CHMELÁR: AŽ TERAZ VIDNO, AKO SLOVENSKU CHÝBA PREMIÉR

Z vývoja posledného obdobia som dospel k záveru, že to, čo potrebuje Slovensko najviac, nie je ani tak abstraktný zmier (táto téma sa bude postupom času čoraz viac zneužívať a obe strany si budú vyhadzovať na oči, kto a čím ho porušuje) ako skôr celospoločenskú dohodu o spoločných pravidlách pre všetkých. Ukazuje sa totiž, že každá názorová bublina žije v akomsi paralelnom vesmíre, v ktorom platí iný výklad hodnôt, iné chápanie pojmov, iné príčiny a následky dejov, ba možno aj iné fyzikálne zákony. Nevieme sa zhodnúť prakticky na ničom.

To, že je súčasná opozícia nesmierne pokrytecká až hysterická, ma nenapĺňa dôverou v jej úmysly. Dalo by sa napríklad racionálne diskutovať o jej obavách, či sa niektoré opatrenia nepreženú – priznám sa, že také obavy mám aj ja. Ale nedá sa debatovať s niekým, kto neuznáva čisté fakty a deformuje ich do extrémne ideologickej dezinterpretácie. Z toho, čo opoziční politici vykrikujú a čím strašia verejnosť, by zahraničný pozorovateľ mohol ľahko nadobudnúť pocit, že tu ľudia žijú v nejakej krvavej tyranii, že tu panuje strach zhromažďovať sa, že ľudia nemôžu slobodne povedať svoj názor alebo sú nebodaj prenasledovaní, väznení a mučení. Napokon, takto nejako vykresľoval atmosféru na Slovensku predseda SaS Branislav Gröhling, ktorý celkom vážne vykrikuje, že je tu totalita a Fico je diktátor. Každý príčetný človek, ktorý rozumie významu jednotlivých pojmov, si vie triezvo vyhodnotiť, či sa dá politická situácia u nás naozaj takto charakterizovať. Potom sa nečudujme, ako sa na základe takýchto falošných správ obraz Slovenska v zahraničí démonizuje.

Naposledy sa dala takto zneužiť švédska klimatická aktivistka Greta Thunbergová, ktorá sa v utorok nečakane zúčastnila na bratislavskom pochode politických mimovládok „Za slobodu a demokraciu“. Toto chúďa pravdepodobne vôbec netušilo, kde sa nachádza, inak by sotva kráčala bok po boku s obhajcami genocídy v Gaze, keďže ju len pred mesiacom zatkla švédska polícia v Malmö práve za účasť na propalestínskej demonštrácii. Toto dezorientované dievča si nechalo nahovoriť, že vláda na Slovensku odstránila slobodu médií, hoci všetky, vrátane verejnoprávnych, sú v rukách súčasnej opozície. Ale to už Grete nepovedali, rovnako ani to, že hudobníci Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu odmietli účinkovať na spolitizovanom „Koncerte pre RTVS“, ktorý pripravovalo na svoju podporu Machajovo vedenie telerozhlasu spolu s Pohoda festivalom Michala Kaščáka. Červené denníčky zavádzali, keď eufemisticky napísali, že koncert bol vraj iba „preložený“, ale klobúk dolu pred statočnými umelcami, ktorí sa odmietli zúčastniť na tejto fraške.

Pozoruhodné sú dôvody tohto protestu proti údajnej likvidácii slobody a demokracie na Slovensku, ktoré uvádzajú organizátori pochodu. Je ním vraj zrušenie špeciálnej prokuratúry, ktoré napokon Európska komisia vyhodnotila, že je v poriadku. Potom údajné zmeny našej zahraničnopolitickej orientácie a príklon k ruskému agresorovi, čo sú vyslovené bludy, ktoré vyvracia realita i konkrétne kroky. No a samozrejme zmeny v RTVS, hoci tie sa nijako netýkajú oklieštenia slobody prejavu, ale naopak jej rozšírenia aj na ostatné relevantné názorové skupiny. Všetko sú to vyfabrikované nezmysly, ale už ich nemôžeme brať na ľahkú váhu, lebo bol nimi podľa vlastnej výpovede motivovaný atentátnik na premiéra Fica. Takže o čo vlastne ide?

