ANATOLIJ KĽOSOV: PÔVOD SLOVANOV PODĽA DNA

Vraciame sa k historickým Árijom

Takže vidíme, že spoločný predok Rusov a Indov haploskupiny R1a žil pred približne 5200 rokmi. Preto približne, lebo to bolo v skutočnosti pred 5200 ± 500 rokmi. Všetky haploskupiny R1a-Z645-Z280, R1a-Z645-Z93 a R1a-Z645-M-458 vznikli pred 4800 ± 300 rokmi. A spoločný predok Indov haploskupiny R1a-Z645-Z93 žil pred približne 4750 rokmi. Ak berieme do úvahy tolerované odchýlky pri výpočtoch, tak pred 4750 ± 500 rokmi. Toto dokazuje, že spoločný predok Indov sa sformoval na Ruskej nížine presne tam, kde sa rozdelili na vetvy, subklady, potomkovia árijskej haploskupiny R1a-Z645. Odtiaľ bol snip Z93 prenesený v dôsledku ďalších migrácií do Indie, do Iránu, na Blízky východ. Počas týchto migrácií vznikli aj nové znaky – snipy. Do Indie už prišli nositelia R1a-Z645-Z93-Z2123 a R1a-Z645-Z93-L657. Tu vidíme dynamiku týchto mutácií v archeologických kultúrach – zrubovej, potapovskej, andronovskej, sintaštínskej a iných. 

 

PÔVOD SLOVANOV. Genealógia DNA

 

Kniha profesora Harvarda Anatolija Kljosova je skutočným vedeckým bestsellerom.

Už tri storočia vedci nevedeli odpovedať na otázky: kto sú Slovania, aký je ich pôvod a odkiaľ pochádzajú? Autor, vysoko profesionálny špecialista a talentovaný výskumník, našiel odpovede na ne – na priesečníku dvoch vied – dejín a genetiky. Táto kniha ničí rusofóbne tabu vo vedeckej komunite, skúma históriu dávnych Slovanov, Indoeurópanov a ich pôvod z Árijcov. Odkiaľ pochádzajú Slovania a Indoeurópania a ktorá je ich rodná krajina?

Kljosovova teória je exaktná veda na úrovni organickej chémie, nie sú to dojmy ani predpoklady, ale skutočné mutácie v chromozómoch.

Opäť spojíme tieto fakty s historickými reáliami a konštatujeme, že snip-mutácia Z2123 vznikla pred 27 snipmi (viď vyššie vysvetlenie, čo to znamená) a snip-mutácia L657 pred 30 snipmi. Toto zodpovedá dobe (násobíme počet snipov číslom 144) pred približne 3900 a 4300 rokmi s príslušnou odchýlkou pri výpočtoch plus-mínus niekoľko sto rokov. Árijovia prišli do Indie asi pred 3500 rokmi. Inými slovami, tieto snip-mutácie vznikli u budúcich Indoárijov ešte na Ruskej nížine. Tieto výpočty potvrdzuje fakt, že snip-mutáciu Z2123 našli v starých pohrebiskách v sintaštínskej kultúre (s datovaním do doby pred 4030 ± 115 rokmi), čo ukázali aj výpočty doby vzniku tohto snipu (pred 3900 ± 400 rokmi).

Zopakujeme dôležitý záver: reťaz archeologických kultúr tiahnucich sa od Ruskej nížiny po južný Ural (hoci zrubovú kultúru archeológovia umiestňujú do stepného a lesostepného pásma od Dnepra po Ural s datovaním do doby pred 3600 – 3800 rokmi) sprevádza migrácia historických Árijov, ktorí prišli do Indie približne pred 3500 rokmi. Je jasné, že nikto v historickej literatúre nespájal zrubovú a potapovskú kultúru s Árijmi, tento poznatok priniesla až genealógia DNA. Pre objektívnosť je ale potrebné dodať, že archeologička E. E. Kuzminová nazývala obyvateľov andronovskej kultúry v severnom Kazachstane, na južnom Urale a v západnej Sibíri predchodcami Indoárijov.

