za Prácu v prospech SR. V roku 2018 pri príležitosti 25. výročia vzniku SR medzi ocenených nepatrili len politici a štátnici, ale i široké spektrum osobností kultúrneho a spoločenského života, ktoré stáli pri vzniku SR – trojnásobný predseda vlády SR Vladimír Mečiar, dvojnásobní prezidenti SR a ČR Ivan Gašparovič a Václav Klaus, politici, poslanci FZ ČSFR a Národnej rady SR Jozef Prokeš, Sergej Kozlík, Ján Slota, Tibor Mikuš, Štefan Nižňanský, Matúš Kučera, Július Binder a spolutvorca Ústavy SR Ján Cuper. Ceny si prevzali i lekár Štefan Hrušovský, kozmonaut Ivan Bella, bývalý predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, generálmajor Emil Vestenický, profesorka cirkevných dejín Emília Hrabovec, operný spevák Martin Babjak, sochárka Ľudmila Cvengrošová, herci Eva Kristinová a Jozef Šimonovič i predseda politického subjektu Práca slovenského národa Roman Stopka. In memoriam boli ocenení kardinál Ján Chryzostom Korec a poslanci Federálneho zhromaždenia ČSFR Augustín Marián Húska, Roman Hofbauer a Rudolf Tvaroška. 

Žaby na prameni

Mali sme vlády, ktoré samostatný slovenský štát chceli (teda „štátotvorné“), a tie, ktoré ho nechceli, plus neboli schopné štát riadiť (teda neštátotvorné). Fico, ale i jeho vláda patrí do prvej skupiny, a to bez ohľadu na to, do akej miery platia slová Jozefa Banáša: „Politická strana je organizovaný názor predsedu, ktorý má za úlohu preniesť do strany názor tých, ktorí ju financujú. Moc nemajú ministri ani poslanci, ale predovšetkým činitelia neústavní, sediaci v pomyselných obchodných konzorciách, bankách, developerských kanceláriách, veľkí investori, privatizéri, právnici a majitelia médií, ktorí boli v správnom čase na správnom mieste.“ Pokiaľ ide o zatriedenie premiérov a vlád do štátotvornej a tej druhej skupiny, vychádzame z faktu, kto v roku 1992 hlasoval „za“ a kto „proti“ všetkému „štátotvornému“. A aj z autogramov účastníkov „protištátnej“ kampane, vrcholiacej v septembri 1991. Vtedy sa dovedna 891 ľudí „celým svojím bytím“ postavilo proti slovenskej samostatnosti. Boli medzi nimi aj budúci „ústavní činitelia“, ktorí čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. A práve títo ľudia, možno nepoznajúci, ale v každom prípade nebrániaci slovenské záujmy, sú tými žabami na prameni, ktoré Slovensko rozdeľujú na nekompatibilné časti.

Oni a im podobní, aj poslední dvaja správcovia paláca, aj aktuálni udavači Slovenska na pôde EÚ majú na svedomí pretrvávajúce rozdelenie Slovenska. Aj ich pričinením ostreľuje duše Slovákov, ale i mysle sveta ťažká artiléria, nežičlivá, priamo nenávistná propaganda. Pre ňu bol mladý slovenský štát v izolácii, bol akýmsi „škaredým káčatkom“. Tak sa z „tejto krajiny“, zo slovenského štátu, začala vytrácať slovenskosť ešte skôr, ako sa stihla udomácniť. Až dosiaľ každý proslovenský krok zo strany vlád, inštitúcií či osobností posudzujú a zúrivo odsudzujú domáce i zahraničné médiá ako niečo proticivilizačné a protipokrokové. Ten, kto sa prihlási k hrdosti na Slovensko, stáva sa podozrivým i prenasledovaným. Len preto, že nás ovládajú cudzinci? Či aj preto, že so všeľudským „pokrokom“ neladia prastaré slovenské národné a kresťanské tradície?