Je neznesiteľné, akým spôsobom Machajovo vedenie a čoraz menšia hŕstka redaktorov, ktorým tečie do topánok, každodenne zneužívajú verejnoprávne vysielanie na svoju politickú kampaň. Treba to čím skôr ukončiť. Slobodu prejavu neohrozuje vláda, ale takíto politickí aktivisti v médiách, ktorí sa doslova zabarikádovali v RTVS, bránia sa pluralitnému vysielaniu a označujú ho za ohrozenie vlastnej slobody. Preto zo seba v poslednom čase začali celkom vedome robiť martýrov a podľa môjho názoru úmyselne porušujú zákon, aby druhú stranu vyprovokovali k zásahu a mohli sa označiť za obete represií.

Napríklad pred dvoma týždňami si Michal Havran pozval do relácie výlučne moderátorov jednej názorovej sekty (Richarda Dírera, Janu Krescanko Dibákovú a Václava Moravca). Bolo by to zábavné, keby to nebolo také strašné svedectvo o neschopnosti týchto namyslených ľudí považovať iné názory ako vlastné za rovnocenné. Išlo ma potrhať od smiechu, keď sa tieto postavičky s narcistickou poruchou sami označili za „mediálnu elitu“, ktorá označila divákov za nejaké nevďačné tvory nechápajúce, že oni (rozumej privilegovaná kasta moderátorov) „zvestujú pravdu“ (sic!) tým „menej vzdelaným“ (Jana Krescanko Dibáková)... Prepáčte, ale tu normálne strácam slová. Keby to povedali nejakí svetoznámi akademici (ale práve tí to nikdy nepovedia, lebo majú v sebe pokoru pred poznaním), hádam by som sa nad tým na okamih zamyslel, ale ak mi o pravde a vzdelanosti kážu polovzdelaní lúzri, musím dôrazne protestovať.

Cieľom žurnalistiky totiž nie je zvestovať pravdu, to je prvý základný omyl, ale poskytnúť všetky relevantné informácie, na základe ktorých si bude môcť čitateľ, divák alebo poslucháč vytvoriť vlastný kompetentný názor. Žurnalistika nesmie uzatvárať komunikáciu, pretože pravda sa rodí v dialógu, nie v kázni. Už len za takúto neznalosť základných princípov by som takýchto ľudí vyhodil, pretože s takýmito postojmi nemajú v médiách čo robiť, tobôž nie v tých verejnoprávnych. Navyše, je naozaj zúfalé, ak sa práve takíto hlupáci oháňajú vzdelanosťou. Václav Moravec tam napríklad priniesol knihu Ericha Fromma Strach zo slobody a zahlásil, že Fromm v nej predpovedal nástup diktátora Putina...