Bolo to nanajvýš hypotetické vyjadrenie, ale potvrdili ho výskumy genealógie DNA. Táto reťaz kultúr spája predkov súčasných etnických Rusov haploskupiny R1a-Z280 a R1a-M458 s ich blízkymi príbuznými  v Indii (v historickom zmysle) a dáva zmysel množstvu faktov a hypotéz, ktoré boli predtým jednoducho nevysvetliteľné. Alebo tieto vysvetlenia veda neuznávala, či v lepšom prípade uznávala s výhradami a pochybnosťami. Potvrdila sa aj určitá blízkosť súčasného ruského jazyka so staroindickým (podľa údajov S. A. Starostina ide o 54 % zhodu základnej lexiky) i zjavné analógie v detailoch architektúry v starých indických chrámoch a taktiež prítomnosť svastiky v dávnej Rusi (až do 30. rokov 20. storočia) i v Indii, v Iráne, u Arabov na Blízkom východe, ale tiež mnoho iného. Budeme o tom rozprávať podrobnejšie v nasledujúcich kapitolách tejto knihy.

Je dôležité tiež uviesť názov knihy E. E. Kuzminovej Otkuda prišli Indoariji  (M., 1994) s podtitulkom Materiaľnaja kuľtura plemion andronovskoj obščnosti i proischoždenie indoirancev , ale otázka ich pôvodu, samozrejme, ostala bez odpovede. Rozprával som sa s E. E. Kuzminovou krátko pred jej smrťou v októbri 2013 a povedal som jej aj o tom, že čoskoro vyjde kniha Proischoždenie slovian , v ktorej venujem veľa pozornosti faktickému pokračovaniu jej výskumov, ale s pomocou metodológie genealógie DNA. Bola veľmi rada a tešila sa na tú knihy. Bohužiaľ, nedočkala sa jej. Treba povedať, že haplotyp predkov haploskupiny R1b-P321, ktorý je najrozšírenejší v Európe (spolu so subkladmi), má v 111-markerovom formáte nasledujúcu podobu:

13 24 14 11 11 14 12 12 12 13 13 29 – 17 9 10 11 11 25 15 19 29 15 15 17 17 –

11 11 19 23 15 15 18 17 37 38 12 12 – 11 9 15 16 8 10 10 8 10 10 12 23 23 16

10 12 12 15 8 12 22 20 13 12 11 13 11 11 12 12 – 35 15 9 16 12 25 26 19 12 11

13 12 11 9 13 12 10 11 11 30 12 13 24 13 24 13 10 10 21 15 19 13 24 17 12 15 24 12 23 18 10 14 17 9 12 11.

Od indického árijského haplotypu predkov sa odlišuje 68 mutáciami (!). Niet sa čomu diviť, veď 68 % všetkých Európanov (ktorí sú nositeľmi haploskupiny R1b) a historických Árijov delí viac ako 30-tisíc rokov. Dávni Erbini, nositelia haploskupiny R1b, neboli ani Árijovia, ani Indoeurópania. Nositeľmi indoeurópskych jazykov sa stali s najväčšou pravdepodobnosťou až v 1. tisícročí pred naším letopočtom a ostávajú nimi aj dodnes (v Európe okrem Baskov a relatívne malého množstva nositeľov ugrofínskych jazykov – Maďarov, Estóncov, Fínov).