Na chvoste EÚ

Už v prvých dňoch roka 1993 uznali náš štát takmer všetky „krajiny“ sveta, členom OSN sme sa stali 19. januára, od júla 1993 členom Rady Európy. Štát vydržal, aj keď zlé jazyky predpovedali jeho skorý pád a naše prosby na kolenách... však pamätáme si.

Aj keď nepomohla mu viac-menej násilná a totálna privatizácia, o ktorú sa pričinili v rôznej kvantite najmä obe Dzurindove vlády (ktoré porodili aj súčasný penzijný systém). Bol to šok pre bežných ľudí, keďže išlo o neprehľadné rozdeľovanie štátneho majetku, o najväčšiu lúpež storočia v priamom prenose. A čo úsilie o naše členstvo v EÚ, pôvodne mierovom hospodárskom spolku? Prijali nás v roku 2004, v druhom polroku 2016 sme predsedali Európskej rade. A ekonomický prínos EÚ? Svetové kapacity ako Joseph Stiglitz i iní nás upozorňujú, že by sme sa mali bez členstva v EÚ minimálne dvakrát lepšie. Tak či onak, po rozumy sme začali lietať už nie do Prahy, ale do Bruselu. Rovnako v roku 2004 sa udial aj náš vstup do NATO, čo nám obmedzilo zahraničnopolitický horizont.

Tešili sme sa aj 1. januára 2009, keď vtedajší premiér Fico vítal príchod eura: „Príbeh slovenskej koruny je úspešný. Naša koruna sa rozlúčila ako dynamická mena, ktorá po horšom začiatku zažila skvelý koniec. A tak namiesto dovidenia, koruna, dnes môžeme povedať ďakujeme ti, koruna.“ Nuž, do prijatia eura sme v úrovni HDP na hlavu v parite kúpnej sily dobiehali Západ i Česko, boli sme 55. na svete. Dnes už nikoho nedobiehame, predbehlo nás Poľsko i Maďarsko, po rokoch vlády nedoukov slovenská životná úroveň dosahuje len 69 percent európskeho priemeru a je predposledná z celej EÚ (horší sú už len Bulhari).

Úpadok morálky aj kultúry

Úspechy? Od 28. júla 2000 sme formálne jedným z 30 ekonomicky najvyspelejších štátov sveta združených v OECD. Naši hokejisti sa 11. mája 2002 stali majstrami sveta, na Olympijských hrách 2008 v Pekingu získali sme tri zlaté, dve strieborné a jednu bronzovú medailu, čo je k počtu obyvateľstva viac, ako ich získala víťazná Čína.

A problémy? Strategické podniky a bankový sektor je v zahraničných rukách. Trvajú veľké regionálne rozdiely, 30 rokov je nedokončená diaľnica z hlavného mesta do Košíc. A ako hodnotiť odklon od starých tradícií, veď predsa Slovákov celé tisícročia udržiavala pri živote pôda. Nepílime si konár, na ktorom sedíme, keď okrem pôdy dostatočne nevyužívame ani vodu a osobitne pramene minerálnych vôd? Celkom nebadane sa ocitáme pod tlakom liberálneho a progresívneho neomarxizmu a všetkých jeho excesov. Upadá nám školstvo i morálka a kultúra. Podľa vzoru „Západ“ ocitli sme sa v hlbokej populačnej stagnácii a zatiaľ nerobíme pre jej zvrat nič.

Slnko však vychádza každý deň. Ak 20. storočie bolo storočím slovenského zázraku, ten mal po roku 1993 vrcholiť. Vyvrcholí v ďalších desaťročiach? Všetko totiž máme (naozaj?) v svojich rukách. Je čas v duchu Hlinkovej modlitby veriť, že Otec všetkých národov dožičí našim vládcom Ducha múdrosti, prezieravosti, spravodlivosti, pevnosti. A že náš ľud v Duchu bratstva, znášanlivosti, vzájomnej úcty, svornosti... ostane „Božím ľudom“.