CHMELÁR: SLOVENSKO NEMÁ HLAVU ŠTÁTU

To, čo sa dialo v posledných dňoch v parlamente, ma tak znechutilo, že som rozmýšľal, či sa k tomu vôbec vyjadriť. Prosím, nenazývajte to divadlo, lebo divadlo je poctivé a náročné remeslo. Toto bol jeden odpudzujúci cirkus, hlboko nedôstojný najvyššieho zákonodarného orgánu štátu, pri ktorom mi prišlo až fyzicky zle a verím, že som nebol jediný.

Na pobehovanie a vykrikovanie psychicky nevyrovnaných jedincov z Lode bláznov sme si už zvykli. Ale po včerajšku musím konštatovať, že poslankyňa Cigániková má asi nejaký špecifický problém s obúvaním. Už na tlačovej konferencii v máji minulého roka vyvolala hystériu, keď zistila, že prišla v teniskách. Novinári to okomentovali, že to už mohla prísť radšej bosá. I stalo sa a včera pobehovala po parlamente vyzutá, až ju na nevhodné správanie musel upozorniť predseda NR SR.

K takýmto prejavom, vybočujúcim z akýchkoľvek mantinelov slušného správania, vrátane provokácií kormidelníka z Lode bláznov, nech sa však podrobnejšie vyjadrí psychoanalytik, nie politický analytik. Vážnejšie však je, keď aj tí, ktorí sa pasovali za tú konštruktívnejšiu časť opozície, ťahajú Slovensko do bahna, v ktorom sa nedá viesť seriózna politická polemika.

Som presvedčený, že čas veľmi rýchlo ukáže, čo za hysterické scény tu vyvádzala opozícia, že v plnej nahote odhalí tú bezočivú lož a citové vydieranie, keď strašili ľudí, že vraj odteraz tu bude eldorádo pre zločincov, že tu budú robiť nájazdy lotri z celého sveta, aby tu lúpili, vraždili a znásilňovali... Šialené. Chápem, že nezorientovaný človek musí byť zmätený z toho, keď počuje, že vládni poslanci idú znižovať premlčacie doby za sexuálne trestné činy.

Prečo to robia? Sú to naozaj takí podlí zločinci ako v amerických marvelovkách, že nemyslia vo dne v noci na nič iné len na to, aby robili ľuďom zle? Naozaj si myslíte, že ich motivácie sú také nízke? Po prvé, premlčacie lehoty sa menili v celom trestnom systéme, lebo sa prispôsobovali európskym štandardom. Zaujímavé, že také isté premlčacie doby sú vo vyspelých európskych krajinách, zaujímavé, že také isté lehoty sme tu mali zavedené 44 rokov (od roku 1961 do roku 2005, kedy to zmenil Lipšic) a nebolo tu ani viac znásilnení, ani väčší záujem o túto problematiku. O čo tu teda ide?

Ako chcete dokázať vinu násilníka po viac ako 10 rokoch, keď každým mesiacom sa šance na získanie dôkazov rapídne znižujú? Prosím, ak by tu bola taká vôľa, som ochotný diskutovať o tom, aby sa úplne zrušili premlčacie lehoty pri všetkých násilných trestných činoch, len potom by navrhovatelia takejto právnej úpravy mali vysvetliť, kto zaplatí tých vyšetrovateľov a z čoho bude štát vyplácať odškodné po desiatkach rokov, ak sa zistí, že podozrivý bol nevinný.

Viem, že sú to citlivé veci, viem, že je okolo nich veľa otázok a viem, že by si zaslúžili odbornú diskusiu. Ale toto nie je odborná diskusia, ale extrémne nechutný politický boj o moc, pri ktorom je pracovnou metódou opozície lož, zavádzanie a preháňanie. Presne tak, ako tí, ktorí nevedia napočítať do 30, bez začervenania zaklamali, že pred parlamentom bolo v stredu „odhadom 18 000 ľudí“ a médiá toto detinské klamstvo ľahko vyvrátiteľné voľným okom bez hanby prebrali.