Mnohých zaujíma, či sú známe mtDNA, teda materské haploskupiny dávnych Árijov. Áno, v rade prípadov sú známe, ale zatiaľ to nemá veľký význam. S kým sa počas putovania Árijovia ženili (alebo ako sa to vtedy u nich vlastne volalo?) takú mali ich deti mtDNA haploskupinu. Ženili sa, súdiac podľa ich rôznorodosti, naozaj všelijako. Márne by sme v tom hľadali nejaký systém. Preto v zrubovej kultúre našli u všetkých mužov R1a a mtDNA U5a, H5b, J2b, T2b, H3g, I1a, K1b, H6a, H2b. V potatovskej kultúre sa našla R1a i rodičovská P1-P284 (hoci je možné, že jednoducho hlbšie už neskúmali) a mtDNA boli C1, U2e, T1a. V sintaštínskej kultúre sa u všetkých mužov našla R1a a mtDNA boli J1c, N1a, J2b, U2e. Takže, ako som písal už vyššie, zatiaľ vedcom mitochondriálna DNA neposkytuje dostatok faktov, ale prílev nových informácií pokračuje a je celkom možné, že čoskoro zaznamenáme prelom v chápaní i systematizácií mtDNA pri skúmaní dávneho sveta. Zatiaľ však v tomto ešte niet genealógie mtDNA. Čo je veľmi dôležité: žiadna asimilácia haploskupiny R1a v dávnom svete nebola zaznamenaná, haplotypy i subklady sa ľahko pozorujú. Sú podobné tým, aké majú súčasní etnickí Rusi. Je to neoceniteľný nástroj výskumu dávnych migrácií skupín ľudí, rodov, národov.

Ako sme už spomínali vyššie, ďalšia vlna Árijov s rovnakými haplotypmi sa vybrala zo Strednej Ázie do východného Iránu tiež v 3. tisícročí pred naším letopočtom. Tí sa stali iránskymi Árijmi. Napokon sa ešte jedna vlna predstaviteľov rodu R1a vydala na juh a dosiahla Arabský polostrov, Osmanský záliv, kde sa teraz nachádza Katar, Kuvajt, Spojené arabské emiráty. Tamojší Arabi, ktorí získali výsledky testovania DNA, s úžasom hľadia na certifikát testovania s haplotypom i haploskupinou R1a – árijskou, indoeurópskou. Nazvite ju ako chcete, ale podstata je tá istá. Tieto certifikáty určujú hranice a rozsah putovania dávnych Árijov. Výpočty, ktoré uvádzame nižšie, ukazujú, že toto putovanie do Arábie siaha do obdobia pred 4000 rokmi. Haplotypy z Ruskej nížiny sú typicky árijské a sú rovnaké ako u indických a iránskych potomkov Árijov. Sú rovnaké ako praslovanské haplotypy skupiny R1a.

V súčasnosti dosahuje podiel haploskupiny R1a u Arabov 12 % mužskej populácie vrátane takých významných klanov, ako je klan Kurejš, z ktorého pochádza prorok Magomed (Mohamed), zakladateľ islamu. Jeho klan sa spomína v Koráne (sura 106). Dostávam veľa listov od rodených Arabov, ktorých ich haploskupina R1a spočiatku šokovala, dokonca ju pred ostatnými tajili, ale postupne sa stala prestížnou. Tu sa ponúka analógia s najvyššími kastami v Indii, kde haploskupina R1a dosahuje až 72 %. Zdá sa, že príbeh príchodu Árijov sa odohral i na Arabskom polostrove, akurát zatiaľ nie je natoľko známy ako príbeh s indickými a iránskymi Árijmi. Teraz si najhorúcejšie arabské hlavy kladú otázku, či aj samotný Mohamed nemal haploskupinu R1a. Takže to vychádza tak, že aj Ismail (Išmael), syn biblického Abraháma, podľa Biblie praotec Arabov, je vlastne Abrahám. Jednoducho povedané, odpoveď na túto otázku zatiaľ nepoznáme. Ak berieme ale do úvahy, že Abrahám (alebo ako v skutočnosti volali spoločného predka základnej mužskej línie Židov a Arabov) žil pred 4000 rokmi, presne v dobe blízkovýchodného putovania Árijov, tak takáto pravdepodobnosť vôbec nie je vylúčená. Hoci ja, úprimne povedané, o takom variante dosť pochybujem. Bolo by to príliš pritiahnuté za vlasy, keby bol Abrahám, najmladší potomok Praslovanov alebo ich bratov, takpovediac, ľavobočkom vojnového ťaženia Árijov.