Neuveriteľné, čo všetko znesie obrazovka. Keďže Fromm patrí medzi mojich najobľúbenejších mysliteľov a preštudoval som všetky jeho filozofické i psychologické diela, môžem s plnou vážnosťou vysvetliť, že to nebol nijaký povrchný liberálny aktivista. Podstatou tej knihy je niečo celkom iné. Fromm v nej analyzoval psychologické korene totalitárneho myslenia. Upozorňoval, že v spoločnosti, kde si každý myslí to isté, nemá sloboda myslenia nijaký význam. Bol to prenikavý kritik kapitalistickej spoločnosti, v ktorej by sa našli jej dnešní prívrženci. Podobne sa zosmiešnila dôležito sa tváriaca Krescanko Dibáková, ktorá tam šermovala v progresívnych kruhoch populárnou knihou Juraja Buzalku Postsedliaci a tvrdila, že on nám všetko o Slovákoch „odborne vysvetlil“. Buzalkov text nemožno ani pri znásilnení mysle označiť ako odborný, je to dosť primitívne napísaný hejterský pamflet, ktorý odporuje základným poznatkom sociológie a historiografie. Napokon, z elementárnej neznalosti slovenských dejín som usvedčil Buzalku tu: https://www.facebook.com/ChmelarEduard/posts/667005578805001 Odvtedy ma nenávidí a vybavuje si to so mnou namiesto racionálnych argumentov osobnými útokmi, čo len podčiarkuje, že tým postsedliakom je v skutočnosti on (čomu až čarovne zodpovedá jeho neschopnosť hovoriť spisovným jazykom), ale to je jeho osobnostná vizitka. No všetko, čo o ňom treba vedieť, je to, že to nie je seriózny sociálny vedec, ale zarážajúco obmedzený progresivistický ideológ a odporučiť ho na dovzdelanie môže len rovnako obmedzená osoba ako je Jana Krescanko Dibáková.

Podobne sa však títo pokrytci správajú aj na iných frontoch. Včera ma pobavila nová téma, ktorú si našiel Denník N – vraj novinári z denníka Pravda si sťažujú na cenzúru. Denník Pravda mi je ukradnutý. Mám vyššiu čítanosť svojich statusov než celý ich náklad a okrem toho už dávno to nie sú ľavicové noviny. Ale musím sa smiať, keď práve dnes hovoria o cenzúre. Brutálna cenzúra tam bola v skutočnosti za minulej vlády. Spýtajte sa, ako vyhodili známeho komentátora Petra Javůrka ako špinavú handru, ktorý sa odvtedy zatrpknuto pretĺka životom. Ako zasahovali do obsahu i tém komentárov. Viacerí publicisti vrátane autora tohto textu tam boli od vypuknutia vojny na Ukrajine označení za nežiadúcich. Nikto sa ich vtedy nezastal. A práve oni, ktorí si v tom všetkom zašpinili ruky, dnes idú vyplakávať, že niekto urobil koniec ich zaujatosti?

Pozrite sa, čo vyvádza Mária Kolíková. Osoba, ktorá je priamo politicky zodpovedná za protiústavné umlčiavanie nepohodlných médií, za protiprávne väznenie opozičných predstaviteľov, za smrť niekoľkých ľudí, za potláčanie práva na zhromažďovanie a obmedzovanie osobnej slobody miliónov ľudí, má tú drzosť vykrikovať o policajnom štáte?! Nie, nedovolím vám zabudnúť na to, čo bolo skutočným obdobím neslobody, keď ste poctivých ľudí vyhadzovali z práce, paranoidne ich obviňovali z vlastizrady, vystavovali ich na pranier za výdatnej pomoci Esetu, politicky ich prenasledovali, zatvárali a mučili, keď ste šírili strach a dohnali ľudí k tomu, že sa začali báť viac vás ako návratu Roberta Fica. Ľudia ako Naď, Kolíková, Mikulec či Hamran sa už nikdy nesmú dostať k moci a ak to bude potrebné, musí byť voči ich zločinom vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, lebo ak nie, nebudú to chápať ako spravodlivosť, ale ako našu slabosť a buďte si istí, že oni nebudú váhať pokračovať v tom, v čom začali.

A keď sa už naozaj nemajú čoho chytiť, vymyslia si nejakú bulvárnu kauzu, ako je tá súčasná s vládnym špeciálom, ktorý letel na futbal do Frankfurtu... Takto. V prvom rade to považujem za nešťastne odkomunikované. Je nedôstojné, ak sa vládni politici vyhovárajú na to, že išlo o pracovnú cestu a že ich cieľom bolo vlastne stretnutie s členmi belgickej vlády a primátorom Frankfurtu nad Mohanom... Prosím vás, na čo je dobré takéto zavádzanie. Všetci vedia, že ste tam išli za futbalom, nepovažujem to za nič zlé a mali by ste to čestne priznať, lebo pravda oslobodzuje. To po prvé. Namiesto zahmlievania si radšej vysvetlime kontext.

