CHMELÁR: BÝVALÉ VLÁDY NEPRESADZOVALI ŠTÁTNE ZÁUJMY SLOVÁKOV

Koncepcia „suverénnej slovenskej zahraničnej politiky“, ktorú začala presadzovať štvrtá Ficova vláda, naráža od počiatku na hradbu nedorozumení, odmietania až výsmechu. Najmä opozícia na čele so Zuzanou Čaputovou namieta, že ich rozhodnutia boli vraj taktiež suverénne a ich výsledkom boli spoločne prijímané európske riešenia. Lenže práve to nie je pravda.

Jednak rozhodnutia v Bruseli sa nerodia ako výsledok celoeurópskeho konsenzu, ale zväčša nátlaku dvoch hegemónov Nemecka a Francúzska (a to sme tu už kedysi mali v podobe Rakúsko-Uhorska) a jednak bývalé vlády nepresadzovali štátne záujmy Slovenskej republiky, ale podriaďovali sa záujmom väčších štátov, a potom ich alibisticky vyhlasovali za svoje.

Je pravdou, že „suverénna slovenská zahraničná politika“ bol spočiatku len slogan, ktorý narážal na spor idealistov (ku ktorým sa radím aj ja) a pragmatikov. Premiér Fico je známy tým, že nejde do vopred prehraných zápasov, právo veta si šetrí, vyčkáva a premýšľa niekoľko krokov dopredu.

Nová koncepcia sa od začiatku borila aj s nedostatkom kádrov, keďže praktickú diplomaciu vykonávali často ľudia z predchádzajúcej éry, ktorí konali neraz proti zámerom samotného ministra zahraničných vecí či predsedu vlády. Trpezlivosť však ruže prináša a koncepcia suverenity sa začína prejavovať v konkrétnych činoch.

Možno sa pamätáte, ako som vyjadril nespokojnosť s tým, že naša zahraničná politika voči Izraelu zostáva naďalej v zajatí jednostrannosti z Korčokovej éry. Prejavovalo sa to najmä v proizraelskom hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN. Už to neplatí. Minulý týždeň Slovenská republika nielenže podporila požiadavku na neodkladné prímerie v Gaze, ale hlasovala aj za rezolúciu VZ OSN, ktorá vyzýva Bezpečnostnú radu OSN, aby sa Palestína stala plnohodnotným členom svetovej organizácie.

Mnohí ministrovi Blanárovi vyčítajú alibistický postoj, keďže nedokázal odsúdiť genocídu v Gaze a odsúdil iba útoky radikálov z Hamasu. Ja si viem síce tiež predstaviť tvrdší postoj, vrátane sankcií voči izraelskému apartheidu, no napriek tomu oceňujem postoj šéfa slovenskej diplomacie ako krok správnym smerom. Hoci plnohodnotné členstvo Palestíny v OSN budú s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote vetovať Spojené štáty, schválená rezolúcia Valného zhromaždenia OSN má napriek tomu obrovský význam.

Priznáva totiž palestínskemu štátu nové práva ako je napríklad možnosť vstúpiť do ďalších orgánov OSN alebo možnosť podávať vlastné návrhy rezolúcií, na čo doteraz potreboval sprostredkovateľskú funkciu nejakého riadneho člena svetovej organizácie. A verte mi, že tento posun vpred oceňuje aj samotná palestínska samospráva.

Teraz už môžem povedať, že palestínska veľvyslankyňa na Slovensku ma pred týždňom naliehavo požiadala o podporu tejto rezolúcie u predstaviteľov našej vlády a po jej schválení sa mi za toto úsilie poďakovala a vyjadrila vďačnosť mne osobne i vláde Slovenskej republiky za podporu mieru a stability v jej vlasti i v celom regióne Blízkeho východu.

Áno, Slovensko sa vracia k vyváženej blízkovýchodnej politike a ja som hrdým priateľom palestínskeho ľudu, ale rovnako som priateľom aj židovského ľudu. Kritici „príliš vlažného postoja“ by mali pochopiť, že našej zahraničnej politike svedčí vyváženosť, umiernenosť a dobré vzťahy s oboma stranami konfliktných situácií, že postupnými krôčikmi dosiahne naša diplomacia viac ako jednostrannými gestami. Vždy sme ťažili z tejto komparatívnej výhody, kým exminister Korčok nevychýlil našu zahraničnú politiku k proamerickému a proizraelskému kurzu.