Vráťme sa však k Slovanom Ruskej nížiny, konkrétne k ich časti, ktorá patrí k haploskupine R1a. Ak hovoríme Slovania, máme v danom výskume na mysli východných Slovanov, ľudí v termínoch genealógie DNA s haploskupinou R1a a ich priamych predkov. Hoci, ako ukážeme neskôr, tvorí ich dokopy iba polovica Slovanov, ostatní sú Slovania haploskupiny I2a (asi jedna osmina), N1a1 (jedna sedmina). Veľkú skupinu reprezentujú relatívne malé rody – E1b, G2a, I1, T1b, Q, T. Iní predstavujúci menej než jedno percento. Ešte celkom nedávno veda nevedela, ako ich má označiť vo vedeckej terminológii. Aký objektívny a merateľný parameter ich spája? Napokon otázka takto ani nestála. Ak hovoríme o dávnych nositeľoch R1a, tak podľa obrovskej masy údajov nazhromaždených lingvistikou a porovnávacou analýzou jazykov ide o akýchsi Indoeurópanov, Árijov, prišelcov zo severu (do Talianska, Iránu, na Blízky východ). Poznajú sneh, chlad, poznajú brezu, jaseň, buk, poznajú vlkov, medveďov, koňa. Teraz sa zistilo, že ide o ľudí práve rodu R1a, ku ktorému patrí až 70 % obyvateľstva súčasného Ruska (už nie v priemere, ale podľa regiónov). Ďalej na západ k Atlantickému oceánu podiel árijského rodu R1a prudko klesá a u obyvateľov Britských ostrovov predstavuje už iba 2 – 4 %.

Píšem tu árijského preto, lebo predkovia všetkých týchto 2 – 4 % sú na konci dávneho migračného putovania pri Atlantickom oceáne takmer výlučne potomkami dávnych Árijov. Pôvodom sú často z Ruskej nížiny, ako ukazuje genealógia DNA. Majú ten istý rod haploskupiny R1a ako my, veľmi podobné haplotypy, t. j. fragmenty markerov DNA. Spoloční predkovia etnických Rusov haploskupiny R1a sú len starší o 1- až 2-tisíc rokov než u Angličanov – Írov –Škótov – Škandinávcov – Holanďanov – Belgičanov a iných Západoeurópanov. Z uvedeného nutne vyplýva, že Indoeurópania sú vlastne nositelia dávneho rodu R1a, teda Árijovia. Takto je všetko (v každom prípade mnohé) jasné: aj čo sa týka príchodu ľudí tohto rodu do Indie, Iránu, na Blízky východ, aj čo sa týka súvislosti s rozšírením ľudí toho istého rodu po celej Európe a potom aj súvislosti s objavením sa indoeurópskej jazykovej skupiny (keďže v skutočnosti to je ich árijský jazyk a jeho dialekty). Zmysel dáva teraz aj objavenie iránskych jazykov indoeurópskej jazykovej skupiny (pretože to sú pôvodom árijské jazyky). Tým viac (ako to uvidíme neskôr), že iránske jazyky sa objavili už po príchode Árijov na Iránskej plošine. Ak to máme vyjadriť presnejšie – nie až potom. Bol to výsledok tamojšieho príchodu Árijov v 2. tisícročí pred naším letopočtom.

Ako vidí teraz súčasná veda Indoeurópanov?

