BENEŠ NA PRANIERI - UMIERANIE INTRIGÁNA

Kniha vyšla vo vydavateľstve TORDEN: V dejinách Čechov a Slovákov ťažko nájdeme politika, ktorý by viac nenávidel Slovákov ako bývalý minister zahraničia a neskorší prezident Edvard Beneš. Možno budú niektorí pamätníci namietať a spomenú si na škandalózne správanie Antonína Novotného k nášmu národu v čase pred Pražskou jarou. Spočítať však Benešove intrigy a zlé vlastnosti nie je ľahká úloha. Ak by mali vyjsť knižne, kapacitne by na to nestačila ani knižnica v Oponiciach či Betliari. Preto aj kniha bývalého predsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča má v tomto smere neľahkú úlohu – vtesnať sa svojím rozsahom do pozície, aby populárno-náučnou formou ukázala to, čoho všetkého bol schopný a cez aké mŕtvoly chcel ísť muž, ktorý pozeral na vlastný prospech, na prospech svojich nohsledov, šikovne to maskujúc záujmami „svojho“ štátu.

KNIHU SI MÔŽETE OBJEDNAŤ VO VYDAVATEĽSTVE TORDEN, STAČÍ KLIKNÚŤ:

Rozhovory so sebou samým

Podnadpis kapitoly pozornému čitateľovi možno pripomenie najznámejšie filozofické dielo Marca Aurelia, ktorého časť vznikla na Slovensku, no nie je to tak. Ide skôr o vyjadrenie spôsobu, ako volí autor možnosť vypovedať o živote hlavného predstaviteľa či nositeľa deja. V tejto súvislosti možno spomenúť román Tiso, kde podobným spôsobom v cele pred popravou vedie dialóg budúci popravený so svedomím národa, ale aj svojím o vlastnom mandáte. Mimochodom, bol to práve Beneš, ktorý Tisovi dopomohol na popravisko, hoci si pilátovsky umyl ruky rozhodnutím iných orgánov. Napokon, zainteresovaní vedeli svoje, čo je tiež jedna z rovín knihy o Benešovi, keďže ani Tisa, Štefánika či iných významných Slovákov, o ktorých autor uvažuje ako o jeho (Benešových) obetiach, nemožno z Benešovho politického života vyabstrahovať. Benešove obete neskončili všetky jeho zásluhou „pod trávou“, ale likvidácia nepriateľa môže byť aj politická, spoločenská či iná.

Náročnosť pre nehistorika

Nevýhodou Tkáčovej knihy je jej náročnosť pre nehistorika. Je dobré, že je bežne dostupná, nežijeme v dobe, aby sa uzavrela len pre akademické kruhy – môže po nej siahnuť každý, no historické reálie podáva spôsobom, akým sa počíta, že čitateľ je aspoň trochu znalý Benešovho života. Jednoducho ich predostrie, pričom vysvetlenie je často ťažko uchopiteľné. Oboznamovať sa s ním na podklade rozhovoru so svedomím je náročnejšia úloha, hoci nie nemožná, napokon, môže byť aj motívom na dohľadanie si Tkáčom prezentovaných skutočností v historických prameňoch. A tu sa dostávame aj k jednému pomerne širokému nedostatku knihy. Autor často pracuje so senzačnými historickými faktmi, o ktorých môžeme mať pochybnosti, keďže sa o nich v historickej obci bežne nehovorí. Nehovoríme hneď, že ide o výmysly, isteže, mohli sa takto aj odohrať, ale to dnes už ťažko dokážeme. Napokon, cieľom knihy bolo ukázať profil prezidenta Beneša z uhla nie lichotivého, a to sa podarilo pozoruhodným spôsobom. Vôbec písať fiktívny román o historickej postave úplne nemožno. Ide totiž o riziko, že laická verejnosť, keďže nejde o vymyslenú, ale o historickú postavu, si v duchu povie, že to takto aj naozaj bolo. Potom vznikajú mýty, ktoré zapustia korene a stávajú sa medzi ľuďmi už overenými reáliami s poznámkou, veď to takto bolo písané. Mýty majú svoju formačnú úlohu pri podopretí niektorých ideologických teórií, no pokiaľ je už dávno ukotvená historická veda so svojimi faktmi, otázka je, či niektoré mýty, prípadne neúmyselné nepresnosti je potrebné ešte živiť. Čo sa týka kritického zhodnotenia Benešovho života, hľadanie jeho dobrých vlastností či postojov v tomto románe nemá miesto. Vzhľadom na skutočne prežitý život tak, ako si ho vieme spoľahlivo dohľadať, to ani nie je div.