Dnes sa vraciame k tomu, čo prinášalo vždy výsledky. Už v susednej Českej republike to neplatí. Táto naša pozícia bola v medzinárodnej politike vždy oceňovaná, preto je podlé, keď naše červené denníčky zavádzajúco informovali, že sme hlasovali spolu s Čínou, Ruskom a Iránom. Nespomenuli však, že sme hlasovali aj s Francúzskom, Španielskom, Portugalskom, Dánskom, Írskom a ďalšími demokratickými krajinami.

Európa bola v tejto otázke rozdelená, ale práve preto je dôležité, že sme mechanicky nekopírovali postoj Spojených štátov (ktoré boli proti) alebo Nemecka (ktoré sa hlasovania zdržalo), ako sme to v minulosti často robievali, ale vyjadrili sme vlastný suverénny postoj v súlade s našimi dlhodobými záujmami a tradíciami.

Veľký pokrok sa deje vo vzťahu k neeurópskym krajinám ako je (aktuálne) Čína, Japonsko, Južná Kórea, Kuba či Brazília. Tu sme opäť svedkami (zámerného?) nepochopenia zo strany opozície, ktorá napáda vládnu politiku „štyroch svetových strán“. Opozičné strany na čele s Prezidentským palácom ju nemiestne škandalizujú, a pritom dosť nechutne zavádzajú, keď tvrdia, že vláda chce zradiť našich spojencov. Je to hlúpy predpoklad.

Politika štyroch svetových strán neznamená, že sa odkloníme od našej hodnotovej orientácie alebo politických záväzkov, ale že budeme využívať na presadenie našich štátnych záujmov a na zvýšenie vplyvu Slovenskej republiky vo svete všetky politické, ekonomické a kultúrne nástroje, ktoré sa nám ponúkajú. Mimochodom, o akú svetovú stranu išlo v prípade iniciatívy exministra Korčoka „posilňovať politické a ekonomické vzťahy“ so Saudskou Arábiou?

Čo máme s touto krutou absolutistickou tyraniou hodnotovo spoločné? Novodobí inkvizítori, kádrováci, moralisti a eurohujeri si vo svojom fanatickom odmietaní všetkého, čo nepodlieha kontrole Bruselu a Washingtonu, ani len neuvedomujú, že slogan „politika štyroch svetových strán“ vymyslel T. G. Masaryk, rovnako ako „politiku mostu medzi Západom a Východom“, nehovoriac o tom, že vždy zdôrazňoval, že Česko-slovenskú republiku vybudoval na kollárovských základoch slovanskej vzájomnosti. Zišlo mi na um, čo si ctia títo zväčša latentní čechoslovakisti na odkaze T. G. Masaryka, ak odmietajú jeho základné zahraničnopolitické princípy.

Praktickým dôsledkom novej politiky štyroch svetových strán je príprava ciest premiéra do viacerých ázijských a latinskoamerických krajín. Do Číny sa vraciame v poslednej chvíli, keď nás predbehli už vari všetci. Nemalo by nám byť ľahostajné, že náš južný sused má najlepšie vzťahy spomedzi všetkých európskych krajín nielen s Ruskom a Čínou, ale aj s pravdepodobne budúcim prezidentom USA Donaldom Trumpom, že Viktor Orbán si rozumie s dvoma najvplyvnejšími svetovými politikmi súčasnosti lepšie ako ktokoľvek zo slovenskej vlády či opozície.

Maďarsko je zároveň jediným štátom EÚ, ktorý sa zúčastňuje na čínskom, vlastne najväčšom globálnom investičnom a infraštruktúrnom projekte Jeden pás, jedna cesta. Čína v súčasnosti stavia železničné spojenie medzi Budapešťou a Belehradom, ktoré by malo neskôr pokračovať až do gréckeho prístavu Pireus. Premiér Fico chce počas svojej oficiálnej návštevy Číny rokovať o spolupráci na výstavbe zdvojkoľajnenia železničnej trate na trase Bratislava – Komárno, čo by urýchlilo rozvoj celého Žitného ostrova.