Indoeurópania sú podľa nej niečo ako „mačkopes“. Indoeurópania sú v súčasnej lingvistike a sčasti i archeológii (spravidla) dávni ľudia, ktorí potom (!), o niekoľko tisícročí (!), prišli do Indie a nejakým spôsobom dosiahli, že sanskrit, indický literárny jazyk, sa ocitol v jednom lingvistickom spolku s hlavnými európskymi jazykmi (okrem baskického i ugrofínskeho a ešte okrem tureckých a semitských, ktoré nepatria k indoeurópskym jazykom). Ako to oni, Európania, dosiahli, ako a odkiaľ sa objavili v Indii a v Iráne, to lingvisti a archeológovia nevysvetľujú. Okrem toho radia k Indoeurópanom aj tých, ktorí do Indie vôbec nedošli a so sanskritom nemali nič spoločné, ale zjavne tento jazyk šírili, ako napríklad Kelti. Napokon tam zaradujú aj celé dve tretiny súčasných obyvateľov Európy. Pritom sa sporia o tom, kto boli Indoeurópania a kto nimi nebol. Používajú tie najrozličnejšie kritéria, ba dokonca aj tvar nádob a charakter vzorov na nich. Ďalšia komplikácia: keďže početné iránske jazyky patria tiež k indoeurópskym a mnohým nie je jasné prečo, často namiesto indoeurópske hovoria indoiránske. Čo je však ešte horšie, Indoeurópanov často nazývajú Indoiráncami. Objavujú sa čudesné kombinácie, že napríklad „na Dnepri kedysi žili Indoiránci“. To by muselo znamenať, že tí, ktorí žili na Dnepri, zanechali po sebe v priebehu tisícročí potomkov, ktorí prišli do Indie a na Iránsku plošinu. Akosi sa im podarilo, že jazyky Indie a Iránu (dovtedy Perzie) sa stali do istej miery blízke mnohými európskym jazykom – anglickému, francúzskemu, španielskemu, ruskému, gréckemu a iným. Preto vraj tí dávni ľudia, ktorí žili na Dnepri tisícročia predtým boli Indoiránci. Je to na zbláznenie. Okrem toho ešte aj hovorili iránskymi jazykmi! Pritom sa indoeurópske najstaršie iránske jazyky objavili v 2. tisícročí pred naším letopočtom. Zatiaľ čo tí na Dnepri žili pred 4000 – 5000 rokmi a hovorili jazykom, ktorý sa objavil až o niekoľko sto či tisíc rokov neskôr.

Takisto to vyzerá aj s Arkaimom, „krajinou miest“. Aj tam sa podľa slov historikov-lingvistov hovorilo iránskymi jazykmi. Sú to teda „Iránci“. Opäť na zbláznenie! Opäť v situácii, keď historici i lingvisti veľmi dobre vedia, že Árijovia sa objavili v Hindustane  aj na Iránskej plošine až o storočia neskôr než bol založený Arkaim. A tam priniesli aj svoj jazyk. Takisto ako vedia i to, že indoiránske jazyky nemajú nič spoločné ani s Iránom, ani s Indiou. Dodatočne a spätne vymýšľajú, že keď pri Čiernom mori kedysi dávno žili Indovia, názov ich rodu musí byť taký, takže preto sú to Indoárijovia a indoiránske jazyky. Po árijsky hoci hovorili, milý čitateľ. Spomínať niečo také pred lingvistami je niečo strašné. Tak to ani sami nespomínajú. Im sa to nehodí. Očividne nedostali taký príkaz. Sami sa boja. Keďže sa nedarí úplne zrušiť tento pojem, tak árijské jazyky zahnali nielen za Možaj , ale až za Pamír, do Bengálska, na Srí Lanku a pod tým názvom ponechali nuristanské , dardské  a iné drobné jazyky. Sú to azda aj osetské, ktoré zrejme prišli z Perzie.

