AKÝ HLAS ZAZNIE?

Predvolebné prieskumy to dlhodobo ukazujú: po voľbách môže vzniknúť nová koalícia a nová vláda jedine ako zoskupenie, ktoré dá dohromady Smer-SSD alebo progresívci z PS – ale zrejme iba vtedy, ak sa k jedným alebo druhým pridá aj Hlas-SD. Je to jediná strana, ktorá je prijateľná pre oba tábory oddelené inak hlbokou priepasťou, a ktorá zároveň asi bude mať v novom parlamente dostatočne veľký výtlak, aby spojenie s ňou dalo šancu na vznik parlamentnej väčšiny.

Hlas, ktorý ešte nie tak dávno prieskumom preferencií neohrozene kraľoval, sa však prepadol takmer na polovicu oproti časom, keď bol na výslní, a zdá sa, že ďalej stráca. Túto situáciu všelikto predpovedal, a to z dôvodu, že sa Hlas pred voľbami, najmä v predvolebných diskusiách mal jednoznačne „vyfarbiť“ – definitívne si vybrať, ku ktorému táboru sa pridá, a ten druhý most spáliť, čím by však stratil voličov opačného tábora. Lenže takto sa to nestalo: percentá stále klesajú, hoci žiadna otvorená a nezvratná deklarácia o prihlásení sa k jednej či druhej strane barikády neprišla.

Zahmlievať až do konca

Vyzerá to tak, že Hlas, a konkrétne jeho líder Peter Pellegrini, chce až do volieb hrať tú istú hru, ktorú hral doteraz: až do samého konca zahmlievať a hrať to na obe strany, lákať voličov vlasteneckých aj globalistických. Vidíme, že vždy, keď vyšle signál jedným smerom, vzápätí ho koriguje signálom zase opačným smerom.

Pellegriniho osobne to zjavne ťahá viac k progresívcom, ale je dosť možné, že v skutočnosti ani on sám ešte nevie, kam sa prikloní a bude to napokon závisieť od toho, ako voľby dopadnú a ktorá možnosť bude dávať väčší zmysel. Dokonca nie je vylúčené ani to, že v dôsledku vnútorného napätia sa Hlas po voľbách rozpadne na „Smerohlas“ a „Progrehlas“. Veľká časť zvyšku vedenia strany (Erik Tomáš, Matúš Šutaj Eštok, Denisa Saková, Branislav Becík, Michal Kaliňák, Ľubica Laššáková, Róbert Puci, Dušan Tittel...) by si totiž radšej vybrala za koaličného partnera Smer ako PS, a takisto to cíti aj väčšina členskej a voličskej základne. Podľa júlového prieskumu agentúry Ipsos až 62 percent voličov Hlasu si želá za koaličného partnera stranu Smer-SSD, zatiaľ čo iba 17 percent by ich chcelo ísť do koalície s PS. A naopak, len 32 percent nechce koalíciu so Smerom, ale až 67 percent si ich neželá mať za koaličného partnera PS.

Vlastenci verzus globalisti

A preferencie zatiaľ pomaly, ale isto klesajú. Môže to mať viacero príčin, ale jedna určite súvisí so základnou polarizáciou slovenskej spoločnosti, jej hrubým rozdelením na tábor vlastenecký a tábor globalistický. Väčšina politických strán je jasne zaparkovaná v jednom alebo druhom košiari, ale sú tu dve výnimky. Je to hnutie Sme rodina Borisa Kollára, to bude vždy všade tam, kde sa to práve hodí, a strana Hlas. Treba si uvedomiť, kto sú vlastne voliči Hlasu: sú to prelietaví, neistí voliči, ktorí by inak asi volili buď Smer alebo PS, teda dve protichodné voľby – čiže ľudia, ktorí z nejakého dôvodu nevnímajú či ignorujú geopolitickú podstatu (nielen) slovenskej domácej politiky. S blížiacimi sa voľbami, v hustnúcej atmosfére politických konfrontácií sa však aj oni začínajú o politiku čoraz viac zaujímať, čoraz viac si ujasňovať, kde vlastne stoja, a výsledkom je, že „prosmerácki“ voliči smerujú k Smeru a „proprogresívni“ inklinujú k PS.