Prelomené mlčanie

Ak prijmeme autorovo konceptuálne videnie Benešovej osobnosti, ako je možné, že pred Černínskym palácom má takýto muž sochu, prípadne nie je jeho hodnotenie našou historiografiou až príliš jemné? O odkaze a hlásení sa k prvej ČSR nehovoriac vrátane nekritických prejavov našich politikov k 28. októbru, hoci namieste by bolo skôr prihlásiť sa viac k martinskej deklarácii, lebo je pravda aj to, že nová ČSR uchránila Slovensko pred konceptom Natio Hungarica, no ani Beneš a ani Masaryk, ktorého autor nazýva opakovane „té – gé – em“, by toto spoločné dielo nevytvorili bez Štefánika, ktorého Beneš posmešne volal dráteníkom.

Autor napísal vskutku zaujímavý prológ, ktorý čitateľa „zelektrizuje“, a je veľmi záslužné, že prelomil mlčanie tých, ktorí sa mali ozvať už v auguste 2022. Marián Tkáč si totiž zobral na paškál hlavu pomazanú, a to nie hocijakú. Pražský arcibiskup a kardinál, dominikánsky mních a účastník konkláve z marca 2013 si však za literárnu facku od Tkáča môže sám. Jeho homília pri pohrebe kardinála Tomka totiž zainteresovaných vyniesla zo stoličky a mediálne naozaj len v okrajových častiach spoločenského spektra prebehla mini protestná nóta. Išlo o to, že kardinál vedome či nevedome prekrútil zopár faktov z dejín a ukázal nie pravdivú líniu vzťahov Čechov a Slovákov počas budovania ČSR, kam nepochopiteľne zaplietol aj kardinála Achillea Rattiho, neskoršieho pápeža Pia XI. Tkáč našťastie uvádza fakty na pravú mieru a kontinuálne sa prenáša do prvej z 37 kapitol knihy koncipovanej podobne ako román Tiso: svedomie verzus jeho nositeľ.

Škvrny, ktoré sa neodpúšťajú

Pri Benešovi ide o ťažší oriešok. Oporou mu je vo výčitkách iba manželka Hana. Beneš si premieta celé svoje bytie od čias štúdia, športového úrazu v drese futbalovej Slávie Praha, ale aj politické začiatky. Autor neostane nič dlžný ani prezidentovej Hane, ktorú prezentuje ako ženu ľahších mravov, napokon, ide o dnes už verejné tajomstvo. Z bezdetného zväzku nakoniec vzíde politický pár, ktorý autor podrobuje kritike na pozadí starostlivosti pri smrteľnej posteli. Kritika sa však týka najmä politických intríg cez vážne nezhody so Štefánikom pokračujúc aj generálom Gajdom a jeho sympatiami s fašizmom, hoci u tohto sibírskeho legionára neuvádza predsedníctvo v NOF. Protislovenský a antihlinkovský spor budí už väčšiu pozornosť. Emigrácia prezentovaná ako únik od zodpovednosti je typickou benešovskou formou zrady tých doma, či hazard s následkami atentátu na Heydricha v podobe Lidíc. Obzvlášť zaujímavé sú kapitoly potrestania slovenských politikov na čele s Tisom či ďalší únik vo februári 1948. Mníchovský a februárový akt zlyhania sú škvrny, ktoré sa neodpúšťajú. Kniha vypovedá mnoho aj zložitých vzťahoch Čechov a Slovákov, ukazuje intrigánsku niť a podrazy na nás, a tak vlastne aj pomyselne legitimizuje 1. január 1993, ktorého je autor už sám protagonistom. Viacvýznamovú knihu je možné pochopiť ako retrospektívnu biografiu, politický román či sociologickú príručku o spolužití dvoch blízkych národov, ktoré Beneš neuváženými krokmi staval proti sebe, hoci blúznil ani nie o spájaní, ale o jednotnom československom národe. No to už je kapitola pre klinickú medicínu...