Kto sú to Protoindoeurópania? Je to niečo ako protomačkopes. „Niečo ako tí, ktorí boli predkami tých... ktorí boli predkami tých... ktorí o tisícročia neskôr prišli do Indie a Iránu a urobili to a to...“ A tak ďalej... Takže takto to prezentujú lingvisti. Bol to nejaký nostratický jazyk, ktorý existoval veľmi dávno. Datujú ho do obdobia spred 23-tisíc do 8-tisíc rokov. Niekto ho zaraďuje do Indie, niekto do Strednej Európy, niekto na Balkán. Ak máme hovoriť úprimne, tak nikto z lingvistov presne nevie, kedy a kde tento nostratický jazyk existoval a kto ním hovoril. Ostatní lingvisti tento nostratický jazyk ako taký jednoducho odmietajú. Okrem toho sa (nie tak dávno) v anglo-jazyčnej literatúre objavila informácia, že vedecké zdroje ponúkajú 14 rôznych pravlastí Indoeurópanov a Protoindoeurópanov. V. A. Safronov  v svojej fundamentálnej knihe Indoeurópske pravlasti ich narátal 25 (7 v Ázii a 18 v Európe). Takže časť lingvistov predpokladá, že tento nostratický jazyk (alebo jazyky), ktorým hovorili Protoindoeurópania a iní dávni ľudia približne pred 8- až 10-tisíc rokmi (iní hovoria o dobe pred 12- až 15-tisíc rokmi) sa rozdelil na indoeurópske jazyky a iné – neindoeurópske (semitské, ugrofínske, turecké). Indoeurópania si teda používali svoje jazyky. Do Indie sa, pravda, dostali až o veľa tisícročí neskôr, ale aj tak sú to „Indoeurópania“. Aj s tým si poradili. Lingvisti si, pravda, ešte neporadili. Tí tvrdia, že hoci sa pôvod indoeurópskych jazykov skúma najintenzívnejšie v porovnaní s inými, tak aj naďalej to ostáva najťažším a zatiaľ neriešiteľným problémom historickej lingvistiky... Bez ohľadu na viac ako 200-ročnú históriu tejto otázky odborníci aj tak nedokázali stanoviť čas a miesto indoeurópskeho pôvodu. (Gamkrelidze T. V., Ivanov V. V., Indojevropejskij jazyk i indojevropejcy , 1984).

Opäť tu vzniká otázka pravlasti. Konkrétne o troch pravlastiach: pravlasti Protoindoeurópanov, pravlasti Indoeurópanov a pravlasti Slovanov. S pravlasťou „proto“ je to zlé, pretože je to zlé s pravlasťou Indoeurópanov. V súčasnosti sa za kandidátov na pravlasť Indoeurópanov alebo Protoindoeurópanov viac či menej vážne považujú tri možnosti. Jeden variant je Predná Ázia alebo konkrétnejšie turecká Anatólia, alebo ešte konkrétnejšie oblasť medzi jazerami Van a Urmia, ktorá sa nachádza trochu južnejšie od hraníc bývalého ZSSR v západnom Iráne. Ide o západný Azerbajdžan. Druhý variant predstavujú južné stepi súčasnej Ukrajiny a Ruska v miestach takzvanej kurganskej kultúry. Tretím variantom je východná alebo stredná Európa, resp. konkrétnejšie údolie Dunaja, Balkánu alebo severných Álp. Niektorí lingvisti k tomu priraďujú aj Pobaltie. Takže takto vyzerá príslušný graf na jednej s lingvistických webových stránok http://www.proto-indo-european.ru/ie-cradle/index.html (pozri obr. 10).  Keďže ja sa profesionálne zaoberám vedou, tak môžem úplne presne povedať, že keď medzi odborníkmi panuje taký nesúlad, znamená to, že použité kritéria nie sú správne. Ak mám hovoriť priamo, hľadajú na nesprávnom mieste. Robia tak preto, že sa stránia pojmu indoeurópske jazyky a zato oddeľujú jazyk od jeho nositeľov. Neskúmajú migráciu Árijov, ale nejaké formálne lingvistické príznaky. V skutočnosti migrácie nositeľov árijského jazyka (je to indoeurópsky jazyk) prebehli po všetkých miestach označených na mape. Každý označený región je časťou tranzitnej migračnej trasy Árijov.