Táto opozícia je desivo deštruktívna a neváha na svoje nízke ciele zneužívať ani malé deti. Tradične to robí napríklad poslankyňa Marcinková, ktorá si po včerajšom dni zavesila na instagram sugestívnu fotku, ako uspáva svoje bábätko a vysvetľuje mu, že je v politike pre neho. No iste, a ešte pre päť litrov mesačne. S pokojným svedomím však nemôžem zatlieskať ani vládnej koalícii. Tá predviedla po komunikačnej stránke veľmi rozpačitý výkon. Prakticky až dnes ráno boli schopní poslanci a ministri za Smer-SD (ostatní ich v tom nechali samých?) ako tak zrozumiteľne vysvetliť, čo a prečo to vlastne schválili. V časti vládnej koalície sa začína nebezpečne prejavovať arogancia moci.

Zdvíham pred takým správaním varovný prst a pripomínam, čo sľúbili na začiatku – že sa poučili a že nechcú byť ako tí, ktorí tri a pol roka viedli tento štát do záhuby, že sa tu bezohľadne šliapalo po ústave, ľudských právach a krajina tak schudobnela ako nikdy predtým. Na toto netreba zabúdať. Ale rovnako netreba zabúdať aj na predsavzatia a klásť si vyššie ciele ako len prevalcovať nepriateľa. Vysmiať sa šašom a gaunerom do tváre je málo. Ľudia musia pochopiť, čo robíte.

Ale práve na tejto atmosfére sa dá najlepšie ilustrovať, prečo potrebujeme prezidenta - inštitúciu, ktorá zostane nad vecou a pokúsi sa udržať politický dialóg medzi koalíciou a opozíciou. Ivan Korčok nám na dnešnej tlačovej konferencii opäť predviedol a potvrdil, prečo by bol pre tento štát ako prezident katastrofou. Vo svojom nebetyčnom narcizme si stále myslí, že jeho protivníci nechápu, čo je to rovnováha moci, ale to on predovšetkým zanovito odmieta pochopiť, čo je úlohou hlavy štátu.

Jeho rétorika, jeho postoje a jeho argumenty v ničom nevybočujú z rámca parlamentnej opozície. Obľúbeným klišé prezidentských kandidátov je potreba zjednocovať spoločnosť. Ale Ivan Korčok nezjednocuje Slovensko, on zjednocuje iba opozíciu. Možno je to zámer, možno už vo svojom vnútri rezignoval na to, že sa mu podarí dobyť Prezidentský palác a pripravuje sa na svoju novú úlohu lídra opozície.

Ale v čase, keď nám zostáva šesť týždňov do prezidentských volieb, sa treba rázne ohradiť voči takémuto konfrontačnému štýlu a vysvetliť takýmto zadubeným kandidátom, že ak chce prezident robiť iba to, čo robí opozícia, tak ho nepotrebujeme, tak to nie je hlava štátu. V tejto situácii by som očakával, že namiesto hrobového ticha, aké dnes bolo na tlačovej konferencii (novinári nemali na Ivana Korčoka žiadne otázky), sa budú práve médiá zaujímať o to, ako by jednotliví prezidentskí kandidáti riešili túto krízu.

A celkom konkrétne. Lebo úlohou hlavy štátu v parlamentnej demokracii nie je ani suplovať opozíciu, ani podporovať vládnu koalíciu, ale vytvárať a udržiavať spoločenský zmier. Pravda, nie tým, že budem strkať hlavu do piesku pred problémami, ale naopak, že tie problémy sa budem snažiť riešiť nezaujato, z nadhľadu a vecne. Snažiť sa podporovať dialóg medzi znepriatelenými stranami, pomôcť im nájsť styčné body v záujme celého Slovenska, byť arbitrom ich sporov, a to všetko tak, aby vo mne mali obe strany dôveru – to je najväčšia cnosť štátnika.

Dobrým prezidentom nie je ten, kto vyhovie našej záujmovej skupinke, ale ten, kto vždy koná s ohľadom na záujmy celej spoločnosti. Aktivistické figúrky ako Zuzana Čaputová alebo Ivan Korčok nám však ukazujú presne to, ako sa to nemá robiť. Ak nechceme opäť kupovať mačku vo vreci a naletieť sladkým rečiam, mali by sme vyžadovať od kandidátov konkrétne odpovede na takéto otázky. Lebo charakter prezidenta sa odhalí práve v čase takýchto kríz. Práve vtedy ho najviac potrebujeme. A práve dnes preto zisťujeme, že ho vlastne nemáme a že sme opustení.