Podľa môjho názoru by sme však už mohli dotiahnuť tých necelých sto kilometrov železničnej trate až po Budapešť, čím by sme sa mohli postupne zapojiť aj do spomínaného projektu Jeden pás, jedna cesta. Včera som o tom hovoril s čínskym veľvyslancom na Slovensku, ktorý mi potvrdil, že Číňania by to privítali. Som presvedčený, že by to bola skvelá príležitosť pre celé Slovensko.

No a najhorúcejšou témou je vojna na Ukrajine. Premiér Fico dlhodobo deklaruje, že podporuje akékoľvek mierové úsilie a že tento konflikt nemá vojenské riešenie. Môžem potvrdiť, že je to jeho hlboké vnútorné presvedčenie, nie je to udička na voličov, v tejto otázke netaktizuje, je v nej od začiatku konzistentný. Je však mimoriadne náročné presvedčiť ho o nejakej jeho vlastnej aktivite.

Zastáva totiž pragmatický názor, že bez zapojenia veľmocí by bola individuálna slovenská akcia iba výstrelom do tmy. Keď som nastupoval na Úrad vlády SR do funkcie poradcu premiéra, ako jednu zo svojich hlavných úloh som si vytýčil urobiť z neho mierotvorcu a presvedčiť ho, že má zmysel, aby Slovenská republika navrhla vlastnú mierovú iniciatívu a hľadala pre ňu spojencov. Premiér však nemá rád zbytočné reči a presvedčia ho skôr skutky.

A tak som s pripomienkami popredného diplomata európskeho formátu, bývalého šéfa českej diplomacie a expredsedu Valného zhromaždenia OSN Jana Kavana vypracoval spoločný slovensko-český mierový návrh občianskych iniciatív Zjednotení za mier a Mír a spravedlnost. Podrobný dokument sme ponúkli predsedovi vlády SR Robertovi Ficovi a neskôr aj zvolenému prezidentovi SR Petrovi Pellegrinimu, aby si ho osvojili ako vlastnú diplomatickú iniciatívu.

Premiér návrh predbežne podporil, zvolený prezident sa k nemu zatiaľ nevyjadril, ale v prejave k výročiu skončenia druhej svetovej vojny vyhlásil, že Slovensko je pripravené ponúknuť Bratislavu ako miesto mierových rozhovorov, čo je jeden z konkrétnych bodov nášho mierového návrhu. Medzitým prichádzajú z Moskvy signály (z diplomatických i politologických kruhov), že Bratislava by bola pre Ruskú federáciu akceptovateľná ako sprostredkovateľ diplomatických rokovaní.

A nezostalo len pri tom. Jan Kavan sa začiatkom tohto mesiaca zúčastnil na zasadnutí Rady predsedov Valného zhromaždenia OSN (UNCPGA) v katarskom hlavnom meste Dauha. Do záverečnej deklarácie sa mu po ubezpečení podpory zo strany predsedu vlády SR Roberta Fica podarilo presadiť kľúčové pasáže z nášho mierového návrhu. Dokument sa zároveň dostal ako preferované riešenie na stôl generálneho tajomníka OSN Antónia Guterresa, ktorý s ním bude ďalej pracovať.

No a my by sme sa chceli pokúsiť zorganizovať v Bratislave medzinárodnú mierovú konferenciu, ktorá by riešila tento problém. Celá záležitosť je ešte v procese vývoja a nemôžem hovoriť podrobnosti, ale chcem zdôrazniť jednu vec: mier je vždy možný. Moja nová skúsenosť v zákulisí politiky ma naučila, že cesta k úspechu vedie cez celý rad drobných neviditeľných krokov, uplynulé mesiace ma stáli nesmierne veľa energie a vždy pri tom narazíte na odmietanie, podmienky, nedôveru, sondovanie pozícií, ďalšie podmienky a nekonečné spory o množstvo zdanlivo nezaujímavých detailov.

A že všetko má svoj čas a zvonku všetko vyzerá strašne jednoducho, najmä ak si to predstavujete ako Hurvínek válku, ktorý lusknutím prsta zmení svet. Ale má to zmysel. Nepoznám v politike nič dôležitejšie ako pracovať v prospech mieru a záchrany životov. A práve preto, že v tom úsilí ide o všetko, to nejde tak, ako by ste si to vy alebo ja predstavovali. Ale posúvame sa. A veríme v osvietených ľudí, ktorí nám budú pomáhať.