Ak tu niekto niekedy zneužíval vládny špeciál, tak to bol Andrej Kiska pri svojich pravidelných letoch do Popradu alebo Zuzana Čaputová, ktorá si na výlet do Prahy zobrala so sebou na palubu spriaznených hercov, hudobníkov a aktivistov z mimovládok. Vtedy ste boli ticho, milé médiá a opozícia alebo ste to dokonca obhajovali. Ale Kiska nelietal len na víkendy za manželkou. Aj on letel vládnym špeciálom aj s celou perepúťou na majstrovstvá Európy vo futbale v roku 2016. Ani vtedy nikto neprotestoval. A prečo by aj. Na medzinárodné športové podujatia sa odjakživa chodilo reprezentovať. Prezident mal pracovné povinnosti v Bruseli, premiér je zranený, tak kto iný mal tú delegáciu viesť ako zastupujúci predseda parlamentu? Tým skôr, že na majstrovstvách Európy v Nemecku boli fandiť svojim mužstvám aj maďarský premiér, český premiér či rumunský premiér a nikto sa nad tým nepozastavoval.

Chápem, že tieto veci sa ťažko vysvetľujú a nečudujem sa, že tému otvorili práve demagogické červené denníčky a majster populizmu Matovič. Ale treba sa ľudí spýtať, či naozaj chcú, aby naši predstavitelia štátu nechodili povzbudzovať našich športovcov, či chcú, aby vládne limuzíny vymenili za lacné škodovky alebo verejnú dopravu, inými slovami, či chcú, aby Slovensko reprezentovala chudoba, priemernosť a nenápadnosť. To isté sa týka doživotnej renty pre premiéra. Už ma ani neprekvapilo, že sa kormidelníka Lode bláznov pokúsil prekonať v populizme Michal Šimečka, keď zahlásil, že načo sa posilňuje ochranka premiéra, keď mu počas atentátu nepomohla. Obludnejšiu demagógiu som už dávno nepočul. Chce tým povedať, že premiér sa má vzdať ochranky, aby sme ušetrili, áno? A načo nám je Prezidentský palác, keď hlavu štátu môžeme nasáčkovať do garsónky, to ešte len ušetríme! Nezabudnime zobrať limuzínu aj podpredsedovi parlamentu Šimečkovi, veď nech sa vozí za vlastné, a nie ako papaláš... Ak chce niekto postupovať touto logikou, nech mi vysvetlí, načo by sme mali platiť doživotnú rentu relatívne mladej žene, ktorú niekto vystrčil na päť rokov do politiky, a nie mužovi, ktorý dve desaťročia slúžil v najvyšších ústavných funkciách a po odchode do politického dôchodku prakticky nemá šancu normálne sa zamestnať.

Ak na to niekto odpovie, že by nemala existovať ani renta, ani ochranka, ani vládne paláce a že toto všetko je papalášizmus, prosím. Aj takto k tomu môže pristupovať, len nech si najprv prečíta pamflet Bertolda Brechta „Mier chatrčiam, vojnu palácom“. Ja si však myslím, že oveľa rozumnejšou cestou je zvyšovať nároky na samotnú politiku. V tomto smere má aj vládna koalícia čo doháňať. Nemôže sa čudovať rastúcej nespokojnosti ľudí, ktorí toto všetko zvonku pociťujú tak, že vládna koalícia sa zaoberá viac sama sebou ako problémami občanov, že rieši viac to, kto, kde a za koľko, ako to, čo očakávajú ľudia a kvôli čomu ju volili. Hádkami o parlamentné funkcie a vlastné benefity to opozícii iba uľahčuje. Ale ľudia potrebujú vidieť výsledky, ktoré to uľahčujú im. Inak vláda premrhá dôveru zlou komunikáciou. Až teraz vidno, ako veľmi chýba v týchto náročných časoch Slovensku premiér...