CHMELÁR: PALACH NEBOL MUČENÍK, JEHO ČIN BOL ZÚFALÝ A CHORÝ

Prepáčte, priatelia, ale odmietam považovať zúfalý čin samovraha za heroický a hodný nasledovania. Jan Palach sa za nikoho neobetoval, nikoho nezachránil, nikomu nepomohol, bol to absurdný prejav úzkosti dohnaný do šialenstva. Podľa psychiatričky Zdenky Kmuníčkovej, ktorá sa o pacienta v nemocnici tri dni starala, kým skonal v hrozných bolestiach, Palach niekoľkokrát zopakoval, že nemal v úmysle zomrieť a do poslednej chvíle veril, že prežije. Túto naivitu si ťažko vysvetliť tým, že nebol študentom medicíny, ale histórie. Dokonca ani vtedy, ak by sme pripustili, že chcel v apatickej spoločnosti vyvolať vzdor, musíme konštatovať, že sa mu to nepodarilo. A to, že si uctievaním samovraha kompenzujeme svoju zbabelosť konať v situáciách, keď má odvaha zmysel, je len ďalšia forma zvráteného pokrytectva.

Naopak, to, že človeku, ktorý sa upálil, zapaľujú sviečky, vyznieva skôr ako čierny humor alebo prejav mimoriadne mdlého ducha. Palach nebol mučeníkom. Napriek jeho úmyslu sa stalo to, pred čím psychiatri varujú: keď sa v médiách píše a hovorí o dokonanej samovražde, vzápätí sa znásobí počet tých, ktorí sa o ňu pokúsia tiež, lebo ich to utvrdí v ich úmysloch. Spoločnosť, ktorá oslavuje takéto patologické prejavy, je nielen hysterická, ale aj chorá. Smrť Jana Palacha nie je hrdinstvo. Je to tragédia. A ak chceme budúcim generáciám vštepovať úctu k slobode a životu, toto rozhodne nie je cesta, ktorú by sme mali vzývať ako tradíciu.