Samozrejme, zníženie preferencií zvyčajne znamená stratu atraktívnosti a od tej sa odvíja ďalší pokles. Pellegrini a spol. to skúšali riešiť zintenzívnením útokov na Smer, predpokladajúc, že tým prilákajú časť voličov Smeru, ale ukázalo sa, že to nie je dobrá cesta. Navyše, tým si tak trochu strieľali do vlastnej nohy, lebo ak sa pridali ku kritikom z opačnej strany barikády, ktorí vykrikujú, že Smer sú zlodeji, totalitári, korupčníci, tak si pritom všelikto mohol spomenúť na fakt, že práve to tzv. biznis krídlo už zo Smeru dávnejšie odišlo a dalo si nálepku Hlas-SD... Potom to skúsili naopak: vyhraniť sa viac voči PS, lenže ani to neprinieslo úspech. Čo s tým?

Ľudia s dušou priekupníka 

Tá kľúčová otázka je: má strana Hlas-SD potenciál na to, aby skutočne oslovila občanov Slovenska? Nie iba ako populistická bublina s jediným artiklom, ktorým je pekná tvár hlavného predstaviteľa, ale ako skutočné politické riešenie, premyslená cesta k úspešnej budúcnosti?

V politike je jednou z nepekných, avšak (nielen na Slovensku) veľmi bežných vecí, že si nejakú myšlienku, stelesnenú často konkrétnou stranou, a s ňou aj hlasy voličov, ktorí sú tej myšlienke oddaní, „sprivatizujú“ ľudia s dušou priekupníka. Im je tá myšlienka v princípe ľahostajná, ale pragmaticky jej potenciál využijú: s globalistami ju zobchodujú a tým vytunelujú a dehonestujú všetko, čo na nej má nejakú hodnotu: jej meno, tradíciu, pojmy aj idey. Takto vypitvané strany ďalej fungujú ako keby nič a ich podvedení voliči, v podstate mentálni nevoľníci, sú presvedčení, že volia myšlienku, ktorej najviac veria. Môže to takto dlhodobo fungovať, stačí voličom púšťať pravidelné dávky ich ideového príkrmu, najlepšie len nič nehovoriace pekné sľuby, aby nič príliš konkrétne ľudí na tej rétorike nevyrušovalo. Problém nastane, keď majitelia týchto strán prestanú byť uveriteľní a ich voliči precitnú. To je situácia, ktorá sa už nedá zachrániť. Je toto prípad Hlasu mesiac pred voľbami?

Falošné posolstvá

Chcete lacnejšie potraviny? Chcete lacnejšie energie? pýta sa Hlas na svojich bilbordoch. Je to podobne falošné a zištné ako otázka „Chlapček, chceš cukrík?“, ktorú kladie ujo pedofil deťom na školskom ihrisku. Nie že by posolstvá z bilbordov drvivej väčšiny iných strán boli úprimnejšie, pravdivejšie a menej zištné, ale takto jednoducho autentická sociálna demokracia nevyzerá. Aj preto v priamom súboji dvoch subjektov, ktoré si na Slovensku nárokujú takúto nálepku, zatiaľ jasne vyhráva Smer. Nech je Robert Fico aký je – a chyby, ktoré urobil, boli kolosálne –, ale je to vizionár a štátnik, kým za Pellegrinim zatiaľ víziu ani štátnický rozmer nevidno, kópia sa s originálom v tomto smere nemôže porovnávať. Že sme sa len slabo pozerali? Kiež by to tak bolo. Kiež by sme sa mýlili – pre Slovensko by bolo len dobre, keby bol Hlas naozajstnou alternatívou, cestou k prosperujúcemu stabilnému národnému štátu Slovákov. Zatiaľ to však vyzerá skôr tak, že to je pokus menej talentovaného, ale závistlivého žiaka uchmatnúť si od majstra kúsok úspešného príbehu pre seba.

Tak či onak, balík voličských hlasov, ktoré Hlas viaže, môže rozhodnúť o tom, či po voľbách vznikne ďalšia koalícia protinárodného podvodu alebo koalícia... povedzme národného kompromisu. Nech už bude akákoľvek, po skúsenostiach z uplynulých troch rokov si občania želajú len jedno: hlavne nech už nesmeruje našu spoločnú loď k zrázu s vodopádom, ale od neho. Rozhodnúť o tom môžeme my všetci už čoskoro.